Konzervatívec bez vlastností

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Satirik Karl Kraus o svojom rodnom Rakúsku v roku 1899 poznamenal: „Keď dôjde k porušeniu ústavy, ľudia len zívajú.“ Ako veľmi boli Rakúšania rozrušení minulý týždeň, keď bol kancelár Sebastian Kurz obvinený z korupcie, nie je jasné. Ale obvinenia a úniky vulgárnych rozhovorov Kurza a jeho kolegov na verejnosť boli dostatočne závažné, aby podnietili jeho trochu nepravdepodobného koaličného partnera Zelených, aby zatlačili na jeho odchod.

Zázračný mladík

Kurzov pád je považovaný za udalosť, ktorá má dôsledky aj mimo Rakúska. Jeho prístup bol inzerovaný ako model pre stredopravé strany v celej Európe, najmä v Nemecku, kde sú kresťanskí demokrati po septembrovej dramatickej volebnej prehre v rozklade. „Kurzizmus“ bol však predovšetkým o štýle a taktike, nie o nových politických ideách alebo o udržateľnom spojenectve rôznych spoločenských síl. Horšie je, že Kurzov model je pre demokraciu úplne nebezpečný.

Kurz má síce iba 35 rokov, no vyznamenal sa tým, že už je druhýkrát bývalým kancelárom. Vždy bol najmladší a najrýchlejší. Ako nový minister zahraničných vecí mal 27 rokov, na post kancelára nastúpil ako 31-ročný. Rýchly bol aj pri zmene politických pozícií: pôvodne vystupoval liberálne, v otázkach imigračnej a utečeneckej politiky však nakoniec zastával nekompromisný postoj. V skutočnosti kopíroval a presadzoval postoje krajne pravicových slobodných (FPÖ). V roku 2017 vstúpil s FPÖ do koalície. Keď bola v Rakúsku v roku 2000 vytvorená podobná vláda, spustilo to poplach v celej Európe. Keď sa však už Maďarsko a Poľsko stali priekopníkmi autokratizácie členských štátov EÚ, vyvolalo vytvorenie prvej Kurzovej koalície iba zívnutie.

Strana pre jedného

Začlenenie krajnej pravice do európskej politiky je všeobecným trendom čiastočne aj pre to, že stredopravým stranám chýbajú nápady. Už dlho sa kontinentom šíri múdrosť, že sociálna demokracia je v kríze, dokonca v terminálnom štádiu. Faktom však je, že problém majú aj kresťanskí demokrati. Tí už netlačia na európsku integráciu ani neponúkajú osobitný model v súlade s katolíckou sociálnou náukou, ktorý by riešil konflikty medzi kapitálom a prácou.

Aj po páde Berlínskeho múru sa spoliehali na stratégiu studenej vojny, že budú umierneným stredom, ktorý slúžil ako hrádza proti komunizmu. Ako však pred niekoľkými týždňami zistila nemecká Kresťanskodemokratická únia (CDU), červená hrozba je taká nepravdepodobná, že varovanie pred ňou je vnímané ako znak zúfalstva a intelektuálneho bankrotu.

Ani Kurz nevyriešil problém konzervativizmu bez vlastností. Bol však majstrom v oblasti vzťahov s verejnosťou. Jeho rebranding tradičnej Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) na „hnutie“ naznačoval mladistvú dynamiku. „Hnutie“ totiž znamená nadšenie a účasť širokých vrstiev. Realita však bola opačná. To, čo Kurz predával ako „nový štýl“, spočívalo v tom, že ÖVP musela prijať jeho úplnú dominanciu. Starší predstavitelia strany súhlasili s tým, že Kurz sám rozhodne o kandidátoch a stanoví programové smerovanie toho, čo bolo premenované na „Zoznam Sebastiana Kurza“. To už nebola ľudová strana pre nový vek, ale strana pre jednu osobu.

Vzor Orbán

To, ako Kurz viedol stranu od roku 2017, sa pravdepodobne páčilo veľa ľuďom vo vnútri aj mimo ÖVP. Napokon to kontrastovalo s hádkami veľkých koalícií, ktoré spolu dlho uzatvárali sociálni a kresťanskí demokrati, keď ešte dominovali v povojnovej rakúskej politike. A kým ÖVP dlho rozdeľovala rivalita medzi starými bardmi, čo ovládali jednotlivé spolkové štáty, Kurzov tím bol disciplinovaný, udržiaval kurz a dokázal dominovať nad koaličným partnerom, či už bol z krajnej pravice, alebo ľavice. Ak sú obvinenia protikorupčných orgánov pravdivé, dokázal tiež dobre manipulovať tlačou a rozdúchavať plamene politického konfliktu, pokiaľ to slúžilo ambíciám šéfa.

Teoretici práva a demokracie majú pravdu, keď tvrdia, že vnútorne autokratická strana bude pravdepodobne prejavovať autokratické tendencie aj vo vláde. Kurz v skutočnosti prevzal skúsenosti od maďarského premiéra Viktora Orbána a často útočil na nezávislé médiá a súdnictvo (a podobne ako Silvio Berlusconi sa vykresľoval ako nevinná obeť rozsiahleho sprisahania hanebného ľavicového establišmentu).

Kurz síce neuspel tak ako Orbán, ale bolo by predčasné usudzovať, že na západ od niekdajšej železnej opony si bude politický stred naďalej udržiavať pozíciu. Samotný Kurz, ktorý sľuboval, že odstúpi (nie však, že odíde z politiky), bol práve zvolený za predsedu parlamentného klubu svojej strany, pričom v tajnom hlasovaní získal 98,7 percenta hlasov. Presne to sa dalo očakávať v strane po tom, čo zabil čokoľvek, čo sa podobá vnútrostraníckej demokracii. Takýto výkon sa nepodaril ani bývalému prezidentovi USA Donaldovi Trumpovi, ktorý prebudoval Republikánsku stranu na kult osobnosti.

Kde nakreslia hranicu?

V Nemecku bude Markus Söder, líder bavorskej Kresťansko-sociálnej únie (CSU), v nasledujúcich rokoch pravdepodobne dominovať stredopravici. Je prinajmenšom rovnako bezohľadný a rovnako oportunistický ako Kurz. Ctihodný kresťanský demokrat Wolfgang Schäuble urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zabránil tomu, aby sa Söder stal kandidátom CDU/CSU na nemeckého kancelára, pretože sa obával, že Söder podľa Kurzovej šablóny vypreparuje a v skutočnosti zničí svoju stranu.

Kresťanskí demokrati a iné stredopravé sily musia prehodnotiť to, za čím stoja, a to nad rámec nároku na technokratickú kompetenciu. Musia sa tiež rozhodnúť, kde nakreslia čiaru vo vzťahu ku krajnej pravici. Alternatívou, ako až príliš jasne ukazuje Kurzov príklad, je kvázi autoritatívna politika, ktorá demokratické inštitúcie, ako sú súdnictvo či slobodná tlač, považuje za otravné prekážky, ktoré charizmatickému a populárnemu lídrovi len zavadzajú.

© Project Syndicate