Juh? No a čo?

Autor je režisér

Juh je problém, už len preto, že nie je ako sever, kde žijú ľudia s chladnou hlavou. Juh je biela plocha na mape a žijú tam levy. Na kompase je juh dolu a dolu je ďaleko. Rituálne tabu. Hore sa na pláži aj u lekára bez problémov vyzlečú muži aj ženy, dolu je tajomná zóna.

Na juhu je ruské bezčasie, o akom písal Čechov, na juhu je Faulknerovo Mississippi aj di Lampedusova Sicília, ale aj Ballekov Palánk. V čom je problém juhu? Kým Francúzsko zabudlo na americkú Louisianu, Rusko sa zmierilo s predajom Aljašky a Rakúsko predýchalo stratu Piemontu a južného Tirolska, náš juh je iný. Maďarsko stratu nezabudlo, stala sa preň národnou traumou a Slovensko rozpačito nevie, čo s trianonským danajským darom.

Investuje, len keď treba, čaká ako Ťapákovci Boženy Slančíkovej, natlačení v jednej izbe. Žijú, a ako sa hovorí v Dobšinského rozprávkach, žijú, kým nepomreli (a oni nie a nie pomrieť). Galérie na severe aj literatúra sa hemžia liptovskými a horehronskými krajinkami a dramatickými príbehmi. Maliarstvo juhovýchodu plné poetických rovín, studní s vahadlom a močiarov akoby sem ani nepatrilo, rovnako ako literatúra juhu.

Správame sa ako Darwinov vrabec, endemit z Galapág. Dzobká si a nevie nič o príbuzných, a ani sa k nim nehlási. Občas urazene začviriká, keď sa má deliť o potravu s havranom. Ak kupuje sused u nás nehnuteľnosti, prečo ich nekupujeme my? Ak do pamiatky investujeme desať percent, prečo sme prekvapení, ak sused investuje viac? Investujme. Kto je zvedavý na fňukanie? Načo taká finančná plachosť, peňazí je dosť. Čo nám bráni kúpiť v nemeckom Halle dom a urobiť v ňom múzeum mladých odtiaľto, ktorí tam kedysi študovali, alebo kúpiť dom v Budapešti a urobiť múzeum murárov a staviteľov, ktorí ju – ako sa traduje – stavali?

Niekoho rozčuľujú maďarské vence na reliéfoch ich hrdinov v kostole v Štítniku. Ich hrdinov? Sú to aj naši. Prečo sa nenájde v rozpočte našej madridskej ambasády položka na veniec pre brilantného pilota, kapitána Cantacusina, ktorý za vojny bojoval na slovenskom nebi? A úspešne. Mali sme veľa pilotov? Aha, zas kádrujeme. Nie je náš, je to rumunské knieža a potomok byzantských cisárov.

Práve som sa vrátil z prechádzky po juhu. Naša Corona Tour – stopy predkov: ženin otata, staviteľ krovov (lučenecká synagóga, kokavská škola – dnes našťastie v dobrých revitalizačných rukách manželov Hroncovcov), a môj čsl. strýko (zabitý na hranici v čase Viedenskej arbitráže). Gemer, krajina plná opustených usadlostí, kaštieľov, fár a kostolov – akoby nikomu nepatril. A predovšetkým ľudia odtiaľ. V Ochtinej pri fare a kostole s krásnymi freskami kráča muž s bielou palicou. – „Ja vás poznám po hlase. Ste to vy?“ Kde nájdete rómskeho slepého maséra počúvajúceho rozhlasové literárne relácie?

Predstavte si, že vás masíruje a rozpráva o literatúre. To je predsa zázrak, nie? A nemá prácu. Neviete o nejakej? Vraj má hendikep. Nie, my ho máme, spolu s, ako hovoril Werich, Minderwertigkeitskomplexom.