Skřivánci na niti, busty a prokuratúra

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Posledný vývoj okolo „poškodenej“ busty vlastizradcu Biľaka, keď pán prokurátor z generálnej prokuratúry potvrdzuje konanie pána prokurátora zo Svidníka a zamieta návrh na zrušenie obvinenia výtvarníkov, je jasným odkazom. Pre košických výtvarníkov, ale aj pre nás ostatných. Nie je to prvýkrát, čo smerom k minulosti vypadlo z GP zvláštne rozhodnutie. Ak by sme na to nazreli cez optiku minulosti, ktorá je takpovediac tehotná budúcnosťou, je to smutný pohľad. Ale poporiadku.

Košickí umelci, ktorí poničili majetok lokálnej bunky KSS, by mali pochopiť a uznať, že chybovali. Mali by pokorne prijať to, čo im spravodlivosť zosobnená v príslušnej úradnej osobe vymeria, a vyplatiť boľševikom tých údajných 1 600 eur, teda vyčíslenú škodu. A v rámci pokánia by mali sami niečo vytvoriť. Ešte stále medzi nami žijú potentáti, ktorí sa tiež pričinili o rozkvet tejto krajiny a svojho regiónu.

Mohli by napríklad uhnietiť sochu súdruhovi Colotkovi. A vytesať tam všetky jeho zásluhy o Oravu. Aj výrok dievčiny „obsluhujúcej“ na banketoch organizovaných vtedajším „kráľom“ tohto regiónu pre straníckych súdruhov. Colotku nevynímajúc. Jej odpoveď na otázku súdu, prečo jej bola vyplatená vyššia taxa ako ostatným „obsluhujúcim“ slečnám, sa týka Colotku a rozhodne by na jeho pomníku nemala chýbať.

Dva a pol roka

Ale nechajme stranícky bulvár. Skúsenosť so slovenskou spravodlivosťou a jej orgánmi neveští pre popľúvačov zaslúžilých straníckych funkcionárov nič dobré. Pozrime sa, ako skončili podania Ústavu pamäti národa vo veciach rozhodne horších, ako je „domnelá“ propagácia hnutí potláčajúcich ľudské práva, personifikovaná v Biľakovej bronzovej držke.

Podania ÚPN skončili tak, ako aj celý nechcený ústav. V koši. Ale aby to už nechápaví výtvarníci konečne pochopili, aspoň jeden prípad demonštrujúci prístup slovenskej  „spravodlivosti“ k spravodlivosti. Meno Zdenky Schelingovej už nie je neznáme. Vieme o mučení, ktoré podstúpila od eštebáckych vyšetrovateľov a sadistických bacharov. Ale meno Valéria Matulayová nepovie nikomu nič. Pritom prežila to isté ako sestra Zdenka. Ale prežila to o desať rokov neskôr a dôvod jej uväznenia bol úplne malicherný, až na to, že mala byť asi exemplárnym prípadom.

Verejne sa vyjadrila, že jej deti sa nedostali na vysokú školu napriek dobrým výsledkom a že je nespravodlivé, že boli uprednostnení síce horší žiaci, ale s lepším kádrovým profilom. Bola zatknutá a obvinená z podvracania republiky. V roku 1961.

Neustále bitky, zima v cele, bránenie v spánku, chodenie 18 hodín denne, permanentné vyhrážanie sa zo strany vyšetrovateľov. Nakoniec bola odsúdená krajským súdom v Bratislave na dva a pol roka. Aby si to eštebáci poistili, priviedli na súd aj svoju agentku, istú Alžbetu Csepyovú, tá podľa inštrukcií svedčila, že bola obžalovanou navádzaná na emigráciu atď. (Malá odbočka: táto svedkyňa má zhodné meno, priezvisko a vek ako osoba, o ktorej uviedol denník Sme 15. 11. 2007 v článku Falšoval zmluvy informácie, že ako reštituentka sa na základe antedatovanej zmluvy so Slovenským pozemkovým fondom stala vlastníčkou približne 600-tisíc štvorcových metrov lukratívnych pozemkov neďaleko Donovál, ktoré následne odpredala firme Disa. Ale to len tak…)

Pani Matulayová, ktorá zomrela v roku 1963 v dôsledku rakoviny, o ktorej už vtedy vedeli jej sudcovia a trest zmiernili na 18 mesiacov nepodmienečne, si o tom, čo sa s ňou dialo, písala poznámky. Týchto 40 strán vlastnou rukou písaného textu tvorilo súčasť podnetu ÚPN, ktorý v roku 2008 pristál na stole JUDr. Jany Piršelovej z generálnej prokuratúry.

Stanovisko pani prokurátorky

Pani prokurátorka v odpovedi, ktorou podnet odložila, síce konštatuje, že vtedy platný trestný zákon označoval mnohé skutky za trestné v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti, ale to je vlastne jediné miesto, kde pripúšťa nejaké pochybenie na adresu vtedajších sudcov či vyšetrovateľov. Hoci by sa podľa jej slov týmto prípadom nemusela prokuratúra zaoberať (keďže rozsudok bol zrušený v rehabilitačnom konaní v roku 1991), rozhodla sa trestný spis ešte raz preskúmať, a to, čo pani prokurátorka následne konštatuje, necháva v ústach zlú chuť. Aspoň pár citácií:

„Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, vyplývajúce z trestného spisu, je potrebné konštatovať, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v predmetnej veci v súlade so zisteným skutkovým stavom a v súlade s vtedy platným trestným zákonom a trestným poriadkom… Obvinená VM ani v jednej výpovedi, ani v žiadnom písomnom podaní neuviedla, že by vyšetrovatelia či dozorcovia používali voči nej fyzické násilie a nútili ju tak k priznaniu. …prečo sa pred súdom najprv bála odvolať svoje priznanie z prípravného konania, ale napriek tomu ho čiastočne odvolala. Na ďalšom pojednávaní sa už zrejme nebála a priznanie odvolala úplne. Ak sa v prípravnom konaní priznala zo strachu, prečo sa potom nepriznala k celému inkriminovanému skutku, ale časť skutku týkajúcu sa svedkyne Csepyovej aj pred vyšetrovateľom poprela? Vo vzťahu k tejto časti skutku už nemala strach z vyhrážok vyšetrovateľa? Je potrebné súhlasiť s názorom súdov v danej veci, že výpoveď obžalovanej bola nevieryhodná a súd z nej nemohol spoľahlivo vychádzať… Bolo otázkou hodnotenia dôkazov zo strany súdu – či uverí obrane obžalovanej, alebo usvedčujúcej výpovedi svedkyne Csepyovej. Keď súdy oboch stupňov po vyhodnotení dôkazov dospeli k záveru, že aj táto časť inkriminovaného skutku bola obžalovanej preukázaná, nemožno to z ich strany považovať za porušenie zákona. Svoj právny záver totiž súdy náležite odôvodnili, a to práve nevierohodnosťou výpovede samotnej obžalovanej, ktorá menila svoje výpovede a napokon popierala aj tie konania, ktoré predtým opakovane priznávala a z ktorých bola aj usvedčovaná celým radom svedeckých výpovedí… S poukazom na uvedené skutočnosti, keďže orgány činné v trestnom konaní postupovali v predmetnej veci v súlade s vtedy platnými trestnými kódexmi – t. j. nevykonávali svoju právomoc v rozpore s (vtedy platným) zákonom, nemohli sa dopustiť ani trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.“

Keď si uvedomíte, prečo pani Matulayovú vlastne súdili…

Divné sú aj úvahy pani prokurátorky o tom, že obžalovaná sa nesťažovala na fyzické násilie. Hm. Pani prokurátorka by asi mala v roku 1961 vo vtedajšej base viac odvahy… Možno sú tieto jej konštatovania len obhajobou stavovskej „cti“. Možno tento prípad nedemonštruje prístup „spravodlivosti“ k veciam súvisiacim s minulým režimom. Aj keď všetky podania ÚPN skončili rovnako alebo podobne ako toto. Možno ani výrok kolegu prokurátora, ktorý zamietol námietky košických výtvarníkov a trvá na ich stíhaní, nevypovedá vôbec o ničom. Ani výrok prokurátora z generálnej prokuratúry, ktorý potvrdzuje správnosť konania svojho kolegu. Ale človek sa musí zamyslieť, nakoľko je v našich orgánoch spravodlivosti stále prítomný duch čias, ktoré najlepšie vystihuje veta zo Skřivánkov na niti: „Pan prokurátor je tady proto, že odmítal uznat, že obhajoba je součástí obžaloby.“

Alebo by možno bolo načim začať stavať busty všade tam, kde sa nejaký boľševik zaslúžil o asfaltku. A aby sme nezabudli aj na busty ľudákom. Aj také busty už máme a tiež sú vlastne v pohode. Potom treba ísť k urne a zas to tam hodiť Biľakovým vnukom. A v krajine bude poriadok a rozvoj.