Futbal

Denník NNa anglickej Wikipédii ho nenájdete. Nenápadný tréner, ktorý zreformoval belgický futbal a inšpiruje aj SFZ

Lukáš VráblikLukáš Vráblik
Zdieľať

Belgicko sa v 21. storočí vypracovalo z priemerného európskeho futbalového tímu na jeden z najlepších na svete. Momentálne má skvelé individuality na čele s Romeluom Lukakuom, Kevinom De Bruynem či Edenom Hazardom.

Nie je to však iba zhoda náhod, keď sa v krajine, ktorá nepatrí k veľmociam, objaví výnimočná generácia hráčov. Belgicko ich totiž aj cielene vychovávalo. Tamojší systém je vzorom pre Slovensko, ako v nedávnych rozhovoroch pre Denník N potvrdil prezident SFZ Ján Kováčik aj Samuel Slovák, asistent reprezentačného trénera Štefana Tarkoviča a koordinátor mládeže na SFZ.

Belgická „zlatá generácia“ sa zatiaľ stále nestala naozaj zlatou, na nedávnom Eure vypadla vo štvrťfinále s Talianskom. Na posledných MS však získala bronz a môže byť príkladom pre menšie krajiny. Napriek tomu, že Belgicko má len 11,5 milióna obyvateľov a iba 34 plne profesionálnych klubov v nižších súťažiach, pravidelne súperí s tými najlepšími a hrá pekný futbal.

„Je to excelentné. Zároveň v tom však bolo aj trochu šťastia, že sa títo chlapci stretli v rovnakej generácii,“ povedal pre magazín Blizzard Michel Sablon.

V anglickej verzii stránky o belgickej reprezentácii na Wikipédii nenájdete o Sablonovi ani jednu zmienku. Práve tento, dnes 74-ročný bývalý tréner je však hlavným strojcom revolúcie v belgickom futbale a jedným z najdôležitejších mužov vo svetovom futbale v priebehu posledných dvoch dekád.

Sablon je futbalovým vizionárom, ktorý z Belgicka spravil ďalšiu futbalovú veľmoc.

V júni 2000 Belgicko spolu s Holandskom hostilo majstrovstvá Európy, ale vypadlo po nevýrazných výkonoch už v skupine. Sablon sedel na tribúne Štadióna kráľa Baudouina v Bruseli a sledoval, ako Belgicko v rozhodujúcom zápase s Tureckom prehralo 0:2.

Belgicko nastúpilo vo formácii 4-4-2 a trápilo sa, vpredu bol nevýrazný Émile Mpenza s Lucom Nillsom, v zálohe sa nedarilo Marcovi Wilmotsovi.

Od Belgicka sa žiadny krásny futbal ani neočakával. Novinár Samindra Kunti s odstupom času vtedajší tím opísal ako hráčov s „mentalitou modrých golierov“ (angl. blue-collar mentality), teda mužov, ktorí si museli víťazstvá predovšetkým tvrdo odpracovať.

Neplatilo to pritom vždy. Na Eure 1980 sa Belgicko dostalo dokonca až do finále a dekádu predtým sa spoliehalo na legendárneho útočníka Paula van Himsta.

Lukaku a De Bruyne v roku 2016. Foto – TASR/AP

Rozvoj individualít

Dnešné Belgicko opäť vyhráva svojím atraktívnym útočným futbalom a aj vďaka silným individualitám. Mnohé z nich nevyrastali priamo v belgickom mládežníckom systéme – ako napríklad Eden Hazard, ktorý sa v štrnástich presunul do francúzskeho Lille.

Za touto radikálnou zmenou je Sablon, vtedajší technický riaditeľ tamojšieho futbalového zväzu. Sablon vymyslel filozofiu výchovy mládeže, ktorá priniesla výsledky v priebehu pár rokov. V septembri 2006 ju vydal ako printový manuál a o necelých osem rokov už Belgicko patrilo k najväčším favoritom svetového šampionátu v Brazílii.

Novinár Samindra Kunti, ktorý žije v Leuvene, sledoval rýchly progres tamojšieho futbalu. Euro 2000 bolo podľa neho dôležitým zlomom. „Belgicko bolo usporiadateľom, ale ako prvé v histórii sa nedostalo ani zo skupiny. To bola hanba pre všetkých zainteresovaných na čele s futbalovým zväzom. Rozhodli sa zmeniť systém zo 4-4-2 na 4-3-3 a pri výchove mládeže sa sústredili viac na rozvoj individualít,“ hovorí pre Denník N.

Individuálny prístup pomohol aj „generačným talentom“ ako Hazardovi či De Bruynemu. Skvelé generácie hráčov majú aj ďalšie krajiny – napríklad v období Eura 2004 Česká republika –, ale v prípade Belgicka to bol aj skvelý výsledok koncepčnej práce.

„Belgicko má limity z hľadiska výberu hráčov, dve takéto globálne superhviezdy nebude produkovať na pravidelnej báze. Ako hovorí klišé – generácie prichádzajú a odchádzajú. Ilustruje to aj nedávny úpadok Holandska. Zmena v mládežníckom futbale po Eure 2000 však priniesla Belgicku úžasné výsledky, hoci náš domáci futbal je často divokým západom.“

Kunti naráža na problémy v belgickom futbale, napríklad s nekoncepčnou prácou v niektorých kluboch či príchodom kontroverzných vlastníkov z cudziny.

Belgický futbalový zväz napriek špecifickým podmienkam dokázal funkcionárov jednotlivých klubov presvedčiť, že zmena filozofie je potrebná.

Iné typy hráčov

Sablon vytvoril plán pre tri cieľové skupiny: kluby, mládežnícke reprezentácie a trénerov elitných futbalových škôl, ktoré fungovali pod záštitou zväzu mimo klubového systému. Všetky tri cieľové skupiny mali rovnakú víziu.

Zväz navštívil kluby a požiadal ich, aby ich výbery do 18 rokov a mladšie hrali systémom 4-3-3 s dvoma krídlami, troma strednými záložníkmi a defenzívnou štvoricou. Nepresvedčil ich však hneď, v niektorých prípadoch to trvalo aj päť rokov.

Kluby sa totiž aj v mládeži zaujímali predovšetkým o víťazstvá. Aj preto hrali s tzv. „zametačom“ (sweeper či libero), teda posledným stopérom, ktorý sa v modernom futbale už dlhšie prestával používať.

Zväz mal inú filozofiu. Podľa neho v mládežníckych súťažiach neexistovala prehra. Buď sa vyhralo, alebo sa hráči niečo naučili.

Trénerov viedli k tomu, aby sa príliš nezaťažovali konečným výsledkom, ale aby radšej rozmýšľali nad vývojom individualít. Belgický futbal bol dovtedy postavený na zabezpečenej obrane a protiútokoch. Systém 4-3-3 a výchova hráčov priniesli do popredia kreativitu a prevzatie iniciatívy. Aj preto zrazu Belgičania dokázali vychovávať úplne iné typy hráčov.

Sablonovi niektorí spolupracovníci na futbalovom zväze hovorili, že sa zbláznil. Vyčítali mu, že Belgicko sa snaží kvalifikovať na majstrovstvá sveta, ale on sa viac ako o úspešnú kvalifikáciu zaujíma o herný systém. „Áno, máte úplnú pravdu,“ odpovedal im.

Podľa neho bola formácia 4-3-3 na rozvoj individuálnych kvalít najvhodnejšia. Hráčom totiž prinášala najviac možností na dribling a súboje jeden na jedného. Chlapci a dievčatá od najmladších kategórií mali dostať odmalička maximálnu voľnosť.

V mestečku Tubize vzniklo nové národné futbalové centrum, kde sa tréneri talentom venovali ešte nad rámec prípravy v kluboch. Zväz začal spolupracovať s analytickou spoločnosťou Double Pass s väzbou na Bruselskú univerzitu a skúšal mládežnícky systém ešte viac zlepšiť. Pridávali sa aj samotné kluby, ktoré taktiež inovovali prácu s mládežou.

Anderlecht odštartoval projekt „Purple Talents“ (Fialové talenty), v ktorom vyrástol aj Lukaku. V rámci projektu spolupracoval s miestnymi školami a trikrát týždenne v nich organizoval špeciálne tréningy na zlepšenie techniky detí.

Zväz potom otvoril osem ďalších futbalových centier, aby do nich mohli dochádzať deti z celej krajiny. V inovovanom systéme okrem Lukakua či De Bruyna vyrástol aj Thibaut Courtois, Axel Witsel či Dries Mertens.

Sablon sa pritom pravidelne stretával s klubovými funkcionármi a riaditeľmi mládežníckych akadémií a diskutoval s nimi. S výskumom mu pomáhali belgické univerzity, ktoré prinášali štatistické analýzy.

„Ak sme klubom ukázali, že mladí chlapci či dievčatá vo výberoch do 9 rokov sa dotkli lopty priemerne dvakrát za polhodinu, nikto si nemohol myslieť, že to je dobré.“

Zväz preto podporoval aj zápasy 2 na 2, 5 na 5 či 8 na 8. Práve v nich mohli deti rozvíjať dribling či kombináciu.

Kopírovanie nefunguje

K Sablonovej vízii sa neskôr pridávali aj kluby. V Anderlechte sa napríklad snažia, aby mali ich juniorské tímy v každom zápase 70-percentné držanie lopty. Anderlecht sa pritom trochu od Sablonovej vízie odklonil a juniorov nechal hrať s trojčlennou defenzívou.

„Ak chlapci hrajú so 4-člennou obranou, už v mladom veku ich dávate do komfortnej situácie. My ich odmala nechávame len troch, aby to mali ťažšie,“ vysvetľoval pre Guardian tréner Jean Kidermans. „Ak naši stopéri vyriešia situáciu sklzom alebo odkopnutím lopty, nepáči sa mi to. Chceme ich učiť najlepšie, ako sa len dá. Chceme, aby predvídali. Chceme vychovať inteligentných hráčov, nie mäsiarov,“ dodal.

Kvalitu belgického tímu zvýšili aj hráči z prisťahovaleckých rodín, ktorí často vyrastali v častiach miest s vyššou mierou kriminality. Odmlada hrávali na improvizovaných ihriskách a v pouličných zápasoch, čo prinieslo aj väčšiu schopnosť improvizácie.

Kismet Eris, ktorý pracoval s týmito komunitami, pre Guardian povedal: „Aj v mládežníckych reprezentáciách vidíte, že veľa futbalistov, ktorí sú deťmi imigrantov či bývalých utečencov, hrá za Belgicko. Aj to je naša krajina: sú to ľudia ako Christian Benteke, Marouane Fellaini, Axel Witsel a potom Jan Vertonghen, ktorý je Flám, a Valón Courtois. To je typický obraz Belgicka.“

V prípade Belgicka je preto dôležité aj politické pozadie.

„Všetko závisí od špecifických okolností. Platí to aj pri tom, čo sa môžu Slováci od nás naučiť,“ vysvetľuje Kunti.

„Jednoducho okopírovať určitý futbalový model? To nikdy nefunguje. Po nedávnom belgickom úspechu sú belgickí tréneri a technickí riaditelia žiadaní, a to najmä v Ázii, kde futbalové zväzy hľadajú rýchlu cestu k úspechu. Belgičania, ktorí pracujú v Austrálii, Singapure, Saudskej Arábii či Spojených arabských emirátoch, však veľa nedosiahli, lebo sa ocitli v odlišnom prostredí.“

Belgicko však prišlo s modelom, ktorý by európske krajiny s porovnateľnou populáciou mohli napodobniť. „Futbal je o dialógu a o tom, že jeden systém porazí druhý. Či už to je na mikroúrovni – v súboji na ihrisku – alebo na makroúrovni – v celoštátnych futbalových štruktúrach,“ konštatoval Kunti.

„Francúzsko a Nemecko sú najlepšími príkladmi industrializácie futbalových talentov. To isté platí aj o Belgicku, hoci v menšom rozsahu. Naša nová generácia nedosiahne úrovne tejto ‚zlatej‘, ale nemyslím si, že by zároveň mal prísť nejaký veľký pád. Belgicko určite nespadne na 70. priečku rebríčka FIFA ako kedysi. Vo futbalovom zväze a miestnom futbale však existuje veľa problémov. Je preto potrebné zachovať si veľkú odbornosť a byť stále v súlade s trendmi, lebo ostatné krajiny nás môžu ľahko dobehnúť.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].