Denník N

Za bojom proti interrupciám bol aj v minulosti skôr nacionalizmus a rodinná politika ako záujem o práva žien a detí

Andrej Kováčik: Zdravé dieťa v rodine..., 1940 (foto – Štátny archív, Banská Bystrica); Gejza Angyal: Vojnová matka, 1939 (foto – Ivan Čillík, NBS – Múzeum mincí a medailí, Kremnica)
Andrej Kováčik: Zdravé dieťa v rodine…, 1940 (foto – Štátny archív, Banská Bystrica); Gejza Angyal: Vojnová matka, 1939 (foto – Ivan Čillík, NBS – Múzeum mincí a medailí, Kremnica)

„Diskusie o umelom prerušení tehotenstva, interrupciách či ľudovo potratoch sú príznačné tým, ako selektívne pristupujú k slovenskej minulosti – pravda, pokiaľ sa ňou vôbec zaoberajú,“ píše historik Miloslav Szabó v knihe Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Súčasná polemika sa len málo líši od polemík z doby monarchie, slovenského štátu či socializmu.

Úryvok z knihy Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu, ktorú vydal Denník N.

Kult matky

Po prijatí ústavy a voľbe katolíckeho kňaza Jozefa Tisa za prezidenta oficiálne už Slovenskej republiky katolícki biskupi vydali pastiersky list, v ktorom sa prihlásili k novému štátu a sľúbili „všemožne udržovať a zveľaďovať tento dar Boží“. Hneď na úvod vyjadrili úľavu z nenaplnenia údajnej hrozby, že slovenský národ „bude rozkúskovaný, roztrhaný, rozdrtený ako ešte nikdy, azda i z počtu národov vymazaný“.

Táto temná vízia sa nielenže nenaplnila, práve naopak, Slovákom svitlo svetlo slobody – čo na tom, že v tieni Tretej ríše. Oduševnenie pastierov slovenských katolíkov bolo také veľké, že slovenský národ a jeho štát pokladali za vskutku vyvolený ukázať pravú cestu iným: „Sme presvedčení, že aj náš malý národ, súc tvorom Božím a súc položený do srdca Európy, má Pánom Bohom určený svoj vážny a vznešený cieľ, ba zaiste celý rad cieľov. Tak môže byť mostom, cez ktorý má prenikať pravá viera k národom odštiepeným od jednoty Cirkvi a od skaly Petrovej… Tak môže slúžiť za vzor svetu, že pravú rodolásku (nacionalizmus) a sociálnu spravodlivosť nielen možno zlúčiť s úprimnou zbožnosťou, ale že zjednotenie týchto vznešených ideí privádza k ideálnemu zriadeniu ľudskej spoločnosti.“

[Kúpte si knihu historika Miloslava Szabóa Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu z knižnej edície Denníka.]

Jeden z prvoradých predpokladov uskutočnenia tohto, slovami prezidenta Jozefa Tisa, „kresťansko-nacionálne-socialistického ducha“[4] predstavovala v očiach slovenských biskupov rodinná politika. Rodina mala zostať doménou žien, ktoré sa mali starať o deti a byť oporou zaneprázdneným mužom. Autoritársky štát mal zvrátiť nepriaznivý trend spájaný – hoci v pastierskom liste nie explicitne – s dvomi desaťročiami existencie demokratickej Československej republiky:

„Bolestne badáme, že v posledných desaťročiach už aj u nás mnohí manželia ťažko sa prehrešujú proti svätosti rodiny: ako upadá počet dietok; ako sa začal uvoľňovať nerozlučiteľný zväzok manželský, podmienka to výchovy dietok a tak prepotrebná podmienka spoločenského a štátneho života. Voláme preto: Naspäť k starým kresťanským zásadám!“

Toto volanie štátni predstavitelia na čele s Jozefom Tisom vyslyšali už vo vyhlásení autonómnej vlády z 19. novembra 1938, kde je rodina predstavovaná „ako základná bunka štátu a spoločnosti vôbec“. Paragraf 86 ústavy z 21. júla 1939 staval manželstvo, rodinu a materstvo pod „zvýšenú ochranu právneho poriadku“. Ruka v ruke s týmto štatútom šlo prehodnotenie postavenia ženy, ktorej spoločenskú funkciu mali vyčerpávať reprodukčné povinnosti.

Podobne ako iné autoritárske režimy dovolávajúce sa katolicizmu, napríklad už spomínaná rakúska diktatúra v rokoch 1933 až 1938, aj Slovenský štát začal intenzívne pestovať kult matky. Na tento účel politici HSĽS využívali májový Deň matiek, prevzatý taktiež z prvej ČSR. Popri prezidentovi Tisovi bol hybnou silou kultu matky minister školstva Jozef Sivák, ktorý hneď 26. mája 1939 vystrúhal slovenským matkám nasledujúcu poklonu:

„Hlavným činiteľom rodiny je matka – ona zasluhuje si najväčšie uznanie. Tým viac je to pravda o slovenskej matke, ktorá v minulosti udržovala náboženské a národné presvedčenie v národe. Ona dávala národu synov, ktorí zaň vedeli trpieť i mrieť. Dnes dáva mladému slovenskému štátu pracovníkov, vojakov, je najmohutnejšou oporou štátu.“

Od roku 1940 sa Deň matiek rozšíril na Deň slovenskej rodiny, zriaďovali sa kresťanské akadémie, umelci mali skladať ódy, do osláv sa aktívne zapájal štátny aparát. V súlade s eugenickou zásadou Alojza Churu, podľa ktorého kvantita sama vygeneruje kvalitu, sa oslavovali najmä mnohodetné matky. V máji 1943 prezident Tiso prijal delegáciu niektorých z nich, ktoré porodili vyše desať detí. Vo svojom prejave Tiso uisťoval, že „slovenský národ sa nemusí báť depopulácie, vymierania, lebo vy slovenské matky tvoríte základ zdravých, bohabojných a mravných rodín“. Ocenené matky dostali dekrét s nasledujúcim znením: „Hlinkova slovenská ľudová strana vďačí Vám za obetavosť a námahu, ktorou ste slovenskému národu vychovali počet detí.“

Mnohodetné matky u prezidenta republiky Jozefa Tisa, 1943. Foto – Ladislav Roller, Ministerstvo vnútra SR, Slovenský národný archív, Fond Slovenská tlačová kancelária

Režim HSĽS chcel stimulovať pôrodnosť aj zvyšovaním rodinných prídavkov. Kým za prvej ČSR štát vyplácal podporu na dve deti, v Slovenskom štáte sa rozšírila na všetky narodené deti. Štát mal zároveň záujem „vrátiť“ pracujúce ženy do domácnosti, kde sa mali venovať výlučne výchove detí a vedeniu domácnosti. O tejto ich údajnej „prirodzenosti“ ženy presviedčali v neposlednom rade kňazi v radoch HSĽS. Prelát a poslanec slovenského snemu Eugen Filkorn poučoval katolícke čitateľky časopisu Nová žena o tom, že „slovenská žena nechce tam, kam patrí muž, a nedá sa balamútiť feministickými heslami, ale s radosťou zaujme svoje miesto od prírody jej určené v rodine“.

Medzi najviditeľnejšie obmedzenia práv žien počas Slovenského štátu patril zákaz vykonávať povolanie vydatým učiteľkám a opatrovateľkám, v dôsledku čoho minister školstva Jozef Sivák sľuboval „vrátiť ženu k rodine (…) dať deťom matku a podporiť natalitu“.

Víťazstvo alebo boľševizmus, 1944. Foto – neznámy autor, Slovenský národný archív, Fond Slovenská tlačová kancelária

V skutočnosti zákaz povolania ťažko znášali dokonca aj postihnuté členky Katolíckej jednoty slovenských žien. Táto stavovská organizácia nebola celkom pod vplyvom oficiálnej propagandy a napriek hodnotovému konzervativizmu sa nehodlala zmieriť s pasívnou rolou, ktorú ženám diktovali ľudáci. Členky Katolíckej jednoty slovenských žien na jednej strane propagovali prednášky Alojza Churu – v máji 1940, mimochodom, rámcované už viac ráz spomenutým plagátom dojčiacej matky s poodhaleným prsníkom a pod ochranou slovenského trojvršia, respektíve Bohorodičky –, no na druhej strane neváhali uverejniť kritické listy vydatých učiteliek, ktoré prišli v dôsledku nového zákona o prácu a potrebovali sa podeliť o bolesť zo straty milovaného povolania. Jedna bývalá učiteľka zo sociálne znevýhodnenej bratislavskej štvrte Trnávka napísala: „Už navždy zmizne mi Váš úsmev a chudé, otrhané tielka nepriľnú ku mne? Je to kruté, lebo Vás milujem a moje miesto je pri vás. Viem, že nezabudnú na mňa ani po rokoch, veď aj dnes víta ma ich úsmev na ulici, všade, kde sa stretneme. Otvoria náručie a volajú: Naša pani učiteľka.“

Táto situácia bola minulosťou aj v tom zmysle, že od roku 1940 už dievčatá i chlapci chodili do školy oddelene, čím sa ľudákom podarilo splniť ďalšiu programovú prioritu. Kňaz a poslanec Eugen Filkorn žiadal „zrušiť koedukáciu, dievčatá nech chodia len do dievčenských škôl a tie už od ľudovej školy nech ich vychovávajú všestranne k najvznešenejšiemu povolaniu: k rodinnému životu i k materstvu“. Zrušením koedukácie na stredných školách a učiteľských ústavoch a prispôsobením učebných plánov budúcemu poslaniu dievčat ako žien v domácnosti a matiek (starostlivosť o domácnosť a dieťa) chcel režim limitovať aj ich ďalšie možnosti profesijnej realizácie a vysokoškolského štúdia. Nakoniec prišiel aj návrh na obmedzenie vysokoškolského štúdia dievčat. Režim HSĽS chcel takto vyriešiť aj sociálne problémy, najmä nezamestnanosť mužov.

Hľa, palác postavený z krvi našich detí

Pestovanie kultu matky však neznamenalo pokojné očakávanie plodov populačného rastu. Kým Eugen Filkorn a ďalší politizujúci kňazi apelovali na obetavosť žien, ich radikálnejší kolegovia neprestali hľadať vinníka „národnej smrti“.

Jozef Jánoš, farár v Brestovanoch, o tom prednášal aj v rozhlase. Jánoš svojim poslucháčom a čitateľom načrtával apokalyptické obrazy zániku, ktorý vraj vo všetkých dobách nutne privádza rozklad manželstva a neochota plodiť deti. Už svätý Pavol v Liste Rimanom v tomto zmysle opisuje úpadok rímskeho cisárstva. S odkazom na Paula Allarda, francúzskeho cirkevného historika z konca 19. storočia, Jánoš farbisto opisuje údajné do neba volajúce praktiky umelých potratov, vrážd novorodencov či aspoň ich pohadzovania na verejných priestranstvách. To všetko podľa neho vyplývalo z materializmu a malo za následok vymieranie.

Jánošovi však šlo primárne o prítomnosť a nedávnu minulosť. Nepriateľov populačného rastu odhaľoval v ateizme a liberalizme, ktoré mu splývali s obyčajným pôžitkárstvom. Ako mnoho ďalších katolíckych duchovných aj Jánoš bol poplatný konšpiračnému mysleniu, keďže stelesnenie liberalizmu nachádzal v sprisahaní slobodomurárov a Židov. „Slobodomurárski lekári“ podľa neho v roku 1877 založili „spolok k zamedzeniu rozširovania sa ľudstva“. Na jeho čele vraj stála žena – pozor, emancipácia! –, ktorá na zasadnutí v roku 1910 údajne „pyšne vyhlásila: Odkedy spolok jestvuje, zabránilo sa zrodeniu asi dvadsaťpäť miliónov detí“.

Toto nehorázne, ničím nepodložené obvinenie katolícky farár Jánoš vysvetľoval ako dielo starých známych zloduchov:

„Slobodní murári a Židia úmyselne šírili medzi kresťanskými národmi pôžitkárstvo, nemravnosť, prevádzali vo veľkom umelé potraty a rozširovali medzi ľudom všelijaké spôsoby, ako zabrániť počatiu dieťaťa. Ich zásadou bolo a je: Národy treba najprv zdemoralizovať, duševne ich otráviť a zotročiť, treba ich mravne skaziť a potom politické ovládanie zdemoralizovaných más je už ľahkou vecou.“

Jánoš, ktorý čerpal z francúzskych prameňov, následne cituje maršala Pétaina, diktátora nacistického satelitu na juhu Francúzska, ktorý sa rovnako ako politici HSĽS hlásil ku katolicizmu. Podobne ako demokratické a republikánske Francúzsko aj Slovensko v područí prvej ČSR vraj dlho úpelo v smrteľnom zovretí neľútostných sprisahancov. Svedkom Jánošovi nemal byť nik menší ako zbožňovaný zakladateľ a prvý vodca ľudákov:

„Bolo naše Slovensko zachránené pred touto morovou ranou, šírenou slobodnými murármi a Židmi? Smutná skúsenosť nám dokazuje, že nie. Kliatba tisícov a tisícov nenarodených zavraždených detí vznáša sa i nad Slovenskom. Bohatí, chudobní dali sa zaslepiť a išli s vlastnými dietkami na jatku k mäsiarom, židovským lekárom alebo im podobným. Krvavé remeslo darilo sa výborne. Židovskí lekári stavali si luxusné vily. Andrej Hlinka, koľko ráz išiel popri luxusnej vile istého židovského lekára, toľko ráz ju ukazoval a so žiaľom a hnevom v očiach hovoril: Hľa, palác, postavený z krvi našich detí.“

Počas dvadsaťročnej existencie prvej ČSR vraj bolo týmto spôsobom zavraždených pol milióna „slovenských detí“. V Nemecku, kde počet umelých potratov dosahoval dva milióny ročne, tento vývin podľa Jánoša zastavil až Adolf Hitler. Kňaz Jozef Jánoš asi nevedel, že interrupcie síce boli v nacistickom Nemecku zakázané a trestané oveľa prísnejšie než na Slovensku, no iba v prípade „hodnotného“ rasového materiálu. Štát si tu vyhradzoval právo zasahovať do prirodzeného Božieho poriadku z eugenických dôvodov. Rovnako ako Alojz Chura aj katolícky kňaz Jozef Jánoš uprednostňoval katolícku verziu „prirodzeného výberu“ v duchu hesla kvantita vygeneruje kvalitu. Proroctvo populačného rastu Jánoš našiel v diele básnika Jána Holého: „Ó, môj roztomilý národe Slávy, ďál / Rozmáhaj sa porád a vždy pribývaním / Jak zdarné lipy zrostem / Dávnejšú vynahraď ztratu!“

Mgr. Miloslav Szabó, PhD.

je historik a germanista. Zaoberá sa históriou antisemitizmu a katolicizmu, ako aj kultúrnymi dejinami v stredoeurópskom priestore v 19. a 20. storočí. Je autorom niekoľkých monografií a množstva štúdií v slovenčine, češtine, nemčine a angličtine. Absolvoval viacero pobytov a stáží na vedeckých a akademických inštitúciách doma aj v zahraničí. Je bývalý spolupracovník Židovského múzea v Prahe a Centra pre výskum antisemitizmu na Technickej univerzite v Berlíne, momentálne pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Je autorom monografií Boh v ofsajde (Kalligram, 2004), Od slov k činom. Slovenské národné hnutie a antisemitizmus (1875 – 1922) (Kalligram, 2014), Rasa a vôľa. Alfred Rosenberg a mýtus 20. storočia (Kalligram, 2005), Klérofašisti. Slovenskí kňazi a pokušenie radikálnej politiky (1935 – 1945) (Slovart, 2019), Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu (N Press, 2020).

[Ako je možné, že sa Hitler dostal k moci? Prečítajte si knihu od Denníka N Ako umiera demokracia. ]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Interrupcie

Slovenský štát

Slovensko

Teraz najčítanejšie