Zahľadení do seba necitlivo diskriminujú

Autorka je bývalá ombudsmanka

Vládnuť v demokracii demokraticky je naozaj ťažké. Najmä v krajinách po prežitej diktatúre, v ktorých boli ľudia desaťročia zvyknutí na to, že im štát nadiktoval jediné správne názory. A plnili sa príkazy, bez odvrávania. V demokratickom štáte sa, naopak, vyžaduje od zvolených zástupcov, aby vykonávali svoje povinnosti v prostredí diskusie, presviedčania, súťaže názorov a v záujme občanov.

Ako ústavnú podmienku, bez ktorej splnenia by poslanec nemohol prevziať svoj poslanecký mandát, musel zložiť verejný sľub na svoje svedomie a na svoju česť, že bude svoje povinnosti vykonávať v záujme občanov a že bude pracovať tak, aby ústavu a zákony uvádzal do života. V ústave sa ustanovuje, že poslanec svoj mandát vykonáva podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.

Zástupcovia niektorých politických strán v predvolebnej kampani a aj po nej ako svoju mimoriadnu zásluhu uvádzali, že hlasovali podľa svojho presvedčenia bez ohľadu na to, kto predkladal návrh zákona. Tento postup podľa ústavy považovali za taký výnimočný, že považovali za potrebné sa ním chváliť.

Ak koaličný poslanec o niektorej otázke nehlasuje v súlade s koaličnou zmluvou, stáva sa čiernou ovcou či bielou vranou. Minimálne sa dostáva pod tlak, musí vysvetľovať. Alebo aj odísť z klubu. Koaličná zmluva vyjadruje záujmy koalície, jej videnie sveta, jej presvedčenie, preferencie, teda nie je ako demokratická ústava, ktorá sa neviaže na žiadnu ideológiu a zaväzuje ústavných činiteľov vykonávať povinnosti v záujme občanov.

Koaliční poslanci v rozprave o návrhu zákona niekedy uvedú, že ak by ho predložil niekto z koalície, tak zaň zahlasujú, ale takto nemôžu, lebo by porušili koaličnú dohodu nehlasovať za iné než koaličné návrhy zákonov. Tento dobrovoľný záväzok poslanca nehlasovať za iné než koaličné návrhy zákonov nepovažujú za zasahovanie do vykonávania poslaneckého mandátu, ale za záruku stability vlády.

Ak v takýchto parlamentných pomeroch predloží nezaradený poslanec návrh zákona, návrh nemá šancu na prijatie. Ani v prípade, ak by sa jeho prijatím odstránila existujúca diskriminácia. Naposledy sa návrh týkal uplatňovania základného práva na rodinný život, ktoré podľa ústavy a medzinárodných dohovorov patrí každému človeku. Išlo o to, aby štát uznal registrované či životné partnerstvá. Sme jedným z mála štátov, ktorý vedome neuznáva a neumožňuje uplatňovanie tohto základného práva na rodinný život ľuďom s menšinovou sexuálnou orientáciou a ktorý pre nich nevytvoril právnu formu štátom uznaného zväzku.

Ak sa v právnom štáte zistí, že existuje diskriminácia, štát je nositeľom záväzku odstrániť ju a má aj legislatívnu povinnosť prijať zákony na to, aby nemohla pokračovať. V tomto prípade má prijať zákon, ktorým ustanoví zákonnú právnu formu spolužitia osôb s menšinovou sexuálnou orientáciou, ktorú bude považovať za štátom uznané rodinné zväzky. Správne teda malo ministerstvo spravodlivosti predložiť takýto návrh zákona vláde a vláda Národnej rade. No nestalo sa tak. Návrh nezaradeného poslanca, ktorý mohol riešiť túto vec, takisto nemá šancu, a tak v Slovenskej republike pokračuje v Európe už ojedinelá diskriminácia osôb s menšinovou sexuálnou orientáciou. Nie som na to hrdá a považujem to za surové k diskriminovaným ľuďom, občanom. Nemyslím si, že je to víťazstvo konzervatívnych názorov, ale že je to v rozpore s právom a je to jasná krivda.