Denník N

Kým najzraniteľnejší medzi nami nie sú v bezpečí, ani my nemôžeme byť, hovorí výstava v tranzite

Výstava Život, smrť, láska, spravodlivosť v bratislavskom priestore tranzit otvorila tému nespravodlivosti cez diela súčasného umenia. Foto - Adam Šakový
Výstava Život, smrť, láska, spravodlivosť v bratislavskom priestore tranzit otvorila tému nespravodlivosti cez diela súčasného umenia. Foto – Adam Šakový

Výstava v bratislavskej galérii tranzit ukazuje nespravodlivosti, ktoré by sme možno radi vytesnili. Hovorí o tom, že aj keď sa nás priamo netýkajú, mali by sme hľadať spôsoby, ako jej čeliť – aj lokálnymi a neveľkými zmenami.

Roh Karpatskej a Beskydskej ulice v Bratislave je rušný. Neďaleká Šancová je dopravnou tepnou a aj tu sa otáčajú autá. Napriek tomu sa práve tam možno stretnúť s veľkými otázkami, ako sú život, smrť, láska, spravodlivosť. Rovnomenná výstava sa tam totiž koná vo výstavnom priestore tranzit.

Medzinárodný výstavný projekt hovorí práve o takto veľkých témach na pozadí ľudských skúseností, a to nielen samotných umelcov, ale rôznych ľudí, zažívajúcich násilie či nespravodlivosť.

Na výstave možno vidieť multimédiá, tlače, kresby aj inštaláciu, pracujúcu s textom. Foto – Adam Šakový

Pestrosť prístupov i prostredí

Dvojica kurátorov výstavy Didem Yazıcı a Peter Sit sa dala dohromady veľmi prirodzene. „Stretli sme sa v New Yorku, ale už predtým sme sa poznali online,“ hovorí Peter Sit.

Keďže ich zaujímali rovnaké veci, vymieňali si už vtedy niektoré témy a navzájom o sebe vedeli. Podľa Sita sa však príležitosť na spoločný projekt vykryštalizovala v čase, keď spolupracoval s Amnesty International. „Zaujímali sme sa o prelínanie ľudských práv a umenia. Vtedy mi napadlo, že som chcel s Didem už predtým na niečom spolupracovať a že toto je vhodná príležitosť. Zaujímalo ma, že v rámci spoločného výskumu môže priniesť prostredia a umelcov, ktoré ja nepoznám a môžem ich preskúmať. Vždy je to najlepšie s človekom, ktorý sa v danom prostredí orientuje, napríklad ohľadom kurdských umelcov na blízkom Východe a podobne,“ vraví.

Základný koncept sa formoval v spoločných konverzáciách. Následne kurátori spísali predbežný zoznam, z ktorého vyberali autorov a autorky podľa toho, ako spolu ich diela fungovali. Rozhodovali sa aj podľa prístupov k téme, dôležitá pre nich bola aj pestrosť. „Niektoré diela sú viac politické, iné sú čisto dokumentárne, niektoré sú viac analytické alebo, naopak, poetické. Chceli sme dať dohromady plejádu prístupov, ale aj prostredí, z ktorých autori pochádzajú,“ vysvetľuje Peter Sit.

Názov výstavy vybrali podľa rovnomennej zvukovej inštalácie tureckej umelkyne Hale Tenger. Podľa Sita sa im obom hneď zapáčil. „Je v tom niečo veľkolepé, ale zároveň bazálne.“

Na výstave Život, smrť, láska, spravodlivosť skutočne možno nájsť každú z týchto veľkých tém. Spája ich súvis s trápením, ktoré však nebolo spôsobené náhodou či osudom. Za každým stojí istá forma nespravodlivosti či priamo násilia, páchaného človekom – vojnový konflikt, rasizmus, vyčleňovanie menšín alebo znevýhodnených skupín.

Inštalácia azerbajdžanského umelca Babiho Badalova pracuje s textom a vizuálnou bohatosťou východných typov písma. Foto – Adam Šakový

Jazyk ako identita aj stigma

Hravá inštalácia vizuálnej poézie, ktorú možno vidieť aj cez výklad galérie, sprostredkúva aj takéto ťažké témy.

Autorom je Babi Badalov, umelec pôvodom z Azerbajdžanu. Pracuje so slovnými hračkami, pomocou ktorých tematizuje vykorenenosť. „Používa jazyk preto, lebo v podstate nehovorí žiadnym jazykom,“ hovorí Sit. Babi Badalov síce ovláda angličtinu, francúzštinu, nemčinu či ruštinu, ale ani jeden z jazykov nie na sto percent.

Badalov sa narodil v špecifickej časti Azerbajdžanu s vlastným, veľmi jedinečným dialektom „Jeho materinským jazykom hovorí len pár desiatok ľudí,“ vysvetľuje Sit. Možno aj preto na výstave krúži okolo jazyka, ktorý určuje našu identitu, ale môže nás i vylučovať, ako napríklad v slovnej hračke M-other language, ktorú napísal na mikinu.

Hoci obsah jeho diel možno čítať v angličtine, s obľubou sa pohráva s ornamentikou východných typov písma. Vytvára tak zmes rôznych rečí, ktorá do istej miery odráža aj jeho situáciu. Badalov zo svojej krajiny musel ujsť pre svoju sexuálnu orientáciu, za ktorú mu hrozila smrť. Celý život je vlastne utečenec a žil v rozličných krajinách. Až pred pár rokmi získal francúzsky pas. Kurátor výstavy Peter Sit od začiatku vedel, že dielo chce umiestniť na stenu oproti výkladu. „Na jednej strane je v jeho vizualite dosť informácií, lebo používa text; na druhej strane je to aj veľmi pútavé dielo, ktoré dokáže zaujať ľudí, ktorí len idú okolo.“

Fotografie a kniha Jespera Kettnera a Ibrahima Arslana zachytávajú podobu a príbehy ľudí, ktorí o svojich blízkych prišli pri teroristických či rasistických útokoch. Foto – Adam Šakový

Lásku možno objaviť všade

Ďalšie veľkoformátové dielo je, naopak, silné svojím jednoduchým posolstvom. Je to fotografia z obdobia utečeneckej krízy v roku 2015, keď sa k nám dostala asi najbližšie – na budapeštiansku železničnú stanicu Keleti. Fotograf István Zsíros tu v improvizovanom tábore zachytil moment dvoch ľudí, bozkávajúcich sa v stane. „Zastupuje jedno slovo z toho názvu – láska. Tá sa nachádza všade, aj v utečeneckom tábore.“

To, ako sú nám, väčšinovým obyvateľom relatívne pokojného regiónu vzdialené niektoré traumatizujúce udalosti, si možno všimnúť pri dokumentárnom diele Príbuzní Jespera Kettnera a Ibrahima Arslana, ktoré do projektu priniesla spolukurátorka Didem Yazıcı. Hovorí o strate blízkych, avšak nie z prirodzených príčin alebo v dôsledku nehody. Zdanlivo obyčajné fotografické portréty sú snímkami pozostalých, ktorých blízki boli zabití pri teroristických či rasistických útokoch. Súčasťou diela je i kniha rozhovorov, ktorá ku každej z tvárí pridáva príbeh.

Popudom na tvorbu bola však i vlastná podobná skúsenosť jedného z autorov. Ibrahim Arslan sa sám stal obeťou násilia v 90. rokoch, pri ktorom zahynula i časť jeho rodiny. Okrem umeleckých projektov sa autor venuje osvete v podobe antirasistických workshopov na školách. Vzdelávací potenciál využili aj kurátori výstavy a v rámci sprievodných programov hovorili i o štrukturálnom rasizme na Slovensku.

Slovenský akcent na výstave zastupuje dielo Denisa Kozerawského, tematizujúce nielen predsudky voči rómskej menšine, ale aj ich následky v podobe policajného násilia v známom prípade v Moldave nad Bodvou. Foto – Adam Šakový

Kvety a modriny z Moldavy nad Bodvou

S touto často prehliadanou skutočnosťou súvisia práce slovenského umelca Denisa Kozerawského. Na prvý pohľad ide o lákavú dvojicu potlačených látok, ktoré sú plné kvetov a farieb. „Je to iná poloha oproti dokumentárnym dielam. Z diaľky to skutočne má pôsobiť ako niečo pekné,“ vraví Peter Sit.

Ak im však človek venuje hlbšiu pozornosť, všimne si mnohé znepokojivé detaily. Na jednej z nich zábery zbitých tiel pripomínajú známy prípad policajnej razie v Moldave nad Bodvou z roku 2013, ktorej priebeh aj následné vyšetrovanie ukázali systémový rasizmus štátnych orgánov voči rómskej menšine. Odhaľuje i mnohé predsudky, ktoré k nej väčšinová spoločnosť prechováva – znázornené kvety a hmyz so sebou nesú skôr negatívne významy. Súčasťou toho je akési označovanie za parazitov, ktoré Kozerawski podľa Sita ešte viac posunul do krajnosti. „Keď sa človek priblíži, farebnosť zranení splýva práve s kvetmi,“ dodáva.

Mnohé z tém sa bežnému človeku môžu zdať vzdialené a ľudia, ktorým sa nespravodlivosti dejú, zasa neznámi a nedôležití. Kurátor výstavy zdôrazňuje, že sme prepojení. „Treba si uvedomovať, že aj toto sa týka nás. Kým tí najzraniteľnejší medzi nami nie sú v bezpečí, ani my nemôžeme byť bezpečí. Hranica nebezpečenstva sa môže potichu posúvať, a ak sa budeme starať len o seba, tak sa jedného dňa môžeme ocitnúť v podobnej situácii,“ hovorí Peter Sit.

Kurátormi výstavy bola medzinárodná dvojica Didem Yazıcı a Peter Sit. Foto – Adam Šakový

Voda si vždy nájde svoju štrbinu

Ak by sme na záver výstavy hľadali dielo, podľa ktorej je pomenovaná, museli by sme vstúpiť do tmavej miestnosti za plachtu. Nebliká ani nežiari, je len tichým hlasom v tmavom priestore, do ktorého cez úzku štrbinu presvitá trocha svetla. Prihovára sa nám ženský hlas, ktorý pokojne hovorí o odhodlanosti a mäkkom odpore i voči najtvrdšej prekážke: „Dokážeš byť ako voda, ktorá si nájde svoju štrbinu?“

Podľa Petra Sita nebola jeho podoba hneď jasná. „Spolu s autorkou sme riešili, ako túto inštaláciu vystaviť inak.“ Pôvodne totiž vznikla pre turecký festival a bola inštalovaná v prírode, kde sa divákom prihováral tichý šepot. Najprv vraj premýšľali o tom, že by ju inštalovali do dvora, sama umelkyňa však prišla s inšpiráciou z architektúry. „Poslala mi referenciu na japonského architekta, ktorý postavil kostol, v ktorom kríž presvital cez škáru svetla. Rozhodli sme sa, že skúsime nasimulovať takú škáru presne do záhrady.“ Je podľa neho zaujímavé, ako táto inštalácia dokáže človeka uzavrieť mimo vnemov vo veľmi intímnom priestore.

Z tém, ktoré výstava otvára, môže na nejedného diváka padnúť beznádej. Na otázku, ako čeliť systémom nespravodlivostí, dáva možno odpoveď práve voda, ktorá si nájde škáru – neveľkými zmenami a tam, kde sa dá. Peter Sit si myslí, že je dôležité riešiť malé zmeny okolo nás. „Netreba si myslieť, že musíme všetko zachrániť. Presne preto sú na výstave prítomné lokálne momenty. Možno stačí, ak nebudeme ticho, keď sa okolo nás bude diať nejaká nespravodlivosť.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie