Zápasy o uznanie môžu Úniu zničiť
Základnou politickou otázkou pre dnešnú Úniu dnes je, ako udržať jednotu bez vzájomného odcudzenia.
Autor je profesorom na Katedre politológie FiF UK
Mnohých prekvapilo rozhodnutie poľského ústavného súdu o tom, že poľské zákonodarstvo je nadradené úniovým právnym normám. Mnohí z komentátorov to dávajú do kontrastu s tým, že výrazná väčšina Poliakov – v prieskumoch nad 80 percent – predsa podporuje a uznáva členstvo v Únii, a toto rozhodnutie je teda vraj len výrazom úzkych záujmov nacionalistickej strany Právo a spravodlivosť. Iste, situáciu u našich severných susedov sa dá interpretovať aj takto. Ale môže to byť falošná interpretácia, pretože pokiaľ nevieme, čo si niekto predstavuje pod tým, čo uznáva, tak nevieme, čo vlastne uznáva. V prípade EÚ ako politickej entity charakterizovanej nejednoznačnosťou je tento interpretačný problém výrazný a odráža len jeden z mnohých aspektov toho, že Únia je dnes arénou zápasov o uznanie. Ale čo to vlastne uznanie je a ako funguje?
Uznanie ako mechanizmus tvoriaci politické spoločenstvá
Uznanie je základným sociálnym mechanizmom, ktorý konštituuje jednotlivcov i politické spoločenstvá vo vzájomnej interakcii. Totiž bez interakcie s niekým iným nedokážem spoznať, kto som. Ako píšem vo svojej nedávno vydanej knihe, uznanie funguje minimálne tromi spôsobmi. Prvý vychádza z prác filozofa Georga W. F. Hegla, ktorý uznanie považuje za kľúčový mechanizmus, ktorým sa priebežne tvorí obvyklosť (Sittlichkeit) – teda stav v danom spoločenskom kontexte, keď je vzájomné postavenie jednotlivých spoločenských aktérov stabilné.
Obvyklosť nemusí mať demokratický charakter. Napríklad vo feudálnom kontexte funguje obvyklosť vtedy, keď poddaný uznáva feudálneho pána a jeho právo dostávať desiatky, a, naopak, feudálny pán uznáva poddaného i svoju povinnosť chrániť ho v prípade, že na ich panstvo zaútočia lúpežníci. Druhý typ uznania rozpracoval politický filozof Axel Honneth, ktorý vníma uznanie ako zápas o spravodlivosť – teda ako snahu o ľudskú dôstojnosť a ľudské práva. Ide napríklad o zápasy rôznych menšín alebo sociálne znevýhodnených skupín o dynamickú zmenu svojho postavenia v spoločnosti. Pri treťom type uznania vychádzajúc z prác politológa Erika Ringmara môžeme hovoriť o snahách o získanie, potvrdenie či udržanie určitej identity.
Poznáme to z vlastných skúseností, keď naša krajina bola (z dobrých dôvodov) označovaná za „čiernu dieru Európy“ a my sa vlastne odvtedy ešte stále snažíme o to, aby sme boli vnímaní ako pevná súčasť Európy. Hoci je faktor uznania nie vždy jednoducho analyticky uchopiteľný v prieskumoch verejnej mienky, spomínané typy zápasov o uznanie majú napriek tomu reálne vplyvy na stabilitu a udržateľnosť politických spoločenstiev. Platí to dnes výrazne i o Európskej únii.
Únia ako aréna zápasov o uznanie
O EÚ vieme, že nie je federálnym štátom. A vieme aj, že nie je klasickou medzinárodnou organizáciou. Nevieme však úplne jednoznačne, čím vlastne je. A v takejto situácii nejednoznačnosti vzniká priestor na jej rozličné vnímanie. Ak teda Emmanuel Macron, Angela Merkel a Viktor Orbán hovoria, že podporujú európsku integráciu, tak nie je isté, či hovoria o tom istom. Podobne, ak bežná Francúzka, Nemec alebo Maďarka hovoria, že podporujú EÚ, zďaleka nie je automaticky jasné, čo tým vlastne myslia. A môžu ju podporovať, ale z úplne iných dôvodov.
To isté platí o voličoch rôznych strán vo vnútri členských krajín. Zatiaľ čo v západoeurópskych štátoch je zabezpečenie práv etnických či sexuálnych menšín alebo prítomnosť imigrantských komunít obvyklosťou, v postkomunistických štátoch východnej EÚ tieto aspekty naďalej spôsobujú neistotu a vedú k snahám o udržanie iného typu spoločenskej obvyklosti – napríklad bez výraznej prítomnosti etnických či sexuálnych menšín alebo bez imigrantských komunít. Príkladmi sú snahy vyše sto samospráv v Poľsku vyhlásiť sa za zóny bez LGBTI komunity, nedávno schválený zákon proti LGBTI témam v médiách v Maďarsku alebo praktiky getoizácie rómskej komunity na Slovensku či na niektorých miestach v ČR. A tak zápasy Rómov alebo LGBTI komunít vo východoeurópskych krajinách o uznanie, teda o spravodlivosť v zmysle realizácie svojich práv, zmeny vlastného postavenia a dôstojnú existenciu, narážajú na zápasy ich spoločností o uznanie v zmysle udržania tradičnej východoeurópskej obvyklosti a snahy o udržanie zneistených identít.
Podobné zápasy o uznanie v zmysle snáh o spravodlivosť prebiehajú i v sociálnej oblasti.
