Z kontajnerov do súčasného interiéru: Ako sa československý retro nábytok dostal opäť na výslnie

Ešte pred pár rokmi ste na staré kreslá, komody či stolíky z 50. a 60. rokov minulého storočia mohli pomerne bežne naraziť pri kontajneroch. Dnes je to skôr výnimka.

Retro nábytok z polovice minulého storočia v pôvodnom stave ľudia predávajú za desiatky eur na rôznych trhoch a bazároch. V špecializovaných obchodoch, ktoré ho reštaurujú, je cena násobne vyššia.

Dôvodov, prečo je tento nábytok aj pre dnešných tridsiatnikov či štyridsiatnikov atraktívny, je niekoľko. Okrem nadčasového dizajnu a kvality materiálu ich k tomu často vedie snaha dať aj starým veciam nové využitie. V neposlednom rade sú rozhodujúce emócie.

„Ľuďom, ktorí k nám prichádzajú, sa často tento nábytok spája s detstvom a ich spomienkami. Vybavujú si napríklad konkrétnu lampu, pri ktorej sa učili, a chceli by ju mať doma,“ hovorí Anna Harvanová z firmy Renové, ktorá sa zameriava na renováciu československého nábytku z druhej polovice 20. storočia.

Ľuďom ukazujú, aký poklad majú doma

Na Slovensku boli Anna Harvanová spolu s kolegyňou Evou Hlavatou jednými z prvých, ktoré sa začali retro nábytku venovať. V úplných začiatkoch sa inšpirovali podobne orientovanými obchodmi z Českej republiky, kde ich bolo viacero. Časom vznikli ďalšie aj u nás.

„V Česku je všeobecne aj viac nábytku z 50. a 60. rokov, s ktorým pracujeme, čo je možno dôvod, prečo je tam aj viac podobných obchodov, u nás je ich podstatne menej,“ hovorí Harvanová.

Nábytku je podľa nej aj u nás ešte stále dosť, no ľudia si začínajú uvedomovať, že majú doma niečo hodnotné a mohli by to použiť vo vlastnom interiéri. Sú však aj veci, pri ktorých pociťujú, že už je ich menej a dopyt po nich rastie.

„Keď sa na sociálnych sieťach začali objavovať fotky interiérov s týmto nábytkom, ľudia začali vnímať, aké sú pekné a ako super ukážu aj v moderne zariadenom byte. Ľuďom aj takto ukazujeme, aký poklad majú doma,“ vysvetľuje Harvanová.

Ťažko sa zháňajú aj kreslá H-269 od Jindřicha Halabalu, známe ako „lyže“, ktoré patria k jeho najznámejším dizajnom, alebo svietidlá z predajne Krásna jizba, ktorá bola v tom čase centrom moderného dizajnu a prinášala o čosi lepší nábytok, než sa dal zohnať bežne.

Keď Renové s podnikaním začínali, snažili sa zaujímavé kúsky nájsť na rôznych burzách. Dnes už majú svoje kontakty – ľudí, ktorí sa im ozývajú, keď majú niečo nové.

Kedysi ho zničili, dnes si ho chodia kúpiť

Medzi ich zákazníkmi sú najmä ľudia, ktorí hľadajú konkrétnu vec. Často prichádzajú preto, lebo ju kedysi vlastnili, no zbavili sa jej. „Neraz k nám niekto príde s tým, že nábytok doma posekali, lebo bol starý, a v nultých rokoch ho vymenili za iný alebo si s ním doslova zakúrili. Keď dnes vidia, čo sa s ním dá robiť, príde im to ľúto a potom si ho k nám prídu kúpiť,“ hovorí Harvanová.

Svojich zákazníkov sa Renové snaží na svojom e-shope aj edukovať. Pri každom výrobku prezentujú aj meno dizajnéra, čo dnes mnohých zákazníkov zaujíma. Vďaka spolupráci so zahraničnými platformami majú veľkú časť klientely zo zahraničia a práve tí zákazníci majú podľa Harvanovej o československom dizajne dobrý prehľad. „Sú naozaj edukovaní a majú prekvapivo dobré znalosti o našich dizajnéroch,“ približuje.

Nábytok a doplnky vrátane krehkých svietidiel už z Renové posielali aj mimo Európy, napríklad do New Yorku či San Francisca, ale aj do Číny či Kataru.

O nábytku z čias socializmu, dnes označovanom ako retro, ktorý sa v štátnych podnikoch vyrábal masovo, sa začalo viac hovoriť až po revolúcii. Vtedy sa prvýkrát začali jednotlivé výrobky spájať aj s menami konkrétnych dizajnérov, čo dovtedy nebolo zvykom. „V obchodných domoch s nábytkom alebo s bytovými doplnkami ste sa nikdy nestretli s menom človeka, ktorý dizajn kresla, svietidla či látky navrhol. A ak, tak len výnimočne,“ hovorí Katarína Hubová, kurátorka Slovenského múzea dizajnu.

Československý dizajn postupne získaval pozornosť najmä vďaka výstavám a publikáciám, ktoré tvorbu dizajnérov skúmali. O českom nábytkovom dizajnérovi Jindřichovi Halabalovi (1903 – 1978) vznikla po roku 2000 aj monografia pri príležitosti stého výročia jeho narodenia. Halabala pracoval od 30. do 60. rokov pre Spojené umeleckopriemyselné závody v Brne, kde navrhoval dnes legendárny nábytok z oceľových rúrok či z dreva – od nočných a konferenčných stolíkov cez písacie a jedálenské stoly až po hudobné skrinky. „Jeho sedací nábytok má neopakovateľné čaro a považuje sa za najoriginálnejší,“ približuje Hubová.

Aj súdruhovia chceli uspieť za hranicami 

Hoci hovoríme o československom dizajne, Hubová vysvetľuje, že v prípade nábytku sa dá len ťažko povedať, že je rýdzo slovenský alebo český. „Platí, že dizajn je univerzálny a globálny, nábytok nevynímajúc.“ Veľa nábytku podľa jej slov kopírovalo vzory, ktoré vznikli na inom území, alebo sa malými zmenami obchádzali autorské práva.

„Dizajnéri vo vývojových pracoviskách v minulosti sledovali svetové trendy a boli nimi ovplyvnení. V 30. rokoch to bol konštruktivizmus, hlavne bauhausovský vplyv, a netreba zabudnúť na veľký vplyv thonetovskej produkcie, ktorá inovovala a stále inovuje svoje produkty prostredníctvom skvelých dizajnérov. Ich vzory nájdeme často aj u českých dizajnérov, hlavne v rúrkovom nábytku z 30. rokov a neskoršieho obdobia,“ opisuje kurátorka.

V 70. rokoch prišiel škandinávsky vplyv a v raných 80. rokoch možno hovoriť o talianskom vplyve, neskôr o postmoderne.

Hoci za socializmu nebol voľný prístup k zahraničným časopisom a informáciám, dizajnéri a návrhári zo štátnych podnikov podľa Hubovej navštevovali rôzne veľtrhy a často sa stretávali aj s požiadavkou vedenia, aby na nich uspeli a navrhli niečo súčasné a porovnateľné so zahraničím.

„Na našom trhu sa síce tieto nábytky neobjavili, no naši dizajnéri a návrhári práve za tieto prototypy získavali rôzne zahraničné ocenenia. Pri týchto príležitostach sa podarilo prepašovať zahraničné časopisy, ktoré slúžili ako zdroj inšpirácií a poučení,“ dodáva Hubová.

Staré, ale dobré

Dnes majú ľudia záujem najmä o nábytok z 50. a 60. rokov, čo je podľa Kataríny Hubovej aj akýmsi zrkadlom ich dobrého vkusu – nábytok z tohto obdobia sa považuje za obzvlášť hodnotný.

V porovnaní so 70. rokmi, keď začal byť nábytok robustnejší, je nábytok zo 60. rokov oveľa subtílnejší a ľahší, v líniách jednoduchší a viac geometrický. Dominovala v ňom najmä svetlá dyha a farby. Nábytok z 50. rokov je skôr oblejší, dyha je tmavohnedá a farieb je oveľa menej. „Mnohé kreslá z tohto obdobia sú vďaka svojej subtílnosti vhodné najmä do malých priestorov, sú však funkčné a ergonomicky príjemné,“ vysvetľuje Hubová.

K popularite nábytku z čias socializmu prispieva aj to, že je kvalitný a dokáže aj po desiatkach rokov dobre slúžiť. „V každej nábytkárskej fabrike boli vývojové ateliéry s dizajnérmi, ergonómami a technikmi. To v súčasnosti funguje obmedzene, lebo sú to všetko náklady navyše, ktoré sa za socializmu nepočítali. Dizajnéri boli súčasťou podniku a mali tak väčší dosah na dodržanie správneho výrobného postupu aj na kvalitu produktu,“ vraví Hubová. Samozrejme, malo to aj opačnú stránku – podniky často tvorili zásoby nepredajných kusov a ich ekonomická situácia bola neudržateľná.

Vysokú kvalitu nábytku aj doplnkov potvrdzuje aj Anna Harvanová. „Je úžasné, že tieto veci majú niekoľko desiatok rokov a po renovácii môžu ďalej dlho slúžiť. A nie je to nasilu, konštrukčne bol tento nábytok veľmi dobre urobený.“

Firmy ako Renové retro nábytok nielen zbierajú, ale predovšetkým renovujú. Hoci sa snažia zachovať jeho pôvodný charakter, ich cieľom nie je stopercentný návrat k originálnej verzii. „Vo väčšine prípadov to ani nejde, lebo dostať sa k pôvodným látkam je prakticky nemožné,“ vraví Harvanová.

Postupne si našli pri renováciách svoj vlastný štýl, chcú, aby pôsobil čisto. Osvedčili sa im látky od holandského dodávateľa, ktoré sú poddajné a ponúkajú zaujímavú farebnú škálu. „Stavili sme na farebné látky a je úžasné, že ľuďom sa to páči. Sú síce výrazné, ale veľmi vkusné. Vyhýbame sa výrazným vzorom, skôr sú nám blízke štruktúry,“ hovorí.

Menej je viac

Renovácia nábytku je podľa Harvanovej pomerne náročný proces, a to najmä v prípade, ak sa robí tak, aby napríklad kreslo dokázalo slúžiť ďalšie desiatky rokov. Základom je predovšetkým remeselná práca. V Renové pracujú v komornom tíme s jedným reštaurátorom a jedným čalúnikom. Hoci skúšali nájsť ďalších spolupracovníkov, viacerí sa neosvedčili.

„Stáva sa, že sa niečo ani skúsenému remeselníkovi nepodarí na prvý raz, fungovať systémom pokus-omyl sa však nedá,“ vraví. Dobrým čalúnikom ani reštaurátorom sa podľa nej človek nestane zo dňa na deň. „Nestačí, že človek chce, treba mať aj zručnosť. Je to dlhá cesta, musíte sa zaúčať u niekoho zabehnutého a ani nájsť takých ľudí nie je jednoduché.“

Zachrániť sa im už podarilo aj nábytok, ktorý vyzeral na prvý pohľad tak, že sa s ním už nič nebude dať spraviť. Mnohé chyby sa však často ukážu až vtedy, keď sa nábytok rozoberie.

„Často sa stáva, že treba zohnať nejaký chýbajúci diel alebo ho nanovo vyrobiť. Renovácia sa dá málokedy urobiť celá naraz, väčšinou sa robí po častiach a na jednej veci niekedy pracujeme aj niekoľko týždňov,“ hovorí Harvanová.

Tomu zodpovedá aj cena. Jedno zreštaurované kreslo môže vyjsť na viac ako tisíc eur, čo nie je málo, no zrenovovaný retro nábytok dokáže interiér veľmi pozdvihnúť.

Hoci v susednom Česku existujú aj koncepty, ktoré v retro štýle zariaďujú celý interiér, podľa Harvanovej ľudia preferujú skôr menšie solitéry. Aj to je jeden z dôvodov, prečo do svojho sortimentu nezaradili objemnejšie kusy nábytku ako postele či obývacie steny.

„Takýto nábytok je podľa nás vhodný aj do moderného interiéru, v ktorom dominujú čisté línie a jednoduché materiály. Ak v ňom potom použijete jeden takýto prvok, kreslo, komodu alebo lampu, má to veľký efekt,“ vysvetľuje Harvanová.

Ľudia sa k nim vraj vracajú opakovane, solitér v byte im imponuje a rozhodnú sa pre ďalší. Ich cieľom však nie je, aby mali zákazníci interiér komplet zariadený retro nábytkom. Občas sa s nimi dokonca chcú poradiť, či by sa im taký nábytok hodil a v akom množstve.

Nové retro nebude nikdy masovka

Nábytok s retro nádychom je veľkou inšpiráciou aj pre súčasných výrobcov a takéto kreslá či svietidlá nájdete v sortimente mnohých z nich. „Vzťah k minulosti a k retro štýlu tu bol a bude vždy, ale treba si uvedomiť, že ide skôr o menšinový záujem,“ hovorí odborníčka na dizajn Katarína Hubová.

Výroba retro predmetov alebo ich kópií bude podľa nej skôr v limitovaných sériách, pretože získať autorské práva na výrobu nie je úplne jednoduchá vec. „Za každým skvelým dizajnom je významná osobnosť, ktorá je veľmi dôležitá pre meno firmy a zviditeľňuje aj krajinu pôvodu,“ vysvetľuje.

Ojedinelý počin sa však v tomto smere podaril českému obchodu s retro nábytkom Nanovo, ktorý v roku 2018 vytvoril reedíciu populárnej drevenej komody U-453 s čierno-sivo-ružovými umakartovými zásuvkami na šikmých nožičkách z roku 1958 od českého dizajnéra Jiřího Jiroutka (1928) aj niekoľkých ďalších typov. Pôvodná skrinka sa kedysi nachádzala v mnohých českých a slovenských domácnostiach, vyrábala sa dvadsať rokov a dnes je po nej veľký dopyt.

Pri obnove výroby spolupracoval tím Nanovo so samotným dizajnérom, s ktorým konzultovali výber materiálov aj všetky technické detaily. V rámci reedície pritom použili výrazne kvalitnejšie materiály, než sa používali pôvodne.

„Korpus skriniek bol pôvodne z dyhovanej drevotriesky, my ho vyrábame z dyhovanej latovky, ide viac-menej o masívne drevo. Dôležité pre nás boli aj zásuvky. Pôvodne sa vyrábali z preglejky, my ich vyrábame z bukového masívu,“ hovorí jeden zo zakladateľov obchodu Jiří Mrázek.