Denník N

Zápasy o uznanie môžu Úniu zničiť

Odporcovia vlády v Poľsku na protesty často nosia vlajky EÚ, ako napríklad v roku 2018. Foto – TASR/AP
Odporcovia vlády v Poľsku na protesty často nosia vlajky EÚ, ako napríklad v roku 2018. Foto – TASR/AP

Základnou politickou otázkou pre dnešnú Úniu dnes je, ako udržať jednotu bez vzájomného odcudzenia.

Autor je profesorom na Katedre politológie FiF UK

Mnohých prekvapilo rozhodnutie poľského ústavného súdu o tom, že poľské zákonodarstvo je nadradené úniovým právnym normám. Mnohí z komentátorov to dávajú do kontrastu s tým, že výrazná väčšina Poliakov – v prieskumoch nad 80 percent – predsa podporuje a uznáva členstvo v Únii, a toto rozhodnutie je teda vraj len výrazom úzkych záujmov nacionalistickej strany Právo a spravodlivosť. Iste, situáciu u našich severných susedov sa dá interpretovať aj takto. Ale môže to byť falošná interpretácia, pretože pokiaľ nevieme, čo si niekto predstavuje pod tým, čo uznáva, tak nevieme, čo vlastne uznáva. V prípade EÚ ako politickej entity charakterizovanej nejednoznačnosťou je tento interpretačný problém výrazný a odráža len jeden z mnohých aspektov toho, že Únia je dnes arénou zápasov o uznanie. Ale čo to vlastne uznanie je a ako funguje?

Uznanie ako mechanizmus tvoriaci politické spoločenstvá

Uznanie je základným sociálnym mechanizmom, ktorý konštituuje jednotlivcov i politické spoločenstvá vo vzájomnej interakcii. Totiž bez interakcie s niekým iným nedokážem spoznať, kto som. Ako píšem vo svojej nedávno vydanej knihe, uznanie funguje minimálne tromi spôsobmi. Prvý vychádza z prác filozofa Georga W. F. Hegla, ktorý uznanie považuje za kľúčový mechanizmus, ktorým sa priebežne tvorí obvyklosť (Sittlichkeit) – teda stav v danom spoločenskom kontexte, keď je vzájomné postavenie jednotlivých spoločenských aktérov stabilné.

Obvyklosť nemusí mať demokratický charakter. Napríklad vo feudálnom kontexte funguje obvyklosť vtedy, keď poddaný uznáva feudálneho pána a jeho právo dostávať desiatky, a, naopak, feudálny pán uznáva poddaného i svoju povinnosť chrániť ho v prípade, že na ich panstvo zaútočia lúpežníci. Druhý typ uznania rozpracoval politický filozof Axel Honneth, ktorý vníma uznanie ako zápas o spravodlivosť – teda ako snahu o ľudskú dôstojnosť a ľudské práva. Ide napríklad o zápasy rôznych menšín alebo sociálne znevýhodnených skupín o dynamickú zmenu svojho postavenia v spoločnosti. Pri treťom type uznania vychádzajúc z prác politológa Erika Ringmara môžeme hovoriť o snahách o získanie, potvrdenie či udržanie určitej identity.

Poznáme to z vlastných skúseností, keď naša krajina bola (z dobrých dôvodov) označovaná za „čiernu dieru Európy“ a my sa vlastne odvtedy ešte stále snažíme o to, aby sme boli vnímaní ako pevná súčasť Európy. Hoci je faktor uznania nie vždy jednoducho analyticky uchopiteľný v prieskumoch verejnej mienky, spomínané typy zápasov o uznanie majú napriek tomu reálne vplyvy na stabilitu a udržateľnosť politických spoločenstiev. Platí to dnes výrazne i o Európskej únii.

Únia ako aréna zápasov o uznanie

O EÚ vieme, že nie je federálnym štátom. A vieme aj, že nie je klasickou medzinárodnou organizáciou. Nevieme však úplne jednoznačne, čím vlastne je. A v takejto situácii nejednoznačnosti vzniká priestor na jej rozličné vnímanie. Ak teda Emmanuel Macron, Angela Merkel a Viktor Orbán hovoria, že podporujú európsku integráciu, tak nie je isté, či hovoria o tom istom. Podobne, ak bežná Francúzka, Nemec alebo Maďarka hovoria, že podporujú EÚ, zďaleka nie je automaticky jasné, čo tým vlastne myslia. A môžu ju podporovať, ale z úplne iných dôvodov.

To isté platí o voličoch rôznych strán vo vnútri členských krajín. Zatiaľ čo v západoeurópskych štátoch je zabezpečenie práv etnických či sexuálnych menšín alebo prítomnosť imigrantských komunít obvyklosťou, v postkomunistických štátoch východnej EÚ tieto aspekty naďalej spôsobujú neistotu a vedú k snahám o udržanie iného typu spoločenskej obvyklosti – napríklad bez výraznej prítomnosti etnických či sexuálnych menšín alebo bez imigrantských komunít. Príkladmi sú snahy vyše sto samospráv v Poľsku vyhlásiť sa za zóny bez LGBTI komunity, nedávno schválený zákon proti LGBTI témam v médiách v Maďarsku alebo praktiky getoizácie rómskej komunity na Slovensku či na niektorých miestach v ČR. A tak zápasy Rómov alebo LGBTI komunít vo východoeurópskych krajinách o uznanie, teda o spravodlivosť v zmysle realizácie svojich práv, zmeny vlastného postavenia a dôstojnú existenciu, narážajú na zápasy ich spoločností o uznanie v zmysle udržania tradičnej východoeurópskej obvyklosti a snahy o udržanie zneistených identít.

Podobné zápasy o uznanie v zmysle snáh o spravodlivosť prebiehajú i v sociálnej oblasti.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie