Ako sa rozprávať o ničom: návod v štyroch bodoch

Všimol som si ho na autobusovej zastávke po ceste domov. Stretli sa nám pohľady. Vyzeral ako jeden z tých mladých chalanov, ktorí v živote už urobili niekoľko nie celkom šťastných rozhodnutí a v tomto trende budú pravdepodobne pokračovať.

Spoznal som ho, lebo predsa len, čo si budeme hovoriť, poznám aj pár tých mladých chalanov, ktorí v živote už urobili niekoľko nie celkom šťastných rozhodnutí a v tomto trende budú pravdepodobne pokračovať.

Keď sa nám stretli tie pohľady, aj on urobil nejaké gesto – možno len zdvihol obočie, možno sa uškrnul presne tak, ako to robia, fakt neviem. Je to on. Teda rozumiete: presne neviem, kto to je, ale je to on a ja ho poznám a teraz dal najavo, že aj on pozná mňa a vlastne tak nemám na výber. Žeby kamoškin frajer? Ale v tom prípade musel dramaticky schudnúť.

Podišiel som k nemu na tú zastávku, ťukli sme si rukami, a tieto ťuknutia rukami, poviem vám, to je jedno z mála pozitív koronovej doby. Znamenajú totiž všetko aj nič naraz, ťukáte si s najlepším kamošmi aj s ľuďmi, ktorých vidíte prvý- aj poslednýkrát v živote – alebo napríklad aj s ľuďmi, o ktorých viete, že ich poznáte, ale práve teraz ešte nemáte celkom jasno v tom, odkiaľ, ako, prečo a či je to vlastne dobre.

V každom prípade, konečne sme vymysleli univerzálny pozdrav pre sústavne zmätených ľudí ako ja: ťuknutím nikdy nič nepokazíte. Geniálny vynález.

Druhý bod: dosť často neviem, s kým sa rozprávam. Dosť často zároveň viem, že by som mal vedieť, s kým sa rozprávam. Práve preto, aby som predišiel odhaleniu, som sa naučil, že ak neviete, s kým sa rozprávate, treba v rozhovore prevziať iniciatívu. Nedať druhej strane šancu klásť otázky.

Takže hneď ako sme si ťukli, som tú iniciatívu aj prebral. Takto: Jaksamaš?

Odpovedal takto: Nahovno.

No.

Ale nevzdal som sa. Tretí bod hovorí, že ak nevieš, čo sa opýtať, opýtaj sa jednoducho, že prečo.

Prečo? opýtal som sa.

Ále, idem na Slovan, povedal. Autobus mešká.

Štvrtý bod: budujte mosty. Spomenul som si, že v ten večer Slovan naozaj hrá hokej, aj keď som si už nespomenul s kým. A Slovan predsa vždy hrá o siedmej, teda aspoň si myslím, lebo raz, keď som tam bol, tak o tej siedmej hral, no a odvtedy Slovan v mojej hlave vždy hrá o siedmej. Bolo krátko pred pol.

Stíhaš, povedal som mu.

Šak hej, prikývol. A ty ako?
(Prvý bod! Nedovoľte druhej strane prevziať iniciatívu!)

Ale veď dobre, odpovedal som. Domov idem. Ale dneska to Slovan dá, ne? (Nedovoľte prevziať iniciatívu!)

A tak sme sa rozprávali. O Slovane (nepoznám ani jedného hráča, ale viem, že minulý rok prehral doma s Detvou a to sa mi celkom páčilo). O MHD (nechodí). O počasí (tiež také nijaké, jak aj celý život). Autobus stále nikde. Hádam aj tri minúty plnohodnotného dialógu o ničom.

Potom, tesne predtým, ako sa nám tie témy vyčerpali, autobus prišiel (konečne!). Zase sme si ťukli. Chalan sa usmial.

My sa vôbec nepoznáme, že? skonštatoval.

Fakt vôbec, zasmial som sa.

Tak čau.

Čau.

Lepší rozhovor som už dávno nezažil.