Denník N

Je umelé prerušenie tehotenstva vraždou? Interrupcia ako etická dilema

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ján Markoš venoval problematike interrupcií prvú kapitolu knihy o etických dilemách. Vysvetľuje v nej rôzne pohľady na umelé prerušenie tehotenstva: je interrupcia vraždou? Kedy sa z oplodneného vajíčka stáva človek? Čo poradiť Eve, ktorá interrupciu zvažuje?

[Dnes posledná šanca: pre predplatiteľov poštovné na naše knihy zadarmo.]

Úryvok z knihy Medzi dobrom a zlom, ktorú vydal Denník N.

Vaša sestra Eva (33) má dve deti, dcéru Sašku (4) a syna Šimona (2). S manželom Adamom stavajú dom na predmestí. Občas spolu zájdete na kávu, porozprávať sa, čo je nové. Dnešné stretnutie je však iné.

Eva sa rozplače a povie vám, že je opäť tehotná:

„Som v ôsmom týždni. Fakt neviem, čo mám robiť. Keď sa Adam dozvedel, že som v tom, nahneval sa. Vravel mi, že máme hypotéku, kopu starostí so stavbou. Vieš, veľa pracuje, ale aj tak vychádzame s peniazmi len od výplaty k výplate. Ja sa ledva stíham starať o tie deti, ktoré už máme. Saška si ťažko zvyká v škôlke, je plačlivá. Neviem si predstaviť, že budem do toho všetkého v noci vstávať, dojčiť a prebaľovať. Adam mi rovno povedal, nech idem na potrat. Ja však neviem. Priznám sa, som unavená, na konci so silami. Na tehotenstvo sa necítim. Šimon bol veľký, ešte dnes si pamätám, aké namáhavé boli posledné mesiace. V lete, bolo strašne teplo. Ale predsa, možno by som urobila chybu. Čo myslíš?“

Čo sestre odpoviete?

Zákony sa v istom ohľade podobajú zbraniam. Predstavte si napríklad pušku: človek, ktorý sa pozerá do hľadáčika a má prst na spúšti, má z pušky celkom iný pocit než ten, kto stojí zoči-voči otvoru jej hlavne. A ešte úplne inak sa cíti človek, ktorý sa – z bezpečia svojej obývačky – díva na video, v ktorom niekto na niekoho mieri puškou.

Pri interrupčnom zákone je to podobné. Vnímanie poslanca, ktorý o podobe tejto legislatívy môže rozhodovať (a metaforicky teda drží prst na spúšti), bude pravdepodobne celkom iné než vnímanie ženy, ktorej tento zákon reálne vstupuje do života (a ktorá teda metaforicky stojí pred jeho hlavňou).

Nuž a ešte celkom odlišne bude vnímať diskusiu okolo interrupčného zákona väčšina občanov Slovenska, ktorých sa tento zákon priamo nedotýka. Napokon, skúste sami: aké asociácie sa vám vynoria v mysli pri tejto téme?

Možno si spomeniete na tri mamutie Pochody za život, na ktoré prišli v rokoch 2013, 2015 a 2019 do Bratislavy a do Košíc desaťtisíce ľudí. Možno si spomeniete, ako v lete pred dvomi rokmi do parlamentu vošli ženy oblečené do kostýmov ako z románu Margaret Atwoodovej Denník služobníčky. Alebo sa vám z pamäti vynorí obrázok kňaza Mariána Kuffu, ktorý prišiel priamo do rokovacej sály podporiť sprísnenie interrupčnej legislatívy so soškou Panny Márie v ruke.

A možno vám v pamäti ostalo i porušenie koaličnej zmluvy zo strany sedemnástich poslancov Matovičovho OĽaNO, ktorí neváhali v júli 2020 hlasovať za prísnejší návrh interrupčného zákona z dielne Ľudovej strany Naše Slovensko.

Marián Kuffa pred NR SR. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je celkom možné, že i hrdina našej dilemy (alebo hrdinka, ostaňme však v tejto kapitole pri mužskom rode), Evin brat, patril k mase ľudí, ktorá celospoločenské dianie okolo interrupcií vnímala viac-menej nezúčastnene, s odstupom. Niežeby on sám na túto tému nemal svoj názor. Možno ho i zanietene obhajoval v diskusiách s priateľmi pri káve či pri pive. V skutočnosti ho téma interrupcií vlastne nikdy príliš nepálila. Nedotýkala sa ho. Bola mu príjemne vzdialená.

To sa však na káve s Evou zmenilo. Zrazu vidí svoju sestru, s ktorou sa ako malý hrával s legom, ktorá ho bránila pred rodičmi, keď prvýkrát prišiel domov z flámu neskoro, a ktorá mu radila, čo si obliecť na prvé rande, ako plače, ako si zúfa.

Drží ju za ruku a hľadá po vreckách papierové vreckovky. A zrazu mu je jasné, že diskusia o interrupciách nie je len akousi hrou, divadlom, na ktorom sa verejnosť zabáva a na ktorom politici získavajú politické body. Zrazu i on spolu s Evou hľadí do otvoru hlavne.

Váha, čo má povedať, pretože chápe, že jeho slová môžu ovplyvniť mnohé: nielen osud jeho sestry, ale i osud života, ktorý sa rodí v jej vnútri. Mlčí.

Poďme mu skúsiť pomôcť. Na nasledujúcich stránkach sa pokúsime zhrnúť najdôležitejšie fakty a argumenty, ktoré s témou umelého prerušenia tehotenstva súvisia. Táto kapitola bude rozdelená na tri veľké časti.

V prvej sa budeme pýtať, či je interrupcia vraždou.

V druhej sa pozrieme na umelé prerušenie tehotenstva z pohľadu ženy: zhrnieme si psychologické a sociologické výskumy o tom, koľko žien chodí na interrupciu, aké ženy to sú, prečo sa pre interrupciu rozhodujú a či svoje rozhodnutie neskôr ľutujú.

V tretej časti si potom priblížime interrupčnú legislatívu na Slovensku i vo svete.

Interrupcia a vražda

Je interrupcia vraždou? Ak si na túto otázku odpovieme kladne, riešenie vyššie načrtnutej dilemy by bolo veľmi jednoduché: nikto nesmie Evu nahovárať na vraždu, nesmie ju dokonca ani potichu schváliť. Hrdina našej dilemy by musel Eve jasne povedať: „Na potrat ísť nesmieš, nech tvoj manžel hovorí čokoľvek, a nech sa cítiš akokoľvek. Vraždu si na svedomie jednoducho nesmieš vziať.“

Ak sú obaja súrodenci, Eva i jej brat, členmi Katolíckej cirkvi a sú rozhodnutí pevne sa riadiť jej učením, stačí im nazrieť do Katechizmu. V článkoch 2270 až 2271 sa píše:

„Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život

 

(…)

 

Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné.“

No ak Eva nie je veriaca, nemá zmysel presviedčať ju katechizmom. Budeme potrebovať iný typ argumentov; také, pri ktorých sa viera nevyžaduje. Spoľahneme sa skôr na racionalitu; na vedecké výskumy, štatistiky, právne analýzy.

Vražda je úmyselné usmrtenie inej osoby. Eva by sa teda dopustila vraždy len vtedy, ak:

  1. je plod v jej tele osobou s rovnakými právami ako ktorýkoľvek narodený človek,
  2. je povaha interrupcie totožná s vraždou.

Poďme sa na obe tieto podmienky pozrieť zvlášť. Začnime otázkou, kedy vzniká ľudská osoba.

Dvojičky a chimérizmus

Je oplodnená bunka živá? Bezpochyby. Rovnako živé je však i dozrievajúce vajíčko v tele matky či spermia putujúca vajíčkovodmi. Spojením spermie a vajíčka teda nedochádza k premene neživej hmoty na život. To, čo vzniklo, je nová bunka s jedinečnou genetickou informáciou.

Vznikla však s touto bunkou i nová ľudská osoba? Jedinečná ľudská bytosť, ktorej plné práva majú byť garantované? Podľa učenia Katolíckej cirkvi áno. Lenže existujú aspoň dva dobré dôvody, prečo s týmto pohľadom nesúhlasiť.

Prvý je biologický. Počas prvých dvoch týždňov embryo prechádza vývinom, ktorý život ľudskej osoby príliš nepripomína. Až do štrnásteho dňa po počatí sa napríklad môže rozdeliť na dve embryá, ktoré sa potom vyvíjajú samostatne a narodia sa ako dve odlišné bytosti, jednovaječné dvojčatá.

Ba čo viac, dve samostatné oplodnené vajíčka sa môžu naopak zlúčiť – tento jav sa nazýva chimérizmus. Narodí sa potom celkom normálny človek, ktorý má dve odlišné sady DNA. Samozrejme, chimérizmus je veľmi zriedkavý; jeho existenciu však nemožno poprieť. Svoje o tom vie napríklad Američanka Lýdia Fairchild, ktorá po rozchode s manželom žiadala štát o príspevky na deti. Testy DNA však ukázali, že DNA jej detí je iná než tá jej. Úrady Fairchildovú podozrievali, že využíva cudzie deti, aby dostala výživné. Napokon sa ukázalo, že za nekonzistentnými výsledkami testov je chimérizmus: Fairchild mala sama dve rôzne DNA.

Ak je vajíčko sekundu po oplodnení spermiou ľudskou osobou, ako je možné, že sa o dva týždne neskôr rozdelí na dve osoby? Alebo naopak: ako je možné, že dve jedinečné osoby sa zrazu zlejú v jednu jedinú? Ak má – použime náboženskú terminológiu – oplodnené vajíčko ihneď jedinečnú, nesmrteľnú dušu, ako sa táto duša rozdelí na dve? A ako sa dve duše môžu spojiť v jednu?

Test každodennosťou

Druhým dôvodom, prečo oponovať učeniu Katolíckej cirkvi o vzniku ľudskej osoby v okamihu počatia, je pozornejší pohľad na súčasnú slovenskú každodennosť. Zdá sa mi, že naša spoločnosť (vrátane cirkevných spoločenstiev) sa v skutočnosti v bežnom živote správa tak, ako keby oplodnené vajíčka ľudskými osobami neboli.

Embryám nedávame mená. Nevystavujeme im rodné listy. A ak žena prirodzene potratí, rodina embryu neusporiada pohreb. (Prirodzeným potratom sa pritom končí 10 až 25 percent tehotenstiev, a to ešte nerátame tehotenstvá, o ktorých sa žena nikdy nedozvedela, pretože sa skončili príliš skoro.) Prirodzené potraty sa nezarátavajú ani do štatistík o úmrtí.

Sexuálne aktívne ženy nenútime, aby si pravidelne robili tehotenské testy. Ak by už jednodňové embryo bolo osobou, bolo by len prirodzené, aby mala žena povinnosť zisťovať, či vo svojom vnútri neukrýva niekoho, kto má rovnakú hodnotu a rovnaké práva ako ona sama. Takisto neobviňujeme ženy, ktoré nedodržiavajú striktnú životosprávu (napríklad v ranom štádiu tehotenstva pijú alkohol) a následne potratia, z neúmyselného zabitia.

Preto sa mi zdá, že potichu všetci – veriaci i neveriaci – vlastne akceptujeme, že i keď oplodnené vajíčko nepochybne je začiatkom príbehu novej ľudskej bytosti, ešte nie je osobou.

Ak je oplodnené vajíčko osobou, Slovensko by sa muselo zmeniť

Akceptácia tvrdenia, že embryo je od prvej sekundy svojho vzniku osobou v právach a hodnote rovnou svojej matke, by našu spoločnosť – keď domyslíme všetky dôsledky – dramaticky premenila. Ako?

Znásilnená tehotná žena by nesmela ísť na interrupciu. Ak by sme totiž na jednu misku váh položili skutočnosť, že musí obetovať deväť mesiacov zo života, aby dieťa vynosila, a prirátali k tomu ešte závažnú psychologickú traumu, a na druhú misku váh život nevinnej bytosti, rovnako hodnotnej ako ona, tá druhá miska váh by prevážila.

Aj žena, pre ktorú by tehotenstvo znamenalo závažné zdravotné riziko, ba dokonca ohrozenie života, by len ťažko mohla ísť na interrupciu. Dobrým príkladom je mimomaternicové tehotenstvo. Dnes sa embryo, ktoré sa uhniezdi napríklad vo vajíčkovode, čím skôr operačne odstráni. Ak by totiž ďalej rástlo, mohlo by vajíčkovod roztrhnúť a následné vnútorné krvácanie by mohlo stáť ženu život. Ale ak by sme niekoľkodňovému embryu priznali práva rovnaké právam jeho matky, tento zákrok by bol omnoho problematickejším. Má žena v takomto prípade právo požadovať, aby lekári dieťa usmrtili? Nemá skôr čakať, že príroda si so situáciou poradí sama, teda že nastane prirodzený potrat, a darovať tak embryu ešte niekoľko hodín či dní života? Či dokonca: nemá dúfať, že sa jej predsa podarí dieťa vynosiť? (V niektorých výnimočných prípadoch sa totiž podarilo embryo vyvíjajúce sa mimo maternice zachrániť.)

Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy, že by – ak má plod rovnaké práva ako jeho matka – dôsledkom mohli byť úmrtia matiek, ktorým nebude povolené ukončiť mimomaternicové tehotenstvo? Ústavný súd sa otázke interrupcií zoširoka venoval už v roku 2007 a vo svojom náleze číslo 12/01-297 konštatuje, že ak by sme plodu (v texte je použitý právnický termín nasciturus) priznali právo na život rovnajúce sa právu na život ženy, v konečnom dôsledku by mal väčšie práva ako žena:

„Z hľadiska posudzovania ústavnosti napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva je kľúčová odpoveď na otázku, či dikcia ‚právo každého na život‘ obsiahnutá v čl. 2 ods. 1 dohovoru zahŕňa tiež nascitura.

 

Komisia sa k tejto otázke vyjadrila napr. vo veci Paton v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z roku 1980), keď okrem iného uviedla: ‚Život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola, bez žiadneho výslovného obmedzenia, chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život ženy. To by znamenalo, že „nenarodený život“ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.‘ Obdobne Komisia, resp. Európsky súd pre ľudské práva, nepriznal nasciturovi ochranu garantovanú podľa čl. 2 dohovoru aj vo veci X. v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z roku 1980), H. v. Nórsko (rozhodnutie z roku 1992) a naposledy napr. Evans v. Spojené kráľovstvo (rozsudok z roku 2006).“

Popustime teraz trochu uzdu predstavivosti. Ďalšie riadky vám môžu pripadať trochu absurdné, ale posúďte sami, či by vlastne neboli logickým domyslením tézy, ktorá kladie znamienko rovnosti medzi ľudskú osobu a oplodnené vajíčko.

Uvážte sami: Dnes má štát povinnosť chrániť neplnoleté deti. Práve preto môže do rodiny prísť „sociálka“ a kontrolovať, či je o dieťa primerane postarané. Ak však oplodnené vajíčko má rovnaký status ako narodené dieťa, štátne orgány by museli podobne dbať i o ne.

Čo by to mohlo znamenať? Bolo by logické, aby sexuálne aktívne ženy boli pod neustálym drobnohľadom. Určitá miera neistoty ohľadom toho, či je žena tehotná alebo nie, dnes taká bežná, by bola jednoducho neakceptovateľná. Ako by štát mohol tolerovať, že nevie, koľko má občanov? Ako by mohol svojich občanov chrániť, keby ani nevedel, že ich má? Ženy by tak museli podstupovať pravidelné tehotenské testy, ideálne kontrolované štátom.

Ak by sa ukázalo, že sú tehotné, štát by musel zabezpečiť, aby riziko prirodzeného potratu bolo čo najmenšie. Všetky rizikové faktory: napríklad konzumácia alkoholu, fajčenie, ale možno i ťažšia fyzická námaha či stresujúce zamestnanie, by museli byť minimalizované.

Sloboda žien by teda do veľkej miery bola obmedzená: ak by boli tehotné alebo sexuálne aktívne, boli by automaticky vystavené kontrole štátu a jeho pokynom. Muži by však podobne kontrolovaní neboli, čo by ešte prehĺbilo diskrimináciu žien.

Povedzte sami, chceme v takejto spoločnosti žiť?

Hľadanie hranice: viabilita

Postoj Vatikánu k otázke statusu oplodneného vajíčka má aj jednu dôležitú výhodu. Moment oplodnenia je jasnou, presne definovanou hranicou.

V okamihu, keď odmietneme tézu, že oplodnené vajíčko je osobou, však stojíme pred ťažkým rébusom: odkedy by mali embryo či plod požívať zákonnú ochranu pred interrupciou? Vývin oplodneného vajíčka v plod a následne v bábätko je totiž veľmi dynamický (za deväť mesiacov sa z jedinej bunky stane komplexná ľudská bytosť), ale zároveň kontinuálny, bez jasných prirodzených predelov a hraníc.

Dajme opäť slovo sudcom Ústavného súdu:

„Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä Vo v. Francúzsko) možno vyvodiť minimálny európsky konsenzus spočívajúci vo východisku, podľa ktorého má byť nenarodený ľudský život chránený počas tehotenstva s intenzitou rastúcou postupne od počatia po narodenie. Z už uvedeného vyplýva, že na tomto východisku sú založené aj kľúčové rozhodnutia Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade 410 U. S. 113 (1973) a Planned Parenthood of Southearn PA. v. Casey, 505 U. S. 833 (1992).

 

Priebeh tehotenstva a vzťah medzi plodom a matkou možno najlepšie charakterizovať ako jednotu v dualite, keď v prvej fáze tehotenstva prevažuje skôr jednota matky a plodu, zatiaľ čo vo fázach neskorších je viac zdôraznená dualita matky a plodu.“

Určenie hranice, odkedy má byť plod chránený pred interrupciou, je teda ľudským, čiže spoločenským a politickým rozhodnutím. Nie je preto prekvapujúce, že sa táto hranica štát od štátu líši. Aj keď je určená ľuďmi – nemusí ešte preto byť nutne nezmyselná, či celkom náhodná. Obvykle sa opiera o vedecké fakty, ktoré o vývine ľudského plodu dnes vieme.

Určite sa napríklad zhodneme na tom, že ak sa matka odmieta starať o novonarodené bábätko, nie je morálne toto dieťatko zabiť. Je úlohou štátu, aby novorodeniatku zabezpečil potrebnú starostlivosť.

Vieme tiež, že dnešná medicína dokáže zachrániť i deti, ktoré sa narodili predčasne, ktoré prišli na svet o niekoľko týždňov či mesiacov skôr. Ak by sa žena odmietla starať o predčasne narodené dieťa, je opäť povinnosťou štátu sa o toto dieťa postarať.

Existuje teda určitá hranica, od ktorej je plod schopný samostatnej existencie. Túto hranicu označujeme termínom viabilita. Dá sa táto hranica nájsť, prípadne exaktne určiť? Dajme slovo doktorke filozofie Sussane Gibson, pôsobiacej na University of Cardiff:

„Pre niektorých je moment, keď plod dokáže existovať samostatne, bez ohľadu na telo matky, kritickým bodom v jeho vývoji. S týmto momentom pracuje legislatíva ako v Spojených štátoch, tak v Británii. Zdá sa, že tento koncept umožňuje zakotviť intuitívnu predstavu, že čím je tehotenstvo pokročilejšie, tým ťažšie je ospravedlniť interrupciu. Skoré interrupcie sú prípustné, neskoré interrupcie obvykle nie.

 

(…)

 

Avšak koncept samostatnej existencie plodu je veľmi problematický. Po prvé, nie je jasné, čo sa myslí pod samostatnou existenciou. Znamená to, že plod je schopný prežiť bez asistencie lekárov, alebo že prežije s ich pomocou? Zdá sa, že zákon sa priklonil k druhej možnosti. Napríklad v Británii bol v roku 1990 zmenený Zákon o interrupciách z roku 1967 tak, že znížil hranicu prípustnej interrupcie vo väčšine prípadov z 28. týždňa na 24. týždeň. Dôvodom bolo, že už bolo možné udržať pri živote aj 24-týždňový plod. Táto hranica bola opätovne skúmaná parlamentom a zaznel návrh, že by sme mali pristúpiť k ďalšiemu skráteniu, opäť v odpovedi na vývoj v novorodeneckej medicíne.“

Problémom konceptu viability teda je, že sa neopiera len o poznatky o biologickom vývine ľudského plodu, ale musí rešpektovať i rozvinutosť medicíny v danom štáte.

V štátoch s málo rozvinutým zdravotníckym systémom (napríklad v chudobných afrických krajinách) by mala byť hranica viability nastavená na neskorší týždeň než napríklad vo Veľkej Británii.

Môže však platiť i to, že vo Veľkej Británii v roku 2120 bude hranica viability výrazne nižšia než 24. týždeň, pretože úroveň medicíny za sto rokov značne pokročí a bude možné zachraňovať i bábätká narodené pred 24. týždňom.

Hľadanie hranice: prebúdzanie vedomia

Okrem konceptu viability existuje ešte aspoň jedna fáza vývoja plodu, ktorú má zmysel brať do úvahy pri hľadaní hranice, za ktorou už interrupcia nie je prípustná. Touto hranicou je začiatok vedomého života plodu. V okamihu, keď je plod vedomý, a teda cíti i bolesť, je totiž interrupcia ďaleko problematickejšia.

Dajme tentoraz slovo Kemalovi Irmakovi, ktorý v knihe Human Fetal Growth and Development – First and Second Trimester píše:

„Čo robí ľudskú bytosť ľudskou? A kedy sa začína osobný ľudský život? Z medicínskeho hľadiska je ľudské bytie zásadne spojené s funkciami mozgu. Mozog kontroluje takmer všetky funkcie tela a rozhoduje i o psychologickom nastavení človeka.

 

Nadväzujúc na túto teóriu, Golderling obhajoval hranicu ôsmich týždňov ako začiatočný bod osobného ľudského života. V tomto čase totiž podľa jeho názoru začína mozog pracovať ako celok. Kushner argumentuje, že začiatok aktivity mozgu je tým najrozumnejším okamihom, do ktorého máme klásť začiatok života. Podobné argumenty boli predložené Sheom, ktorý zdôrazňuje, že nový osobný ľudský život vzniká, keď systém tela a novovyvinuté orgány začínajú pracovať ako celok pod taktovkou funkčného mozgu. To sa deje v ôsmom týždni tehotenstva. Dôraz je kladený na moment vývinu, keď tkanivo mozgu začína pracovať. (…)

 

Pri emóciách a pamäti hrá kľúčovú rolu štruktúra hipokampu. Ten funguje ako porovnávač nových a známych stimulov, iniciuje alebo utlmuje behaviorálne stratégie s ohľadom na situáciu. Preto je spätý s emóciami ako úzkosť a s nastavovaním vhodných motorických reakcií. (…) Je tiež asociovaný s vývinom sebauvedomenia, vedomia a osobnosti. Zdá sa, že hipokampus je kľúčový pri udržiavaní identity. Môže byť teda považovaný za sídlo emócií, pamäti a vedomia.

 

Navrhujeme preto teóriu zrodu hipokampu, ktorá tvrdí, že jedinečný ľudský život a ľudská osoba nemôžu existovať predtým, než sa vyvinie hipokampus. Hipokampus je hodnoverne prítomný približne v trinástom týždni tehotenstva.“

Podľa vedeckého konsenzu vzniká prvá aktivita v mozgu plodu okolo ôsmeho týždňa tehotenstva, sofistikovanejšia mozgová aktivita, ktorú je možné považovať za vznik vedomia, sa objavuje okolo trinásteho týždňa tehotenstva. Niekde medzi týmito hranicami by sa teda mohla pohybovať legislatívna hranica prípustnosti interrupcií.

A tak to skutočne aj je. Tabuľka dole zachytáva časový limit prípustnosti interrupcie vo vybraných krajinách Európy:

  • 10 týždňov – Portugalsko, Turecko
  • 12 týždňov/90 dní – Slovensko, Česká republika, Maďarsko, Rakúsko, Nórsko, Írsko, Dánsko
  • 14 týždňov – Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Rumunsko, Belgicko
  • 18 týždňov – Švédsko
  • 22 týždňov – Island
  • do momentu viability – Holandsko

Nie je bez zaujímavosti, že hranicu okamihu vzniku vedomia (ktorá bola v minulosti chápaná napríklad ako moment zoslania duše do vyvíjajúceho sa tela) hľadali i mnohí antickí či kresťanskí myslitelia. Napríklad Aristoteles sa domnieval, že vyššia forma duše, podobná ľudskej, sa vyvíja u chlapcov po štyridsiatich dňoch tehotenstva, u dievčat až po deväťdesiatich. Znakom prítomnosti duše mali byť pohyby plodu. Tento názor po ňom prevzal i svätý Tomáš Akvinský. Svätý Augustín podobne rozlišoval medzi nesformovaným a sformovaným plodom.

Hniezdo záchrany chráni životy novonarodených detí, kedže umožňuje matke anonymne a tajne dieťa zveriť do rúk štátu

Jedným dychom treba dodať, že aj tí antickí a stredovekí cirkevní myslitelia, ktorí učili, že duša nevzniká (či nie je zoslaná) pri počatí, považovali interrupciu za hriech v akejkoľvek fáze vývoja embrya či plodu.

Podobenstvo o slávnom huslistovi

Po tom, ako sme veľmi dôkladne prebrali otázku, kedy sa embryo stáva osobou, zamerajme v krátkosti svoju pozornosť ešte na jednu otázku, ktorá sa týka charakteru interrupcie. Dá sa interrupcia vôbec porovnávať s vraždou?

Časť morálnych filozofov (a filozofiek) argumentuje, že ak chceme interrupciu porovnávať s nejakým iným činom, nemala by to byť vražda, ale odmietnutie poskytnúť pomoc. Embryo či plod totiž v raných štádiách svojho vývoja bez matkinho tela, jej výživy, kyslíka a tepla jednoducho nemôže prežiť. A nalejme si čistého vína: tehotenstvo je pre ženu značnou záťažou a pôrod samotný je jedným z najnáročnejších momentov jej života.

Americká mysliteľka Judith Thomson vo svojom slávnom článku A Defence of Abortion (Na obranu interrupcie) z roku 1971 uvádza myšlienkový experiment, ktorého cieľom je čo najpresnejšou metaforou opísať situáciu, ktorú prežíva tehotná žena.

„Jedno ráno sa zobudíš a zistíš, že si – chrbát k chrbtu – v posteli s huslistom v bezvedomí. S presláveným huslistom v bezvedomí. Ukázalo sa, že má fatálnu poruchu obličiek, a tak Spoločnosť milovníkov hudby zhromaždila všetky prístupné zdravotné karty. Zistila, že len ty máš správnu krvnú skupinu, aby si mu mohla pomôcť. Preto ťa uniesli, a počas noci napojili huslistov obehový systém na tvoj, aby tvoje obličky mohli odčerpávať jedy ako z jeho, tak i z tvojej krvi. Ak bude odpojený teraz, umrie, ale za deväť mesiacov sa zo svojej choroby zotaví a môže byť od teba bezpečne odpojený.“

Máte povinnosť huslistu zachrániť, aj keď vás to bude stáť deväť mesiacov ťažkostí a obmedzení? Thomson odpovedá, že nie. Máme povinnosť nezabíjať iných ľudí, ale nemáme povinnosť udržovať iných ľudí pri živote, ak to od nás vyžaduje značnú obetu. (V skutočnosti nemáme povinnosť podstúpiť ani omnoho menšie obete: nie sme napríklad legálne povinní finančne prispieť na liečbu chorého dieťaťa, i keď je celkom možné, že dieťa zomrie, ak jeho rodina nevyzbiera dosť peňazí.)

Samozrejme, vymyslený príklad s huslistom nevystihuje situáciu tehotnej ženy celkom dokonale. Žena obvykle minimálne tuší, že môže byť tehotná, nie je hodená do tejto situácie podobne ako hrdinka Thomsonovej myšlienkového experimentu. A čo je dôležitejšie, plod vyvíjajúci sa v tele ženy bude po narodení jej dieťaťom, nie akýmsi cudzím človekom.

Ak sa však interrupcia nepodobá na neposkytnutie pomoci, na vraždu sa podobá ešte omnoho menej. Jednoducho, situácia tehotnej ženy je natoľko jedinečná, že ju vlastne nie je možné dobre prirovnať k žiadnej inej životnej situácii.

Nemyslím si preto, že hrdina našej dilemy by mal Eve tvrdiť, že interrupciou by sa dopustila vraždy. Interrupcia, samozrejme, nie je ani morálne indiferentným činom, ako ním je povedzme voľba farby nového auta alebo vytrhnutie zuba. Je to čin, ku ktorému sa žena odhodláva len po starostlivom uvážení. A ak sa svojou závažnosťou nedá porovnávať s vraždou, môžu existovať okolnosti, za ktorých môže byť tento čin ospravedlniteľný.

Sme na konci prvej z troch častí tejto kapitoly. Je teda čas na krátke zhrnutie:

Proti názoru, že embryo má mať už od počatia rovnaký status osoby ako narodený človek, sa dajú uviesť tieto argumenty:

Biologický: embryá sa v prvých dvoch týždňoch môžu deliť a zlučovať, čím by vznikali a zanikali ľudské osoby, a to sa zdá byť absurdné.

Sociálny: k ľudským embryám sa nesprávame tak, ako k dospelým osobám: nedávame im mená, nepochovávame ich, nenútime ženy, aby v maximálnej miere znižovali riziko spontánnych potratov.

Právny: ak by malo embryo už od počatia status osoby, de facto by malo väčšie práva než žena, v ktorej sa vyvíja. Výrazne by sa tiež zvýšila nerovnosť medzi mužmi a ženami.

Kam položiť časovú hranicu, od ktorej plod má byť chránený pred interrupciou?

Koncept viability: ak vieme plod zachrániť mimo tela ženy, nesmieme ho usmrtiť, ale máme povinnosť ho zachrániť.

Koncept rodiaceho sa vedomia: v okamihu, keď plod cíti bolesť a je si – na základnej úrovni – vedomý svojej existencie, by už interrupcia nemala byť prípustná.

Poďme sa teraz pozrieť na fenomén interrupcií z pohľadu sociológie a psychológie. Preskúmame, koľko žien sa dnes pre interrupciu rozhoduje, o aké ženy ide, z akých dôvodov na interrupciu idú a či ju neskôr ľutujú.

Koľko žien chodí na interrupciu?

„Práve sme urobili sedem interrupcií. Malo ich byť osem, ale jedna to vzdala, a keď uvážime, že hore bolo šesť pôrodov, tak je to sedem sedem. Príroda dnes uhrala remízu,“ tešil sa hrdina novely Džin, ktorý pracoval v jednej z bratislavských nemocníc. Novelu napísal Martin M. Šimečka v roku 1988, teda v čase, keď počet interrupcií na Slovensku kulminoval.

Odvtedy počet interrupcií vytrvalo klesá, a to je skvelá správa. Dnes – o viac než tridsať rokov neskôr – nie je pomer pôrodov a umelých potratov jedna k jednej. V skutočnosti na každú interrupciu pripadajú štyri narodené bábätká. Príroda – terminológiou novely Džin – už neuhráva remízu. Vyhráva na celej čiare.

Mimochodom, prudký pokles počtu interrupcií v našom regióne je jedinečný aj v celosvetovom meradle. Výskumná správa Guttmacherovho inštitútu – jednej z najvýznamnejších amerických pro choice organizácií – Abortion Worldwide z roku 2017 ho dáva do priameho súvisu s nárastom používania antikoncepcie. Autorky správy píšu:

„Jednoznačne najstrmší pokles potratovosti sa odohral vo východnej Európe, kde sa dramaticky rozšírilo používanie efektívnej antikoncepcie. Počty interrupcií výrazne klesli aj v rozvíjajúcom sa regióne centrálnej Ázie. V oboch týchto regiónoch, pôvodne patriacich do sovietskeho bloku, sa po politických zmenách masívne zvýšila dostupnosť modernej antikoncepcie. Sú tak dobrým príkladom toho, ako potratovosť klesá, keď sa zvyšuje miera používania efektívnej antikoncepcie.“

Zákon číslo 73/1986 Z. z., ktorý upravuje interrupcie, sa na Slovensku v období 1987 – 2020 nezmenil. Napriek tomu počet interrupcií klesol o približne štyri pätiny. Nech nám tento fakt poslúži ako nepriamy dôkaz, že pokiaľ ide o takú závažnú a intímnu životnú udalosť, akou je tehotenstvo, zákon má len malý vplyv na rozhodovanie žien. Skôr platí – ako naznačili autorky správy Guttmacherovho inštitútu – že ak chceme minimalizovať počet interrupcií, mali by sme zabrániť neželaným počatiam, a teda umožniť ženám, aby pomocou efektívnej antikoncepcie mohli svoje materstvo plánovať.

Kto chodí na interrupciu?

Na interrupciu chodia najčastejšie mamy, teda ženy, ktoré už majú deti. Len približne jedna zo štyroch žien, ktoré tento zákrok podstúpia, je bezdetná.

Počet žien, ktoré v roku 2014 podstúpili interrupciu, v závislosti od toho, koľko majú detí.

Ľudová polomýtická predstava, že interrupciu podstupujú najmä frivolné mladé dievčatá, ktoré neustrážili svoje vášne a teraz nie sú ochotné niesť následky svojej nemravnosti, sa teda jednoducho nezakladá na pravde.

Naopak, je zrejmé, že tento zákrok zväčša podstupujú ženy, ktoré veľmi dobre vedia, aké to je byť tehotnou. Vedia, čo môžu čakať na pôrodnej sále, i to, aké to je dojčiť, prebaľovať, prebdieť noci pri chorom bábätku. A, samozrejme, poznajú i všetko to krásne, čo bábätko do života ženy či rodiny prináša.

Prečo ženy podstupujú umelé prerušenie tehotenstva?

Aké dôvody majú ženy na to, aby šli na interrupciu? Doktorka Maggie Kirkman so svojím tímom v metaštúdii Reasons women give for abortion: a review of the literature (Dôvody na interrupciu uvádzané ženami: prehľad výskumov) z roku 2009 uvádza tri základné typy motivácií.

Tou prvou sú ekonomické dôvody:

„V kvantitatívnych výskumoch sa ukazovalo, že ekonomické dôvody hrajú v rozhodovaní žien zjavne dôležitú úlohu. Napríklad Larsson a kol. (2002) píšu, že ‚zlá ekonomická situácia‘ je dôvodom, ktorý ženy v jej výskume uvádzali najčastejšie. Santelli a kol. zistili, že ‚Nemôžem si dieťa dovoliť‘ je najdôležitejším dôvodom u 48,2 percenta žien, a Rousso a kol. uvádzajú, že 42,4 percenta žien v ich výskume spomínajú finančné dôvody na interrupciu.“

Druhým typom motivácií sú dôvody súvisiace so samotnou ženou. Medzi ne patrí i dôvod, ktorý ženy spomínajú vôbec najčastejšie: „nevhodné načasovanie“. Žena sa napríklad môže cítiť príliš mladá na to, aby sa starala o bábätko. Táto motivácia sa objavila v šestnástich z devätnástich výskumov, ktoré Kirkman vo svojej metaštúdii analyzovala.

Ďalej ženy v tejto skupine dôvodov uvádzajú obavy o svoje fyzické či duševné zdravie, ale aj prosté rozhodnutie nemať viac detí, nepodstupovať tehotenstvo a starostlivosť o novorodeniatko ešte raz. Zriedkavejšie sa vyskytuje dôvod, že žena nechce mať deti, prípadne nechce mať dieťa trpiace genetickou poruchou.

Tretia skupina dôvodov je zameraná na osoby blízke žene . Dajme opäť slovo doktorke Kirkmanovej:

„Všetky analyzované výskumy (s výnimkou jediného) obsahovali medzi dôvodmi, prečo sa ženy rozhodli pre interrupciu, aj ohľad na ostatných ľudí, najmä intímneho partnera ženy, potenciálne dieťa a jej existujúce deti (…)

 

Keď ženy dostali príležitosť detailne opísať, prečo sa rozhodli pre interrupciu aj s ohľadom na intímneho partnera, medzi ich dôvody patrilo, že s ním nie sú vo vzťahu, že ich vzťah je príliš krátky na to, aby spolu mali dieťa, nevyzretosť či nespoľahlivosť partnera, jeho nechuť stať sa otcom, nechuť ženy voči tomu, aby bol otcom jej dieťaťa, jeho neveru, jeho pitie, fyzické násilie či partnerovu neochotu prihlásiť sa k otcovstvu.

 

(…)

 

Dvanásť z devätnástich výskumov spomínalo medzi dôvodmi na interrupciu aj obavy o potenciálne dieťa. (…) Niektoré ženy radšej zvolili interrupciu, než aby porodili nechcené dieťa (napríklad McIntyre a kol. 2001). Iné tvrdili, že dieťa potrebuje oboch rodičov a toto dieťa by nemalo otca (napríklad Törnbom a Möller 1999), alebo že bezprostredné či globálne prostredie nie je dobrým miestom na život pre dieťa (napríklad Larsson a kol. 2002) (…)

 

Sedem z devätnástich analyzovaných výskumov spomínalo aj ohľady žien na ich už existujúce deti. (…) Najčastejším spomínaným negatívnym efektom bolo, že nové bábätko by tieto deti oberalo o finančné, emocionálne či časové zdroje matky.“

Dôvody, pre ktoré ženy podstupujú umelé prerušenie tehotenstva, sú teda veľmi rôznorodé: finančné, vzťahové, zdravotné či iné. Je preto veľmi nepravdepodobné, že by nejaké konkrétne politické opatrenie (napríklad zásadné zvýšenie finančného príspevku štátu pri narodení dieťaťa) dokázalo výrazne zmenšiť počet žien, ktoré sa pre interrupciu rozhodnú. Nie u každej ženy totiž hrajú peniaze pri rozhodovaní kľúčovú rolu.

Zdá sa teda, že jedinou nekomplikovanou metódou, ktorá účinne znižuje početnosť interrupcií, je antikoncepcia, ktorá zabráni, aby k nechceným tehotenstvám vôbec dochádzalo.

Ľutujú ženy interrupciu?

Umelé prerušenie tehotenstva je závažným, nezvratným rozhodnutím. Ak by veľká časť žien toto rozhodnutie neskôr ľutovala, bol by to dobrý dôvod na to, aby do procesu rozhodovania o interrupcii zasiahol niekto zvonku (napríklad štát) a pokúsil sa rozhodnutie ženy podstúpiť tento zákrok zvrátiť.

Lenže výskumy ukazujú, že z dlhodobej perspektívy ľutuje interrupciu len malá časť žien. Najnovší z nich viedla profesorka Corrine Rocca a uverejnili ho v roku 2020 v časopise Social Science and Medicine. Rocca so svojím tímom skúmala dlhodobo pocity 667 žien, ktoré podstúpili umelé prerušenie tehotenstva. Zistili, že až 95 percent žien interrupciu neľutuje ani s odstupom piatich rokov. Citujme závery jej štúdie:

„Počas piatich rokov po vykonaní interrupcie intenzita negatívnych a pozitívnych emócií ohľadom interrupcie klesala, najmä počas prvého roka. Najdominantnejšou emóciou u žien bola úľava; väčšina žien cítila, že interrupcia bola správnym rozhodnutím, a to bez ohľadu na dĺžku časového odstupu od zákroku. Naše zistenia spochybňujú racionalitu (…) politík regulujúcich prístup k interrupcii, ktorých základom je presvedčenie o tom, že interrupcia žene psychicky ubližuje (napríklad čakacie lehoty pred zákrokom).“

Priznám sa, že mám sám trochu problém jednoznačnému záveru tejto štúdie uveriť. Predstava, že žena predsa musí interrupciu ľutovať, je v našich hlavách veľmi silne zakorenená. Konsenzus vedcov, ktorí pocity ľútosti u žien po interrupcii skúmali, je však veľmi jednoznačný.

Dajme opäť slovo Corrine Rocca:

„Vedci – a tiež niektorí odporcovia interrupcií (Koop 1989), ktorí túto otázku skúmali, konzistentne konštatovali nedostatok dôkazov na tvrdenie, že interrupcia je spojená s krátkodobými (APA Task Force on Mental Health and Abortion, 2008; Major et al., 2000; Rocca et al., 2013) či dlhodobými negatívnymi emóciami (Broen et al., 2004; Broen et al., 2005; Kero et al., 2004; Miller, 1992; National Academy of Sciences, 2018; Rocca et al., 2015).“

Prolife aktivisti v USA sa už od niekoľko desaťročí snažia verejnosť presvedčiť o existencii takzvaného postabortívneho stresového syndrómu (teda o skutočnosti, že po interrupcii sa môže závažne zhoršiť ženino psychické zdravie). Veľké lekárske asociácie (American Psychological Association, American Psychiatric Association, American Medical Association, American College of Obstetricians and Gynecologists, American Public Health Association) však existenciu tohto syndrómu odmietajú uznať pre nedostatok vedeckých dôkazov.

Možno máte i vy osobnú skúsenosť, ktorá týmto vedeckým výskumom nezodpovedá. Možno poznáte vo svojom okolí ženu, ktorá po interrupcii trpela depresiami či pocitmi úzkosti. Rád by som však upozornil na skutočnosť, že vedecké výskumy netvrdia, že žena po interrupcii nebude prežívať žiadne negatívne pocity. Tvrdia iba, že tieto pocity vo veľkej väčšine prípadov nesúvisia priamo s interrupciou. Ak sa napríklad žena trápi v nešťastnom manželstve a trpí preto depresiami, potom otehotnie a ide na interrupciu, a po zákroku opäť trpí rovnakými depresiami, nebolo by správne z týchto depresií viniť primárne interrupčný zákrok, keďže ich skutočným dôvodom je nefunkčný vzťah.

Poďme si teraz v tabuľke krátko zhrnúť, čo sme sa v tejto časti kapitoly dozvedeli o ženách podstupujúcich interrupcie. Následne zmeníme tému a pozrieme sa na interrupčnú legislatívu na Slovensku i vo svete.

Na interrupciu chodia najmä ženy, ktoré už majú deti.

Ženy sa rozhodujú pre interrupciu z rôznych závažných dôvodov: zdravotných, ekonomických, vzťahových i čisto osobných.

Počet interrupcií na Slovensku (najmä vďaka rozšíreniu spoľahlivej antikoncepcie) vytrvalo klesá.

Ženy svoje rozhodnutie ísť na interrupciu spravidla neľutujú, najčastejšou emóciou je úľava.

Znamená prísnejší interrupčný zákon menej interrupcií?

„Zákon je veľký učiteľ,“ tvrdil bývalý minister vnútra Vladimír Palko vo svojom rozhovore s Karolom Sudorom, ktorý vyšiel knižne pod názvom Šiel som až na hranu. „Kým sú potraty legálne, ľudia tomu rozumejú tak, že ísť na interrupciu vlastne nie je žiadny veľký problém. Keby boli zakázané, mnohí by si rozmysleli, čo budú robiť. Zákon vychováva.“

Vedecké výskumy však Palkov názor nepotvrdzujú: napríklad podľa správy Guttmacherovho inštitútu Abortion Worldwide 2017 nemá striktnosť interrupčného zákona v danej krajine na početnosť interrupcií prakticky žiadny vplyv:

„Interrupcie sa vyskytujú rovnako často v krajinách s najreštriktívnejšími zákonmi (t. j. tam, kde sú celkom zakázané, a tam, kde sú povolené len v prípade ohrozenia života ženy) ako v krajinách s najmenej reštriktívnymi zákonmi (t. j. povolené na požiadanie bez obmedzení). V prvej kategórii ročne podstúpi interrupciu 37 z 1000 žien, v druhej 34.“

Prísny zákon teda ženy od interrupcií neodradí. Keďže však legálne umelé prerušenie tehotenstva podstúpiť nemôžu, zverujú sa do rúk rôznym neoficiálnym klinikám a šarlatánom, čím ohrozujú svoje zdravie i životy. Pozrime sa na graf z Abortion Worldwide 2017:

Štatistiky Guttmacherovho inštitútu – založené na článku doktorky Bely Ganatry pre The Lancet z roku 2017 – hovoria jasnou rečou: pokiaľ ide o interrupcie, prísny zákon nevychováva, ale ohrozuje. Ak na Slovensku prijmeme prísnu interrupčnú legislatívu, umelých prerušení tehotenstva pravdepodobne neubudne, pribudne však žien, ktoré si interrupciami v provizórnych podmienkach zničia zdravie.

K podobnému záveru dospieva aj Ústavný súd v Náleze 12/01-297:

„Zo záverečných zistení jurisdikcie Výboru pre ľudské práva, ktorý vykladá a monitoruje dodržiavanie medzinárodného paktu zmluvnými štátmi, vyplýva opakované odsúdenie striktných zákazov interrupcie, ktoré spôsobujú materskú úmrtnosť, ako porušenia práva žien na život (…), a odporučenie štátom preskúmať a novelizovať legislatívu, ktorá kriminalizuje interrupciu.“

K podobnému záveru došli po celospoločenskej diskusii vlády v mnohých krajinách sveta. Nie je preto prekvapujúce, že na takmer celom svete sa interrupčné zákony postupne uvoľňujú. V rokoch 2000 – 2017 zmenilo svoju legislatívu ohľadom interrupcií 28 krajín; 27 z nich pristúpilo k uvoľneniu zákona. Svoje normy sprísnila len Nikaragua.

Stále však približne 42 percent žien v plodnom veku žije v krajinách s prísnou interrupčnou legislatívou. Teda v takých, v ktorých je interrupcia povolená, len ak je ohrozený život alebo zdravie ženy. Pri pohľade na mapu porovnávajúcu interrupčnú legislatívu na celom svete je pritom jasne vidieť, že prísnejšie zákony majú najmä ekonomicky rozvojové krajiny, pokým v ekonomicky rozvinutých krajinách je legislatíva upravujúca umelé prerušenia tehotenstva liberálnejšia.

Ak sa teda Slovensko vydá cestou sprísňovania interrupčnej legislatívy, rozhodne sa ísť proti prúdu času.

Právny stav na Slovensku

Na Slovensku právny stav ohľadom interrupcií upravuje zákon 73/1986 Z. z. Podpísaní sú pod ním ešte komunistickí pohlavári Šalgovič a Colotka. Citujme z neho prvé štyri paragrafy:

Účel zákona

§ 1 Zákon upravuje umelé prerušenie tehotenstva a so zreteľom na ochranu života a zdravia ženy a v záujme plánovaného a zodpovedného rodičovstva ustanovuje podmienky na jeho vykonávanie.

Predchádzanie nežiaducemu tehotenstvu

§ 2 Nežiaducemu tehotenstvu sa predchádza predovšetkým výchovou k plánovanému a zodpovednému rodičovstvu v rodine, v školách a zdravotníckych zariadeniach, výchovným pôsobením v oblasti sociálnej a kultúrnej a využívaním prostriedkov na zabránenie tehotenstva.

Podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva

§ 4 Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.

§ 5 Žene možno umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu.

(Malý detail, ktorý stojí za pozornosť: uznanie faktu, že používanie antikoncepcie hrá kľúčovú úlohu pri znižovaní počtu interrupcií, sa dostalo až do zákona. Všimnite si, prosím, paragraf číslo 2.)

So súčasným zákonom je spokojná väčšina slovenskej spoločnosti. Podľa prieskumu agentúry Focus, ktorý si objednal Inštitút pre verejné otázky v júli 2020, si jeho sprísnenie želá len približne šestina opýtaných. Platí pritom, že čím vyššie vzdelanie respondenti dosiahli, tým menej žiadajú sprísnenie interrupčného zákona:

Druhý graf z výskumu poukazuje na skutočnosť, ktorá zrejme neprekvapí: konzervatívnejšie ladení respondenti by si priali prísnejšiu interrupčnú legislatívu vo výrazne vyššej miere než tí liberálne orientovaní. No je zaujímavé, že aj medzi konzervatívcami by reštriktívnejší zákon privítala len približne štvrtina voličiek a voličov.

Výsledkom prieskumu Inštitútu pre verejné otázky odporuje prieskum, ktorý v roku 2018 uskutočnila rovnaká agentúra, ale tentoraz pre Konzervatívny denník Postoj. Respondenti v ňom dostali inak položenú otázku: mali si vybrať, či im vyhovuje súčasný zákon, alebo by boli radšej, ak by interrupcie boli zakázané s výnimkou veľmi závažných dôvodov, ako sú znásilnenie, ohrozenie života matky či vážne poškodenie plodu, alebo či by mali byť interrupcie celkom zakázané. Podľa tohto prieskumu súčasný zákon podporuje len 47 percent Sloveniek a Slovákov, ďalších 40 percent by interrupciu povolilo len pri veľmi závažných dôvodoch. Osem percent občanov Slovenska by interrupcie celkom zakázalo.

Aj prieskum Postoja však ukázal, že súčasná podoba zákona má medzi občanmi Slovenska značnú podporu. Ostáva preto tak trochu záhadou, prečo sa toľko politikov a strán pokúša túto legislatívu znovu a znovu zmeniť.

Len v roku 2019 boli v parlamente predložené štyri návrhy na sprísnenie interrupčného zákona, v júli 2020 – napriek pandémii koronavírusu a obavám z hospodárskej krízy – ďalšie štyri, pričom návrh skupiny poslancov z OĽaNO prešiel do druhého čítania.

Akej povahy boli zmeny, ktoré poslankyne a poslanci v posledných dvoch rokoch priniesli do parlamentu? Z veľkej časti išlo o opatrenia, ktoré mali krátko pred zákrokom odradiť ženu od jej rozhodnutia. Návrh z dielne Slovenskej národnej strany z jesene 2019 napríklad obsahoval povinnosť gynekológa prehrať žene tlkot srdca plodu a ukázať jej jeho ultrazvukový obrázok. Návrh poslankyne Anny Záborskej z júla 2020 zase predlžoval ženám čakaciu lehotu na zákrok zo 48 na 96 hodín. Ak by prešiel, ženy by tiež museli absolvovať dve lekárske vyšetrenia namiesto jedného.

Zdá sa teda, že poslanci a poslankyne, ktorí sa snažia o zmenu interrupčnej legislatívy, vnímajú ženy vstupujúce do ordinácie gynekológa ako váhajúce, nerozhodnuté či dokonca neschopné rozhodnúť sa. Je preto potrebné ich ovplyvniť, postrčiť „správnym“ smerom, zmeniť ich názor. Vedecké výskumy však toto ich vnímanie nepodporujú: ukazujú skôr, že ženy chodia k lekárovi už rozhodnuté. Na svoje rozhodnutie majú vážne dôvody a obvykle ho neľutujú ani roky po zákroku.

Sme preto oprávnení predpokladať, že zmeny zákona, ktoré majú – podľa úmyslu zákonodarcov – žene pomôcť rozhodnúť sa „správne“, by sa minuli účinku. Ba čo viac, boli by kontraproduktívne: samotné ženy by ich totiž mohli ľahko vnímať ako kombináciu nepotrebnej byrokratickej šikany a citového vydierania.

Povinne na chirurgický stôl

Ak veríme ženám, že sa dokážu samy rozhodnúť, nemá zmysel im samotný proces interrupcie sťažovať. Naopak: mali by sme im ho čo najviac uľahčiť. Nie je preto celkom jasné, prečo sa dodnes na Slovensku interrupcie vykonávajú len chirurgicky, keď v súčasnosti existujú spoľahlivé a bezpečné tabletky vyvolávajúce potrat.

Dajme slovo prednostovi gynekologicko-pôrodníckej kliniky v bratislavskom Ružinove Jozefovi Záhumenskému:

„Tieto tabletky sú na Slovensku registrované, ale neexistuje zákonná norma na ich legálne použitie. My by sme ich legálne zavedenie veľmi privítali, pretože momentálne sa umelý potrat vykonáva iba chirurgickým výkonom – kyretážou, pri ktorej sa nástrojmi rozširuje krčok maternice, takže u žien po takomto výkone riziko predčasného pôrodu v nasledujúcej gravidite stúpa viac ako dvojnásobne. Potratové tablety ukončia tehotnosť veľmi podobným spôsobom ako samovoľný potrat, takže rozširovanie krčka nie je nutné.

(…)

Podľa publikovaných vedeckých štúdií je táto metóda bezpečnejšia a má výrazne menej rizík aj do budúcnosti. Tablety sa dajú použiť aj na vyvolanie potratu z medicínskych indikácií, preto je v západnom svete táto metóda používaná primárne. Zahraničné štúdie ukazujú, že sa zavedením tabletovej formy ukončenia tehotenstva počet umelých potratov nezvýšil.“

Je zvláštne, že i keď sa vo verejnom priestore o interrupciách hovorí veľmi veľa, otázka medikamentóznej formy interrupcie zostáva akosi v úzadí. Pritom ide o kľúčovú vec: prečo nútime ženy, aby podstupovali zbytočné zdravotné riziká spojené s chirurgickým zákrokom, keď je k dispozícii bezpečnejšia a lacnejšia metóda umelého prerušenia tehotenstva?

Bojíme sa azda, že by sme nad nimi stratili kontrolu? Alebo chceme, aby to ženy, ktoré sa pre interrupciu rozhodnú, nemali príliš ľahké?

Ale povedzme si to na rovinu: vedome ženy vystavovať zvýšeným zdravotným rizikám je buď prejavom krutosti, alebo zaslepenosti.

Na záver ešte krátke zhrnutie:

Prísne interrupčné zákony nefungujú, sú dokonca kontraproduktívne. Ženy v rovnakej miere podstupujú interrupciu v krajinách s prísnou i s liberálnou legislatívou. V krajinách s prísnou legislatívou sú však často nútené riskovať svoje zdravie, keď podstupujú interrupcie v menej bezpečných podmienkach.

Interrupčná legislatíva na celom svete sa preto konzistentne liberalizuje. V ekonomicky rozvinutých krajinách je spravidla liberálnejšia než v ekonomicky rozvojových krajinách.

Veľká väčšina slovenskej verejnosti si neželá sprísnenie interrupčného zákona. Takáto zmena zákona nemá podporu ani u ľudí s konzervatívnymi názormi.

Existuje jedna zmena zákona, ktorá stojí za urgentné zváženie: povolenie tabletkovej formy interrupcie. Táto forma interrupcie totiž (aspoň v časti prípadov) chráni zdravie ženy.

Čo odpovedať Eve?

Vráťme sa teraz k našej etickej dileme. Čo má brat odpovedať svojej plačúcej sestre? Samozrejme, nebolo by správne diktovať mu presné slová a vety. Tu je aspoň niekoľko bodov, ktoré by mal určite vziať do úvahy:

  1. Nie je objektívne dokázané, že interrupcia je vraždou. Brat by teda Eve nemal tvrdiť, že sa podstúpením interrupcie stáva vrahyňou, ak si to ona sama (napríklad z náboženských dôvodov) nemyslí.
  2. Interrupcia však nie je ani morálne indiferentným činom, nepodobá sa na vytrhnutie zuba či vypálenie materského znamienka. Brat by teda ani nemal závažnosť Evinho rozhodnutia zľahčovať.
  3. Eva je informovaná. Veľmi dobre vie, čo by pre ňu ďalšie tehotenstvo a príchod nového člena rodiny znamenali.
  4. Eva je slobodná dospelá žena. Ak sa pre interrupciu rozhodne, má na ňu plné právo. Ak je už pevne rozhodnutá, brat by ju nemal odhovárať, pretože tým len znásobuje jej psychologické trápenie.
  5. Eva je však zároveň v závažnej núdzi: je unavená, možno je jej tiež fyzicky zle, pohádala sa s manželom. Je aj v časovej núdzi: na rozhodnutie jej ostáva už len jeden či dva týždne. Každá pomoc jej preto príde vhod.

Na mieste Evinho brata by som sa teda snažil opatrne pýtať. Pokúsil by som sa zistiť, nakoľko je rozhodnutie jeho sestry pevné. Ak by som zistil, že už je vlastne rozhodnutá, neprehováral by som ju. Ak by som zistil, že naozaj nevie, že váha, pokúsil by som sa hľadať spolu s ňou scenár, v ktorom by mohla budúce dieťatko prijať do svojho života.

Najmä by som sa však snažil zistiť, čo Eva potrebuje. Potrebuje pomôcť s deťmi, aby mohla byť niekoľko večerov sama so sebou a v pokoji sa rozhodnúť? Potrebuje objať a vypočuť? Alebo skôr potrebuje, aby sa jej pred manželom Adamom niekto zastal?

Eva je v núdzi. Nie je však preto menej kompetentná či menej dospelá. Úlohou hrdinu našej dilemy teda nie je poúčať ju, ale pomôcť jej.

Ján Markoš

Lektor kritického myslenia a šachový veľmajster. Vyštudoval filozofiu a evanjelickú teológiu na Univerzite Karlovej v Prahe. Učil na strednej škole, v rokoch 2013 – 2016 viedol Sokratov inštitút, doplnkové vzdelávanie pre nadaných vysokoškolákov. Jeho manuál kritického myslenia s názvom Sila rozumu v bláznivej dobe sa v roku 2019 stal na Slovensku bestsellerom. V knižnej edícii Denníka N vyšli aj knihy Medzi dobrom a zlom (2020) a Bližšie k sebe (2021).

Ján Markoš je viac než desať rokov najsilnejším slovenským šachistom. Jeho kniha Pod hladinou: 33 kapitol o tajomstvách šachu získala v roku 2018 od Anglickej šachovej federácie prestížne ocenenie Book of the Year Award. Žije v Devínskej Novej Vsi, je ženatý, má dve deti.

[Kúpte si knihu historika Miloslava Szabóa Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu z knižnej edície Denníka.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Interrupcie

Slovensko

Teraz najčítanejšie