Denník N

Ako spoznáte malého van Gogha? Ja to ani nenazývam talent, také dieťa sa proste vnútorne správa ako umelec, hovorí výtvarníčka

Z výstavy Radostiny Doganovej Felicitas. Foto - Andrej Trebatický
Z výstavy Radostiny Doganovej Felicitas. Foto – Andrej Trebatický

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Výtvarníčka Radostina Doganová pochádza z Bulharska. Do Bratislavy prišla v roku 1996 a začala študovať na Vysokej škole výtvarných umení. Z pôvodne plánovaného roka na Slovensku sa nakoniec stalo štvrť storočia v novom domove.

V rozhovore hovorí, že počas obdobia pandémie jej najviac pomáhalo umenie. Okrem vlastnej tvorby učila deti na základnej umeleckej škole – dištančne. „Stávalo sa mi, že deti vyžadovali, aby som sa na ne pozerala aj vtedy, keď nič nehovorili a len kreslili. Proste chceli, aby som ich sledovala, aby som tam s nimi bola,“ opisuje v rozhovore. „Povedala by som, že tak, ako v pandémii zachránilo umenie mňa, zachránilo aj tieto deti.“

Čím je podľa vás výtvarné umenie oproti ostatným druhom umenia špecifické?

Výtvarné umenie je pre mňa v prvom rade o čase a priestore. Istý čas potrebujem ja ako autorka, aby komunikácia medzi mnou a výtvarným dielom, ktoré tvorím, prebehla. Následne potrebuje čas a priestor na komunikáciu s výsledným dielom aj samotný divák.

Vo výtvarnom umení to nie je tak ako povedzme v hudbe. Tá k poslucháčovi príde hneď, radostná alebo smutná, a on okamžite precíti emóciu. Výtvarné umenie treba pozorovať. Nie je to rutinná, konvenčná, každodenná záležitosť. Vyžaduje istý čas.

Dokonca aj keď máte pred sebou obraz, ktorý visí u vás doma, stále v ňom objavujete niečo nové. Niečo, čo ste si dovtedy nevšimli, donekonečna. Stane sa vaším spolubývajúcim, s ktorým žijete, a spoznávate ho stále odznova.

Čím je umenie pre vás osobne?

Moja mama je výtvarníčka a ja som odmalička vyrastala v jej ateliéri. Nad tým, čo je umenie, som sa nikdy nemusela zamýšľať, pretože to bol pre mňa spôsob života. Dnes by som povedala, že umenie je pre mňa forma komunikácie, spôsob, ako vypovedať to, čo chcem a potrebujem odovzdať ľuďom a svetu.

Boli ste vždy presvedčená, že budete výtvarníčkou?

Nikdy som nemusela riešiť, či umenie budem robiť alebo nie. Jednoducho som ho žila.

Odjakživa to pre mňa bola cesta, po ktorej kráčam sama so sebou. Cesta, na ktorej cítim „dobro“. Niečo ťažko opísateľné, ale zároveň pre mňa veľmi dôležité. Niečo, čo bytostne potrebujem cítiť. Je to forma komunikácie aj jazyk, ktorým potrebujem hovoriť.

Ľudia si vedia predstaviť tradičné zamestnania ako učiteľka, lekárka, policajt, plynár alebo šofér autobusu a rozumejú aj prínosu ich práce. Čo robí človek, ktorého prácou je umelecká tvorba? Prečo je vlastne potrebná?

Umelecká tvorba je zanechávanie stopy v čase. Cez ňu umelec vidí, kde začal aj kam smeruje. Ľudia, ktorí sa následne pozerajú na to, čo ste ako umelkyňa alebo umelec vytvorili, môžu čítať nielen vaše myšlienky a smerovanie, ale aj sami seba. Keď toto svojím umením dokážete, je to všetko, na čom záleží. Úplne to stačí.

Do akej miery potrebujete ako umelkyňa odvahu, aby ste dokázali ukázať sa svetu taká, aká ste?

Odvaha je pre mňa existenciálna otázka. Sme, preto musíme byť odvážni. Odvahu pritom rieši každý z nás, v každom druhu povolania a v každej svojej role. Aj vy vo svojom povolaní, keď ľuďom kladiete otázky, do istej miery odhaľujete samu seba.

Súhlasím, ale predsa len si myslím, že to nerobím tak očividne ako vy.

Otvorenosť umelca voči publiku je rôzna. Niekedy idú umelkyne/umelci k istým myšlienkam a výpovediam priamo, v zmysle „takto to myslím, takto to má byť“. Niekedy volia iný spôsob. Diváka pozvú do svojho priestoru a nechajú ho objavovať a skúmať rôzne cesty. Komunikácia nemusí byť priamočiara, môže byť aj tajomná a záhadná.

Odvaha pre mňa ako umelkyňu neznamená „ísť rovno na vec“. Nemusí byť prvoplánová. Nebliká ako červené svetlo ani nesvieti ako maják v štýle „Aha, tu som!“. Môže hovoriť aj inými slovami, nenápadne.

Radostina Doganová. Foto – archív R. D.

Ako tvoríte vy osobne?

Väčšinou sa s myšlienkou na to, aký obraz potrebujem namaľovať, zobudím. Potom si sadnem a nastáva dialóg medzi mnou a plátnom. Obraz sa predo mnou postupne vynára. Nesmiem veľmi chcieť, nesmiem sa snažiť nič urýchľovať. Ako sa hovorí, nesmiem „tlačiť na pílu“ svojím chcením. Všetci poznáme, že prílišná snaha je niekedy veľkou brzdou vo všetkom, čo človek robí.

Osvedčilo sa mi preto dať sebe aj obrazu slobodu. Dať mu priestor, aby sa vynoril vtedy, keď chce. To mu dodá osobitú energiu. Po istom čase ožije, stane sa z neho samostatná bytosť, ktorá žije a dýcha. Neviem to vyjadriť inakšie.

Myslíte si, že je nutné, aby mali diváci podobné porozumenie ako umelci, lebo inak nebudú schopní pochopiť umenie? Dokážu laici pochopiť krásu umenia aj „bez prípravy“?

Hovorí sa, že výtvarný jazyk je jazyk, ktorému by mal rozumieť v podstate každý. Funguje to pomerne jednoducho: pozriete sa na obraz, vnímate ho, precítite emócie. Ja by som však povedala, že človek by mal prísť na obraz predpripravený, aby vedel, čo vníma.

Každé dielo, ktoré má v sebe istú silu a energiu, divákov zaujme. Ale za týmto prvým plánom sú ďalšie vrstvy. Je to ako s prvým pohľadom na atraktívneho človeka, povedzme na nejakú krásnu ženu. Vidíte, že stojí pred vami, ale čo s tým? Čo sa v nej skrýva? Aká je? A podobne je to aj s obrazmi. Potrebujete pri nich sprievodcu. Preto máme kurátorov a kunsthistorikov, ktorí vedia s divákmi komunikovať tak, aby boli pripravení vnímať výtvarné diela komplexne.

Aj so mnou sa ľudia radi rozprávajú o tom, ako tvorím, ako svoju tvorbu prežívam. Pýtajú sa ma, prečo maľujem práve tak, ako maľujem. Aké mám predstavy, keď maľujem nejaký konkrétny obraz. Ja im, naopak, rada hovorím o tom, kam kráčam. Prečo som práve na tejto ceste, aký je môj príbeh. Pre toto všetko si myslím, že sprievodné slovo výtvarným umelcom pomáha.

Moderné abstraktné umenie v divákoch neraz vzbudzuje otázky typu „Čo tým chcel umelec povedať?“. Spoliehate sa na to, že k spojeniu medzi divákmi a vašou výtvarnou výpoveďou dôjde, že vás pochopia?

Keď stojím v galérii tesne pred vernisážou, cítim síce neistotu z toho, ako moju umeleckú výpoveď ľudia prijmú, ale vnútorný zápas vo mne prebieha už omnoho dlhšie. V procese tvorby a prípravy výstavy sme si niekedy tým najväčším problémom a prekážkou my sami, umelci.

Stotožniť sa s tým, čo ideme odprezentovať, nám nejaký čas trvá. Nie je to len o tvorbe samotnej. Ide aj o to, že v celom procese tvorby sa vlastne pozeráme do zrkadla. Musíme si ho nastaviť a priznať si: „Áno, toto som ja.“ Najťažšie je byť spokojná sama so sebou.

V samotnom momente konfrontácie divákov s naším dielom je potom už pomerne jedno, aká tá ich reakcia je. Aj negatívny ohlas je odozva a dôležitá spätná väzba. Nevadí, že negatívna – umenie je predsa aj o tom. Je diskutabilné, či všetko umenie musí byť pozitívne a robené tak, aby sa publiku páčilo.

A čo umelecká kritika? Ani pri tej nevadí, ak je negatívna?

Tam to platí rovnako. Ak umelec tvorí, musí si za svojím dielom stáť. Nejde o to, aby robil veci, ktoré sa páčia komukoľvek.

Ako umelkyňa musím byť úprimná. Moja umelecká výpoveď je v zmysle „práve sa nachádzam v tomto bode svojho života, preto to teraz robím takto“. Súhlasím, že sú určité parametre umeleckej techniky a prezentácie, ktoré by každé dielo malo mať. Ale sila umeleckej výpovede je v úprimnosti a autenticite. Nie v tom, že primárnym zámerom autorky/autora je vytvoriť dielo, ktoré sa páči.

Umelecké dielo je bod na ceste umelca životom. Nikdy nevzniká samostatne. Nie je to tak, že ráno vstanem a spravím geniálne dielo. Vždy má nejakú históriu aj nejakú budúcnosť.

Ako sa bránite, aby vás nezranili slová ľudí, ktorí umenie dehonestujú a umelcov a umelkyne posielajú k lopate?

Mám dobrú vnútornú výstuž. Človek si časom zvykne, ak vie, prečo robí to, čo robí. Najdôležitejšie je, aby vedel on sám, prečo sa umeniu venuje. Nemôžete sa spoľahnúť, že všetci budú automaticky vidieť za tým, čo robíte a vystavujete, prácu. Pritom umenie ako také je práca, je to veľmi veľa hodín poctivej, náročnej roboty.

Moja osobná skúsenosť je, že aj v umeleckom svete je kľúčové, aby ste mali podporu svojich najbližších, svojej rodiny, a je potrebné, aby ste si veľmi precízne volili ľudí okolo seba.

Ako sa vám tvorilo počas prvého roka pandémie? Mala nejaký vplyv na vašu tvorbu?

Pre mňa to bolo veľmi plodné obdobie, ale malo svoje štádiá. Začiatok bol veľmi pozitívny, oveľa pozitívnejší, ako sa to vyvinulo neskôr. Hovorila som si, že konečne môžem byť dlho doma, že som dostala čas a priestor na maľovanie a tvorbu vecí, ktoré som dlhodobo odkladala. Mala som čas na tvorbu aj rodinu, užívala som si to. To, čo som namaľovala v prvom mesiaci a pol, má v sebe veľa radosti a pohody. Potom sa situácia a následne celkové moje nastavenie začalo zhoršovať.

Začala som si uvedomovať, že čas uteká a bude ho málo. Po troch mesiacoch som zistila, že nechcem v maľbe používať farbu, prešla som len do bielej. Prišlo ticho. Očakávanie toho, kedy sa to už konečne všetko skončí. Bytostne som potrebovala cítiť normálny život. Uvedomujem si, že to spätne v mojej tvorbe jasne vidno.

Radostina Doganová. Foto – archív R. D.

Na jar tohto roka sa mi veľmi páčila vaša výstava Felicitas, odložená z pôvodne plánovaného termínu jesene 2020, ktorej témou bola voda. Prečo voda?

Téma vody bola pre mňa dôležitá už dávno. Prvýkrát som s ňou začala pracovať v roku 2006 a venovala som sa jej asi tri roky. Vrátila som sa k nej práve teraz spomínanou výstavou Felicitas.

A prečo voda? Pretože voda v rieke stále plynie. Jedna odteká a prichádza nová, čistá. Pre mňa práve tečúca voda symbolizuje čas, plynutie a nádej. Paradoxne, každá vodná vlna v sebe obsahuje aj nepokoj, akýsi vnútorný zápas. Dať toto všetko do harmonického vzťahu a celku umeleckého diela bolo pre mňa výzvou.

Sú to všetko veľmi prácne maľované obrazy. Každý dotyk, každý ťah štetca na plátne bol pre mňa nielen zhmotňovaním času, ale najmä vnútornou meditáciou. Bolo to ako zaznamenávať plynutie sekúnd, minút a dní izolácie a všetkých tých protipandemických obmedzení, ktoré som však ja osobne chcela stráviť prácou a pozitívnym myslením. Vedome som sa udržiavala v dobrej nálade. Nemám v úmysle znieť príliš romantizujúco, ale bola to taká moja vnútorná každodenná modlitba – nech sa máme dobre a nech všetko dobre dopadne.

Vaše meno Radostina naznačuje, že nie ste Slovenka. Ako a kedy ste sa vlastne dostali na Slovensko?

Prišla som sem v roku 1996 z Bulharska, teda je to už dvadsaťpäť rokov. Pôvodne som sem prišla za mamou, ktorá prišla učiť na bulharskú školu v Bratislave. V tom čase som bola študentkou na Akadémii výtvarných umení v Sofii. Bola som mladá a zvedavá, a keď ma mama zavolala do Bratislavy, povedala som si, že to pôjdem skúsiť.

Rozhodla som sa, že zájdem na Vysokú školu výtvarných umení a do Viedne na Akadémiu umení a rozhodnem sa, kam sa zapíšem. Ukázalo sa, že život a štúdium vo Viedni sú dosť drahé, nedokázala by som to finančne zvládnuť. V Bratislave som dostala štipendium a navyše som sa tu okamžite cítila ako doma. Jazykovo mi slovenčina konvenovala oveľa viac, je veľmi blízka bulharčine. V ateliéri profesora Bergera, kde som mala nastúpiť na štúdium maľby, som mala veľmi dobré podmienky. Povedala som si teda, že to na rok skúsim.

Ako sa z plánovaného roka stalo štvrťstoročie? Čo bolo to hlavné, čo rozhodlo, že ste svoj domov začali budovať práve na Slovensku?

Môj manžel, vtedy ešte partner, prišiel za mnou v roku 1997. Obom sa nám tu neskôr podarilo uplatniť v oblastiach, ktoré sme vyštudovali a ktoré sú nám blízke – mne v umení, jemu v telekomunikáciách. No a v živote človeka je najpodstatnejšie práve to, aby mohol robiť to, čo chce a v čom je dobrý.

Ak by ste sa ma teraz opýtali, či som doma viac na Slovensku alebo v Bulharsku, asi by som ani nevedela odpovedať. Úprimne, asi by som prišla k odpovedi, že sa viac cítim doma tu, na Slovensku. Stále chodím „domov do Bulharska“ a „domov domov“ – na Slovensko. Tu sme si s manželom založili rodinu, narodili sa tu obaja naši dvaja synovia, ktorí vôbec nepochybujú, kam patria – narodili sa tu a tu sú doma. Napriek tomu, že doma sa rozprávame iba v bulharčine, aby sme udržiavali náš materinský jazyk, obaja ovládajú slovenčinu bezchybne a Slovensko je ich skutočný domov.

Bývate v Devíne pri Bratislave, kde žije viacero umelecky aktívnych ľudí. Prečo ste si vybrali práve Devín?

V Devíne bývame len ostatné tri roky, ale zamilovala som sa doň, už keď som prvý raz prišla do Bratislavy. Hoci sme za tých 25 rokov bývali v rozličných častiach mesta, vždy som vedela, že potrebujem bývať blízko Dunaja.

Dunaj je pre mňa niečo ako živá cesta. Spája Slovensko s mojím rodným Bulharskom. Vlieva sa do Čierneho mora, neďaleko ktorého som sa narodila. Cítim to tak, že voda, ktorá je dnes v Devíne, bude zajtra v Bulharsku. Spojenie s krajinou svojich predkov cítim cez rieku a vodu priam bytostne.

Zažili ste ako cudzinka na Slovensku aj nejaké nepríjemné situácie?

Hoci je už podľa môjho mena jasné, že som cudzinka, pravda je, že to, ako vás ľudia prijímajú, veľmi závisí od toho, odkiaľ pochádzate. Na Bulharsko majú ľudia na Slovensku celkom pekné spomienky, takže keď poviem, že pochádzam z Bulharska, väčšinou mi nedávajú pocítiť, že som cudzia a že so mnou nechcú mať nič spoločné.

Ak som zažila nejaké náročnejšie situácie, nepovedala by som, že vznikali pre to, odkiaľ pochádzam. Vždy to bol skôr problém komunikácie. Ak som bola schopná vysvetliť svoj problém alebo to, čo ma trápi, s čím potrebujem pomôcť, ľudia mi väčšinou pomohli.

Moja osobná skúsenosť je, že ľudia na Slovensku sú prevažne zdvorilí. Nemám skúsenosť, že by neboli. Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí slušní nie sú, ale takých nájdete všade vo svete. Navyše každý z nás je niekde cudzincom. Som presvedčená, že keď človek niečo potrebuje a niekto mu môže a vie pomôcť, mal by to urobiť.

Okrem umeleckej tvorby pôsobíte aj ako pedagogička na základnej umeleckej škole. Prečo je podľa vás dôležité viesť deti k umeniu?

Deti neriešia, či robia alebo nerobia umenie. Neriešia, čo je krásne, čo škaredé, čo prijateľné a čo nie. Deti výtvarným prejavom komunikujú. Rodia sa s prirodzeným nastavením, že umenie potrebujú. Odmalička kreslia a vlastne to prvé, čo nám dospelým povedia, je práve prostredníctvom kresby.

Z toho je zrejmé, že prvý spôsob, akým človek vyjadruje svoje pocity a predstavy, to, čo vidí rád, čo nerád, čo sa mu páči alebo nepáči, je prostredníctvom kresby.

Ako sa vám s deťmi pracuje?

Pracovať s deťmi nie je jednoduché. Na druhej strane, deti sú také spontánne a otvorené, majú taký intuitívny prístup k tvorbe a vedia sa tak rýchlo rozhodnúť, čo chcú urobiť a ako, že niekedy mám pocit, že ich odvaha je väčšia ako odvaha nás dospelých.

Fascinuje ma ich úprimnosť. Keď deti majú potrebu robiť umenie – výtvarné, tanečné alebo hudobné, jednoducho „idú na vec“. Vtedy je veľmi dôležité, aby dostali podporu aj od svojho pedagóga alebo pedagogičky. Každý z nás totiž v jednej chvíli začne pochybovať – o svojich možnostiach aj schopnostiach. V istom bode sa to začne týkať aj detí. Vtedy sa pedagóg a rodič stanú dvomi základnými faktormi, piliermi, ktoré dieťa podržia a nasmerujú.

Musí mať dieťa talent, aby mohlo začať s výtvarným umením?

Skúsiť, či mu výtvarná tvorba niečo dá, či s ním niečo vnútorne urobí, môže každé dieťa. Veľakrát rozhoduje čas, deti sa vedia veľmi veľa vecí naučiť. Čo však osobne považujem u dieťaťa za dôležité, je isté vnútorné chcenie, keď sa dieťa potrebuje vyjadrovať výtvarným jazykom.

Učila som aj deti, pri ktorých cítite, že to sú umelci. Také deti hneď spoznáte. Ja to nenazývam talent, také dieťa sa proste vnútorne správa ako umelec. Sadne si, zostane s témou a začína tvoriť. Ten vnútorný dialóg, o ktorom som hovorila, má v sebe. Ja ho sprevádzam, pomáham mu v nápadoch, ale nechávam ho rozhodovať.

Čiže nie je potrebné, aby bolo dieťa v piatich rokoch malý van Gogh?

To ani nemôžeme vedieť, nemáme ako. Ak existuje mimoriadny talent, je to skutočne ojedinelý prípad. Vezmite si, že veľa detí má veľmi silný výtvarný prejav práve vo veku 5 – 7 rokov. Okolo desiatich sa to však láme a deti začínajú o sebe pochybovať. Začnú hovoriť, že niečo nedokážu, že to nevedia, nemôžu, že sa im to, čo robia, nepáči. Vtedy to vzdávajú. Tam sa buď ukáže harmónia medzi pedagógom/pedagogičkou a dieťaťom a obaja si nájdu cestu a s dôverou kráčajú spolu ďalej, alebo ju nenájdu a dieťa sa radšej začne venovať niečomu inému. Nedá sa to spraviť nasilu.

Keď sa na Slovensku pre pandémiu zavreli školy, platilo to, samozrejme, aj o základných umeleckých školách. Ako sa dá v pandémii učiť výtvarné umenie online?

Je to veľmi zložité, pretože najmä s mladšími deťmi pracujeme predovšetkým cez emócie. Hlavný motivačný faktor je emócia, ktorú dokážete vzbudiť, aby malo dieťa záujem o tému, aby malo kreatívne myšlienky, nápady, aby bolo uvoľnené. Keď sa pozeráte na monitor počítača, nič z toho automatické nie je.

Stávalo sa mi, že deti vyžadovali, aby som sa na ne pozerala aj vtedy, keď nič nehovorili a len kreslili. Proste chceli, aby som ich sledovala, aby som tam s nimi „bola“ – ako ich opora, ako taká sprievodkyňa na ceste. Vtedy som si uvedomila, že práve v období zatvorených škôl bolo dobré, že sme deťom poskytli prostredie, v ktorom mohli tvoriť, aj keď len online. Mnohé to naozaj veľmi potrebovali. Povedala by som, že tak, ako v pandémii zachránilo umenie mňa, zachránilo aj tieto deti.

Ako ste vnímali návrat do škôl teraz na jeseň?

Keď sme sa stretli znovu naživo, všetky deti hovorili, aké je to super, že sú nazad v škole. Že za dve hodiny vyučovania spravia toľko ako predtým za mesiac. Všímam si, že vedia pracovať oveľa sústredenejšie, sú vnímavé voči spolužiakom, inšpirujú sa navzájom. Komunikácia v skupinových predmetoch je iná, lepšia.

Do akej miery môže byť výtvarné vzdelávanie prínosné v rámci socializácie dieťaťa?

Základná premisa je, že umenie zušľachťuje. Mnoho rodičov chce, aby sa ich deti vzdelávali aj umelecky, aby chodili do orchestrov, na zborový spev. Chodiť na výtvarnú pre dieťa neznamená iba chodiť učiť sa kresliť.

V základnej umeleckej škole deti majú kamarátov/kamarátky, spolužiakov/spolužiačky. Na hodinách spolu veľa debatujeme o tom, v čom sa nám dielo niekoho iného páči, prečo je pre nás zaujímavé, v čom sa nám samým niečo naozaj podarilo. Dieťa má teda možnosť konfrontovať, vymieňať si skúsenosti, učiť sa a rozvíjať sa, inšpirovať sa od ostatných. A to je predsa prínosné nielen umelecky, ale myslím, že aj v živote celkovo.

Radostina Doganová (1975)

Výtvarníčka pôvodom z Bulharska. V roku 1996 prišla do Bratislavy a začala študovať na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri maľby profesora Jána Bergera. V jej tvorbe nájdeme abstraktnú tvorbu, krajinomaľbu i figurálnu líniu. Tvorivo a organizačne je aktívna na Slovensku a v Bulharsku, ako aj v Rakúsku, Nemecku, Slovinsku a Poľsku. S manželom a dvomi synmi žije v Devíne pri Bratislave.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra v karanténe

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie