Lukáš Vráblik
Keď sa v Československu dostali k moci komunisti, v miestnom futbale pokračovala dominancia pražských celkov. Slavia mala s novou politickou garnitúrou vlastné problémy, prvý povojnový titul získala Sparta. Postupne rástla sila Dukly, ktorá mala ako armádny klub takmer neobmedzený prístup k najlepším mladým hráčom v krajine.
Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov však tituly a trofeje pravidelne získavali dva slovenské kluby: Slovan Bratislava a Spartak Trnava.
Išlo zrejme o najslávnejšie obdobie rivality medzi Slovanom a Trnavou a oba tímy sa presadili aj v zahraničí. V roku 1969 Slovan po víťazstve nad Barcelonou vyhral Pohár víťazov pohárov a Trnava v rovnakej sezóne postúpila až do semifinále Pohára európskych majstrov (predchodca Ligy majstrov), kde tesne vypadla v dvojzápase s Ajaxom Amsterdam.
Dva silné tímy mohli na Slovensku vzniknúť aj preto, že futbalisti počas najlepších rokov svojej kariéry nemohli prestupovať na západ.
„V rokoch 1968 až 1976 prežívalo celé Slovensko najlepšie a najúspešnejšie obdobie vo svojej futbalovej histórii. Tituly si striedali Slovan so Spartakom Trnava, v reprezentácii tvorili slovenskí hráči výraznú väčšinu, čo bolo korunované na majstrovstvách Európy 1976 v Juhoslávii,“ povedal pre Denník N Tomáš Černák, historik FiF UK.
Hoci Slovan a Trnava boli veľkými rivalmi, v tejto ére by sa medzi nimi dalo nájsť veľa podobností. Oba kluby výborne pracovali s mládežou a väčšinu hráčov do A-tímu si sami vychovali, pričom ich hľadali aj na vidieku a v okolitých mestách.
Oba kluby mali veľkú podporu fanúšikov aj výnimočných trénerov, ktorí budovali klubovú identitu. V prípade Slovana to bol Michal Vičan, bývalý zverenec legendárneho Leopolda „Jima“ Šťastného, Trnavu vytiahol z druhej ligy medzi najlepšie tímy v Európe Anton Malatinský.
Dva skvelé slovenské tímy nemohol dlho nikto z Česka prekonať. Sparta získala titul v roku 1967, ale potom sa na vrchole striedali Trnava a Slovan. Spartak Trnava sa stal majstrom v rokoch 1968, 1969, 1971, 1972 a 1973, Slovan v rokoch 1970, 1974 a 1975.
Ich hegemóniu prelomil až Baník Ostrava v sezóne 1975/1976.
Trnavský zázrak
Skvelý trnavský tím sa tvoril približne desať rokov. V marci 1959 v jeho drese debutoval 17-ročný Jozef Adamec, ktorý však o dva roky neskôr narukoval a hral za Duklu Praha. „Po jednom dni v kasárňach sme odleteli s Duklou na šesťtýždňové turné do New Yorku a na Americký pohár. S úsmevom hovorím, že som bol jediný vojak Varšavskej zmluvy, ktorého prijímali na Broadwayi,“ spomínal Adamec.
V Dukle však nezostal natrvalo a vrátil sa do Trnavy. V roku 1964 však prestúpil do Slovana. V Bratislave pôsobil dokopy 639 dní, ale z toho 267 nemohol hrať pre tresty. Adamec doplácal na žlté karty, hádky s rozhodcami aj bitky so súpermi.
„Viac som bol v treste, než som hral, čoskoro som šiel všetkým na nervy. Doslova ma vyhodili, nech idem kade ľahšie. Aj som sa pobral. Kam inam, do Trnavy. Inde by ma ani nechceli. Všetci boli presvedčení, že som nenapraviteľný chuligán. Kto by takého potreboval? Brno, Ostrava i Slavia sa síce informovali, ale ja som nechcel o nikom ani počuť,“ napísal Adamec v autobiografii s názvom Ako som strieľal góly.
Adamec zaklopal na dvere Malatinskému, ktorý bol známy podrobným kontrolovaním hráčov, pokutami v prípade porušenia disciplíny a intenzívnymi tréningami. A bol to práve Malatinský, kto dokázal z mladíkov z Trnavy a okolia vybudovať jeden z najslávnejších tímov v histórii československého futbalu.
Popredné kluby mali prívlastky: o pražskej Sparte sa hovorilo ako o „železnej“, jej mestského rivala prezývali „večná Slavia“. Malatinského tím volali „trnavský zázrak“ a podľa Adamcovej autobiografie sa na konci šesťdesiatych rokov inšpirovali aj hrou Ajaxu Amsterdam, hoci nie je celkom jasné, do akej miery.
Úspech Trnavy bol postavený na rýchlom futbale a skvelej spolupráci hráčov, ktorí sa poznali dlhé roky. Malatinský viacerých z nich objavil ako dorastencov: Adamca našiel vo Vrbovom, Stanislava Jarábka v Suchej pod Parnou, Vladimíra Hagaru v Nitre, Ladislava Kunu v Hlohovci, Kamila Majerníka v Seredi.
Tréner za 100-tisíc
Adamec spomínal, ako Malatinský často naplánoval tréningy aj na doobedie Veľkonočného pondelka, aby jeho hráči netrávili príliš veľa času na šibačkách. „Našli sme si však škáročku,“ napísal. „Hneď ráno sme zamierili k jeho bytu, jeho manželka mala rada spoločnosť a pobavila sa s nami kedykoľvek. Prišli sme ju vyšibať a trénera si vôbec nevšímali. Strúhal grimasy, vraštil čelo, ale vyhnať nás nemohol. A tak bolo aj vajíčko, aj pohárik. A na tréningu sme dostali vtedy aj zľavu. ‚Toni-báči‘ mal veľké srdce a boli sme ako jeho deti.“
Trnava získala prvý titul v roku 1968, keď uspela v konkurencii tradične silnejších klubov ako Sparta Praha, Dukla Praha či na Slovensku Slovan. „Ďalšie tituly majstra už neboli také emotívne, ľudia si zvykli, už si aj zapískali, keď s niečím neboli spokojní,“ povedal Stanislav Jarábek, bývalý obranca Trnavy, ktorého prezývali „Šabla“, v knihe Mojmíra Staška Krok od futbalového neba.
Po prvom titule Malatinský skončil a povolili mu odísť do rakúskej Admiry Wacker. V Trnave ho nahradil Ján Hucko, ktorý predtým trénoval aj Slovan. Malatinský bol medzi tými, ktorí ho vyučovali na trénerskom kurze, a odporučil ho Trnave.
Hucko po konci v Slovane najskôr podpísal zmluvu so štvrtoligovým Kovosmaltom Petržalka. Aby ho Spartak získal, Kovosmaltu ponúkol reklamu v hodnote 100-tisíc korún. Staško preto označil Huckov trénerský „prestup“ za dovtedy najdrahší v Československu.
V Pohári európskych majstrov Trnava hrala už s novým trénerom. V úvode súťaže nastúpila proti fínskemu Reipas Lahti. Pre klimatické podmienky sa tímy dohodli na tom, že zápas sa nebude hrať vo Fínsku, ale na neutrálnej pôde vo Viedni. Trnava zvíťazila 9:1 a skóroval aj krajný obranca Vladimír Hagara, ktorý mal vraj v pláne ujsť na západ.
„Vybavil si, že do Viedne nepôjde s nami v autobuse, ale za ním svojím autom. Mal starého taunusa a vraj chcel doň kúpiť nejaké súčiastky. Až po návrate domov vyšiel s pravdou von. Mal v pláne odísť do Ameriky, vo Viedni mali naňho čakať letenky. Ferdinand Hasoň, niekdajší brankár Slovana, mu mal nachystať angažmán v Sparte Chicago. Niekde to však zahaprovalo a Vlado sa normálne vrátil domov,“ povedal Jarábek.
Lepšia ako Ajax
V semifinále Trnave vyžrebovali Ajax Amsterdam, ktorý mal Johana Cruyffa a jeden z najlepších tímov v histórii. Do Trnavy prišiel holandský športový novinár Ton van Dalen z periodika Twentsche Courant. Podľa Staška bol prekvapený, keď sa dozvedel, že Trnava mala len 40-tisíc obyvateľov. „V Trnave je len futbal a kostoly,“ povedal mu miestny respondent.
Jarábek spomínal, že viacerí holandskí novinári a pozorovatelia pricestovali do Československa na dva týždne a Trnavu pozorne sledovali. „Čudovali sa, ako môže taký klub hrať v semifinále PEM. Liezli nám do domácností, dvaja novinári z časopisu Panorama boli so súhlasom funkcionárov Spartaka aj u mňa doma. Dnes by veru žiadny hráč neprijal novinára v obývačke,“ dodal.
Trnava v Amsterdame prehrala 0:3 a doma vyhrala len 2:0. Vypadla tak v semifinále.
Keď však v lete 2015 pricestovali legendy Ajaxu na otvorenie nového štadióna Spartaka, viacerí povedali, že sa s Trnavou poriadne natrápili. Ľavý obranca Theo van Duivenbode v rozhovore pre Denník N spomínal: „Trnava bola v tom roku lepšia ako my. Išla z nej obrovská sila. Mala vynikajúcich hráčov – brankára Geryka, Dobiáša, Kunu, Hagaru. A Hucko bol architektom tímu, nezaujímalo ho nič iné, iba ofenzíva. Mohli sme dostať pokojne aj päť či šesť gólov.“
Trnava si v zahraničí po úspešnom semifinále získala reputáciu a o jej hráčov bol záujem. Karol Dobiaš dostal lukratívnu ponuku z Feyenoordu Rotterdam, ktorý vraj Trnave zaňho ponúkol okolo 200-tisíc dolárov alebo inštaláciu osvetlenia od spoločnosti Siemens na štadióne. Dobiaš však nesplnil podmienky, ktoré boli stanovené pri odchode československých futbalistov do zahraničia, najmä vek. Mal ešte len 23.
Feyenoord pritom československému futbalovému zväzu ponúkol, že Dobiaš by naďalej hral aj za reprezentáciu a po dvoch rokoch by ho dokonca vrátil Spartaku. Komunisti však obchod, ktorý by sa uskutočnil pár mesiacov po pražskej jari, odmietli.
„Ťažko plakať nad rozliatym mliekom. To, že ma nepustili komunisti, je jedna vec, nech im je zem ľahká, to bol pán Himl. Chodil som reprezentovať, ale nepustili ma. Samozrejme, v tej dobe som bol rozčúlený, ale teraz mi to je už jedno a som rád, že som zdravý,“ povedal Dobiaš v dávnejšom rozhovore pre Denník N.
Na podobnú prekážku narazil aj tréner Trnavy Hucko, ktorý dostal ponuky z Holandska a Belgicka. V rozhovore so Staškom spomínal, že by ho pustili do arabského sveta. Keď však oňho mal záujem egyptský Zamalek, Antonín Himl, predseda ČSTV (Československý svaz tělesné výchovy), ho odmietal pustiť. Odchod do severnej Afriky mu povolil vraj až po telefonáte s Petrom Colotkom, predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky, ktorého Hucko poznal zo školy.
Lepší ako Barcelona
Trnava proti Ajaxu v najväčšom zápase svojej histórie zlyhala, ale Slovan v ňom dokázal vyhrať. V máji 1969 v Bazileji vo finále PVP porazil Barcelonu. Predtým vyhral nad Portom, Turínom aj Dunfermline.
„Do Bazileja sme išli s tým, že aj keď má Barcelona veľké meno, nezľakneme sa jej. Chceli sme vyhrať. Tréner Miško Vičan nám prízvukoval: ‚Barcelona? Ja ich ani nepoznám. Ani neviem, kto to tam za nich hrá’. Takto nás povzbudzoval a motivoval,“ spomínal Jozef Čapkovič, legenda Slovana, v rozhovore pre Denník Šport.
„Potom krátko pred zápasom dodal: ‚Chlapci, keď sa tak pozerám na tie základné jedenástky, deväť z vás je lepších ako tí z Barcelony.’ Takto nás vždy nabudil.“
Po víťazstve nad Barcelonou Slovan získal aj československý titul a v prvej polovici sedemdesiatych rokov pridal ešte ďalšie dva. Viacerí hráči sa stali oporami reprezentácie, napríklad na MS 1970 ich odcestovalo až sedem: Alexander Vencel st., Ján Zlocha, Ivan Hrdlička, Karol Jokl, Ján Čapkovič, Vladimír Hrivnák a Alexander Horváth.
Úspech Slovana vznikal dlhé desaťročia a bol aj zásluhou Leopolda Šťastného, trénera židovského pôvodu, ktorý počas druhej svetovej vojny viedol aj národný tím Slovenského štátu.
Šťastný bol v Slovane aj krátko po komunistickom prevrate. Klub sa vtedy volal NV Bratislava a v roku 1949 dokázal po prvý raz vyhrať československú ligu. Šťastný bol jednou z najväčších postáv pri zrode výnimočnej trénerskej tradície, z ktorej ťažil slovenský futbal aj v ďalších dekádach. Hráčov z tímu z roku 1969 trénoval ešte v žiackych kategóriách a okrem Vičana viedol aj Jozefa Vengloša či samotného Malatinského, ktorý bol potom za úspechom Trnavy.
Paradoxne, jadro slávneho Slovana vytvoril Hucko, ktorý ho ako hlavný tréner postavil na talentovaných mladíkoch vrátane bratov Čapkovičovcov.
„Trénoval najskôr béčko, kde dával šancu talentom aj zo slovenského vidieka. On vlastne urobil mužstvo pre Michala Vičana, ktorý nadviazal na jeho prácu. Ten bol úspešný v Trenčíne, preto ho funkcionári stiahli do Bratislavy. Vičan bol obrovský fanatik, zhŕňal všetky poznatky z moderného futbalu, študoval ich a do hry tímu vniesol svoj neopakovateľný prístup a elán,“ spomínal novinár Jozef Kšiňan.
Vičanovi sa podarilo v tradícii pokračovať a z kolektívu talentovaných hráčov dostal maximum. Rok 1969 bol však vrcholom Slovana na medzinárodnej scéne.
„Klub už nikdy nespravil v európskych pohároch žiadny výrazný prienik, pritom hráčsky potenciál bol mimoriadny,“ myslí si historik Černák. „Jeden rok im nevyšiel zápas na pôde súpera, v ďalšom roku zase dostali nešťastný gól doma, inokedy sa od nich odklonilo šťastie, a tak to išlo stále dokola. Rok 1969 sa javí ako skvelá výnimka. Je to škoda, lebo Slovan Bratislava mal jednoznačne na to, aby sa v európskych pohároch presadil oveľa výraznejšie.“
„Ak by som mal nájsť nejaký rozdiel, najmä v tých rokoch 1968 až 1970, tak Spartak strieľal podstatne viac gólov ako Slovan. Ten mal zase lepšiu obranu a brankára,“ dodal Černák.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
