Denník N

Zblúdený hrdina: príbeh kňaza, ktorý podpísal Chartu 77 a spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou

Marián Zajíček a Róbert Gombík v Prahe. Foto - Archív Denníka N
Marián Zajíček a Róbert Gombík v Prahe. Foto – Archív Denníka N

Konečne ste tu, už vám môžem všetko povedať. Týmito slovami privítal Róbert Gombík tesne pred smrťou na svojej fare v Žihárci dvoch historikov Ústavu pamäti národa (ÚPN). Bolo o čom hovoriť.

Rímskokatolícky farár Róbert Gombík sa v Komárne narodil (1950) a je tam aj pochovaný. Jeho život je plný paradoxov, výšin aj pádov, takých typických pre komunistický režim v druhej polovici 20. storočia v bývalom Československu.

Na Gombíkovom pohrebe 3. auguste 2020 sa zúčastnil aj vysoký muž s kedysi dlhými tmavými, dnes už šedivými vlasmi. Jeho impozantný zjav pripomínal starnúceho bítnika. Prišiel z Prahy, kde žije, a predniesol dojímavú reč, ktorá sa skončila slzami. Iba niektorí v ňom spoznali Gombíkovho najbližšieho priateľa, kňaza Mariána Zajíčka.

Išlo o jediných dvoch duchovných z takmer päťdesiatky signatárov Charty 77 na Slovensku.

Zazvonili u Pavla Kohouta

Kľúčový bol začiatok roku 1977. Vtedy kaplán Gombík navštívil na fare v Pezinku svojho kamaráta Zajíčka. Obaja absolvovali Rímskokatolícku cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu UK v Bratislave, študovali v rovnakom ročníku.

„V seminári nepatril Róbert medzi mojich blízkych priateľov, skôr k tým, ktorí si radi zafajčili a tvorili, aspoň v mojich očiach, akúsi liberálnejšiu skupinu, čo mi v tom čase nebolo veľmi blízke. Napriek tomu som bol otvorený novým prúdom v cirkvi, tomu vanutiu Ducha Svätého, ktoré podnietil Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965),“ spomína Zajíček.

Nadšený Róbert prišiel za ním s tým, že v Prahe vznikla Charta 77. Jej text odvysielala rozhlasová stanica Hlas Ameriky, ktorá na rozdiel od Slobodnej Európy nebola rušená. Obom kňazom bola deklarácia poukazujúca na porušovanie ľudských práv vo vtedajšom Československu, ovládanom vo všetkých zložkách spoločnosti komunistickou stranou, blízka a cítili povinnosť statočných ľudí v Prahe podporiť. Mnohí z jej signatárov prišli o zamestnanie, boli vo väzení alebo čelili iným existenčným postihom.

Marián Zajíček ako kaplán s mládežou v Pezinku v roku 1977.

Keď sa o tom Marián s Róbertom rozprávali, zhodli sa, že hodnoty, o ktoré sa Charta usiluje, sú blízke kresťanstvu.

„Šlo o dodržiavanie práv človeka. Defiloval nám pred očami 8. žalm, kde sa hovorí o človeku, že ho Boh stvoril málo menším od anjelov. Stredobodom kresťanstva, Ježišovej zvesti, bol človek, jeho dôstojnosť a veľkosť, človek stvorený na Boží obraz. Nemali sme preto problém Chartu podporiť,“ pokračuje Zajíček.

Obaja ešte v ten deň v noci vyrazili Róbertovým autom do Prahy za spisovateľom a signatárom Pavlom Kohoutom – adresu tohto „stroskotanca a samozvanca“ poznali zo správ v Televíznych novinách.

Kohout býval v peknom byte v budove švajčiarskeho veľvyslanectva na námestí oproti Pražskému hradu. „V očiach vtedajšieho režimu bol nevďačný za výhody a dobrý život v socialistickom štáte vedenom komunistickou stranou. Ako perličku uvádzam, že cestou do Prahy sa Róbert obával nebezpečenstva, ktoré by nám mohlo hroziť zo strany ŠtB, napríklad že by sme mohli naraziť na pevné oceľové lanko natiahnuté cez cestu. Čítal o takýchto praktikách v nejakom samizdate,“ pokračuje Zajíček.

Záber zo súčasnosti – Pavel Kohout v pražskej Knižnici Václava Havla. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kohout hostí zo Slovenska prijal nadránom milo, na tvári však mal podliatiny – niekto ho v noci na ulici zbil. Na stole sa mu vŕšili listy od rozhorčených občanov, v ktorých ho hrubým spôsobom napádali za jeho „protištátnu činnosť“. Spisovateľ poznamenal, že je zaujímavé, že sa v tých listoch vyskytujú rovnaké gramatické chyby.

Jediní dvaja medzi kňazmi

Gombíka so Zajíčkom prekvapilo, že ich Kohout od podpisu Charty 77 odrádzal. Hovoril im, že čo by on dal za to, keby mohol hovoriť verejne, keby ho ľudia počúvali ako ich pri kázni v kostole.

Bol presvedčený, že režim obom kňazom túto možnosť verejného pôsobenia zoberie. A to sa potom i stalo, keď im bol v roku 1978 cirkevným tajomníkom z ministerstva kultúry odňatý takzvaný štátny súhlas k výkonu duchovenskej činnosti.

„Kohout nám povedal, že ak je to vecou nášho svedomia, aby sme navštívili Jana Sokola, filozofa a manžela dcéry filozofa Jana Patočku, že on je veriaci katolík, nech sa k nášmu rozhodnutiu vyjadrí. Sokola sme navštívili a on nás v našom rozhodnutí podpísať chartu podporil,“ spomína Zajíček.

Róbert Gombík. Foto – Archív N

Gombík podpísal Chartu 77 okamžite, Zajíček až v lete.

V reakcii na to si ich predvolal nahnevaný biskup Július Gábriš s tým, že mu medzi signatármi prekážajú bývalí komunisti, medzi nimi menovite aj Pavel Kohout. Tí podľa neho išli otvorene proti cirkvi. Mladí kňazi na jeho slová nedbali.

Medzitým obaja signatári usilovne rozoslali text charty niektorým kolegom kňazom na Slovensku – no nikto z nich ju nepodpísal. Gombík ako praktický človek navrhol opatriť obálky fiktívnou pečiatkou „Slovenská kniha“, to aby neboli listy nápadné. Pečiatku si vyrobili na kolene a listy odoslali. Pomáhal im pri tom ich známy Ján Košč.

Listy obsahujúce text Charty 77 a ich výzvu ju podpísať však k adresátom nedorazili – ŠtB ich zabavila.

Agent a dôverník ŠtB

Slová „konečne ste tu“ povedal, vtedy už ako dôchodca, Gombík v Žiharci dvom historikom ÚPN, Petrovi Balunovi a Patrikovi Dubovskému.

„Vnímal som to tak, že konečne to chce všetko zo seba dostať, aj nepríjemné veci. Farár Gombík bol krátky čas evidovaný ako agent Štátnej bezpečnosti, čiže vedomý spolupracovník. Kolega na neho narazil pri spracovávaní registračných protokolov,“ hovorí Dubovský.

Na príkaz generála ŠtB Alojza Lorenca, po roku 1989 pracujúceho pre Pentu, boli v novembri a decembri 1989 živé spisy Štátnej bezpečnosti skartované. Ten Gombíkov sa však čiastočne zachoval.

Zápis Gombíka v spise Štátnej bezpečnosti. Foto – Archív N

Odhaľuje príbeh 18-ročného muža, ktorý chcel v nádejnom roku 1968 študovať na bohosloveckej fakulte, čo sa mu aj podarilo. ŠtB ho v predposlednom ročníku štúdia teológie dotlačila k podpísaniu záväzku spolupráce – mal vtedy 23 rokov. Chceli, aby donášal na profesorov, kolegov bohoslovcov i na distribútorov samizdatov.

Napokon bol Gombík v roku 1973 vysvätený za kňaza. Jeho prvým pôsobiskom sa stal Senec.

„V skutočnosti pre ŠtB v rokoch 1973 až 1978 zrejme nič nevykonal. Možno sa s nimi párkrát stretol. Balansoval medzi tým, že si dával pozor, aby nikoho neudal, a zároveň tým, že nechcel byť vyhodený zo školy. Počas jeho štúdií vzniklo v Československu prorežimné kolaborantské cirkevné hnutie Pacem in terris (1971), ku ktorému sa nepridal,“ vysvetľuje Dubovský.

„Zotrváva i naďalej na svojom stanovisku, odmieta sa stýkať s orgánmi ministerstva vnútra, pretože im nedôveruje“, preto ŠtB v júni 1977 navrhla ukončiť spoluprácu s ním a uložiť jeho zväzok do archívu.

Po podpise Charty 77 obom kňazom odobrali štátny súhlas, čo znamenalo, že nemohli oficiálne pracovať ako duchovní, a ŠtB o nich viedla samostatné zväzky. Potom 28. februára 1978 ŠtB Gombíka a Zajíčka zatkla, hrubý nátlak však nezažili – nanajvýš im svietili lampou do tváre. Prokurátor ich po piatich dňoch z väzenia prepustil a stíhal ich na slobode.

Z väzenia sa dostali zásluhou tlaku, ktorý vytvorila Amnesty International. Ako advokát ich zastupoval Ján Čarnogurský.

„ŠtB neskôr na Gombíka zaviedla ďalší zväzok dôverníka, čo podľa nálezu Ústavného súdu nie je forma vedomej spolupráce. Predpokladám, že mu niekto pomohol získať štátny súhlas a ŠtB ho chcela vyťažovať, keď pôsobil opäť ako kňaz vo viacerých obciach na juhu. Nevieme, ako to bolo, zväzok bol takisto skartovaný,“ dodáva Dubovský.

Gombík v tomto období pracoval v poľnohospodárskych družstvách, v ovocných sadoch, potom chvíľu tajne ako výpomocný duchovný. Usiloval sa dostať späť do pastorácie, čo sa mu v roku 1986 aj podarilo, a to napriek tomu, že päť rokov predtým sa mu narodila dcéra.

Tento fakt podľa Zajíčka neprekážal ani arcibiskupovi Jánovi Sokolovi. Napokon, kňazov, ktorí majú deti, bolo viac, nesmelo to však byť „príliš okaté“.

Ján Sokol. Foto – TASR

Spoveď, priznanie, ľútosť

Rade Bielej vrany, ktorá v roku 2019 zvažovala jeho ocenenie, Róbert Gombík uviedol, že svoj podpis pod Chartu 77 a jej šírenie vnímal ako „oslobodenie sa od bremena“, ktoré na ňom ako agentovi ŠtB ležalo. Ocenenie Biela vrana napokon na sklonku svojho života nedostal.

Gombík členom rady Bielej vrany porozprával viac o tom, ako žil po roku 1978, teda po strate štátneho súhlasu na slúženie omší. Seneckí veriaci pre neho zorganizovali zbierku, získal tak 5-tisíc korún. Plat kňaza bol v tom čase asi 595 korún.

Chvíľu pracoval ako skladník a pomocný robotník. Onedlho nato ochorel na priedušky, nejaký čas strávil na liečení vo Vyšných Hágoch. Keďže viac nemohol bývať na fare, žil u známych. Tam sa o neho staralo dievča, do ktorého sa zaľúbil. Z tohto vzťahu sa im narodila dcéra.

Neskôr sa Gombík podľa vlastných slov dostal pochybne k bytu. Požiadal oň ešte pred podpisom Charty 77, no v poradovníku bol vzadu. Keď jeden zo starších kňazov zomrel, chcel sa dostať na jeho miesto. Nadriadený dekan mu to nedovolil. Gombík hovorí, že si bez povolenia dekana vzal jeho pečiatku a žiadosť o byt opečiatkoval v jeho mene.

V Gombíkovom zväzku dôverníka zo septembra 1985 ŠtB konštatuje, že v priebehu mesiaca august 1985 sa dopustil trestného činu podľa paragrafu 201. Vtedajší trestný zákon pod týmto paragrafom uvádza opilstvo.

Podľa svedkov zo Svätého Petra, kde pred smrťou pôsobil, mal Gombík pomerne vyhranené názory. Hovoril o genderovej ideológii, hrozbe migrantov a potrebe nevoliť liberálnych politikov.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie