Denník N

Nesmejte sa ľuďom, ktorí po šesťdesiatke začnú surfovať. Možno budú mať zábavnejší a dlhší život ako vy, hovorí autor knihy o začiatočníkoch

Novinár a spisovateľ Tom Vanderbilt. Zdroj – archív T. V.
Novinár a spisovateľ Tom Vanderbilt. Zdroj – archív T. V.

Pri predstave prvej hodiny spevu či jogy mnohých ľudí zalieva studený pot. Majú pocit, že ich nemotorné pokusy spolužiaci neprestajne sledujú a sú na smiech. Spisovateľ a novinár Tom Vanderbilt hovorí, že to tak nie je. Nikto si vás nevšíma a ostatní sa cítia úplne rovnako.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • ako prospieva „začiatočníctvo“ mozgu, či už máte 8, alebo 80 rokov;
  • prečo sa deti učia jednoduchšie;
  • prečo by nás nemalo brzdiť, že sme neboli deti so zázračným talentom;
  • prečo je na kurzoch pre začiatočníkov viac žien ako mužov;
  • ako si spoločnými začiatkami oživiť romantiku v dlhodobom vzťahu.

Dospelí, ktorí sa začnú venovať novému koníčku, si často vyslúžia poznámky o kríze stredného veku a o tom, že už nevedia, čo so sebou. Je to bežné aj v USA?

Je to bežné klišé, ktoré mi kedysi možno podvedome bránilo učiť sa nové veci. Máme na to výraz „nedeľný maliar“. Ide o priemerného človeka, ktorý každú nedeľu chodí maľovať, ale nikdy v tom nebude vynikajúci. Preto sa na neho pekne, ale povýšenecky usmejeme a hovoríme si: „Dobre, že má takúto kratochvíľu, ale ja by som takto čas nezabíjal.“

Ako sa cez to preniesť?

Keď ľudia prichádzajú na nejakú hodinu alebo tréning prvýkrát, zvyknú mať strach, že ich budú všetci pozorovať a hodnotiť. Je to bežný psychologický jav, ktorý sa volá aj „efekt reflektora“. Jednoducho sme presvedčení, že našim ťarbavým prvým pokusom venujú ostatní oveľa viac pozornosti ako v skutočnosti. Napríklad na surferskom sústredení vás nikto nesleduje. Všetci sa rovnako ako vy iba pokúšajú prežiť vo vlnách.

Kľúčové je teda zaťať zuby a začať. Len čo sa začnete učiť a zlepšovať sa, príde opojný pocit radosti. A práve na úplnom začiatku je váš pokrok najsilnejší.

Ku kariére začiatočníka vás inšpirovala dcéra, pre ktorú bolo nové všetko. Prečo sa deti učia jednoduchšie?

Deti sú učiace sa mašiny, pretože ich mozgy sú v podstate prázdne nádoby. Všetko v nich je o raste. Pretože vedia tak málo, majú na nové veci kapacitu a nebrzdia ich žiadne naučené vzorce z minulosti. Keď hrám so svojou dcérou šach alebo videohru, je v základných reflexoch oveľa svižnejšia, dokáže na šachovnici veľmi rýchlo rozoznať vzory a lepšie držať ovládač hernej konzoly. Utešujem sa tým, že je to tak preto, lebo som už v živote urobil veľa vecí a musím prekonať veľa svalovej pamäti.

Ďalšia vec, na ktorú zabúdame, je, že deti často nemajú na práci nič iné ako učenie. Sú v prostredí, ktoré ich v učení povzbudzuje a kde majú dovolené robiť chyby. Kým sme sa naučili chodiť, urobili sme tisíce chýb. Chybovosť pri začiatkoch chôdze je taká vysoká, že ak by sme sa učili chodiť až v dospelosti, za prvú hodinu by sme spadli približne sedemdesiatkrát a pravdepodobne by sme to vzdali.

Kniha Začíname: Nikdy nie je neskoro naučiť sa niečo nové vyšla v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Pravdepodobne by sme si povedali, že chodenie nie je pre nás a nemáme naň talent. Vzdávame často nové veci práve pre ten mysteriózny talent, od ktorého očakávame, že všetko pôjde hneď?

Presne. Niekedy dokonca počujete rodičov hovoriť, že ich deti majú talent na chôdzu. Pričom je to absolútne jedno. Raz sa naučí chodiť takmer každý, v určitom veku sú všetci na rovnakej úrovni a je úplne jedno, kto kedy začal.

Ďalším mýtom je, že talent musíte rozpoznať vo veľmi nízkom veku. Inak ho jednoducho nemáte. Výskumy však celkom jednoznačne ukazujú,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra, Šport a pohyb, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie