Denník N

Ruský filmový orchestrión

Festival Be2Can uvedie aj tri novinky od Končalovského, Serebrennikova a Kiry Kovalenkovej.

Pri pohľade na súčasný ruský film sú hudobné metafory vhodné, lebo jeho „orchestrálny“ rozsah od európskych hraníc, na Kaukaz do Kabardsko-Balkarskej republiky až k Jakutom na ďalekú Sibír, je konkrétny a doložiteľný. Jakutské filmy už prekročili federálne hranice a nadšené retrospektívy im dnes organizujú Kórejci na jednom z najprestížnejších ázijských festivalov v Busane. Z kabardinského Naľčiku putujú do sveta absolventi filmového kurzu renomovaného režiséra Alexandra Sokurova, jedného z najvýznamnejších súčasných ruských klasikov. Moskva s Petrohradom pomaly prestávajú byť hlavnými mestami filmu a po skúsenosti so Sokurovovým kaukazským výsadkom je zreteľné, že zdroje talentov je možné objaviť kdekoľvek.

Klasik v plnej poľnej

Bratský režisérsky tandem Andrej Končalovský – Nikita Michalkov v mnohom prispel k svetovému renomé ruských filmov. Obe silné postavy, Nikita so svojím nielen umeleckým, ale do značnej miery i politickým angažmán, mali na kvalitu ruskej kinematografie nesporný vplyv. Ich šľachtický pôvod a s ním súvisiaci vkus a grácia v mnohom kultivoval filmový výraz ruských filmov. Andreja Končalovského, ktorý istý čas nakrúcal  aj v Hollywoode, napríklad film Tango and Cash (1989) so Sylvestrom Stallonom a Kurtom Russellom, sa aj po návrate venoval najmä ruským témam. Nezdieľajú názor na Rusko, kým Nikita bol vždy rusofil, Andrej sa vyhraňoval kritickejšie a viac než oslavné pajány na cársku minulosť ho zaujímali diela Čaadajeva, filozofa z 19. storočia, znalca Západu a kritika Ruska.

Vo svojich filmoch ako napríklad Sibiriáda (1979), Sliepočka jarabá (1994) alebo Dom bláznov (2002) podáva sugestívny obraz ruskej mentality a kultúry, ktorá ju formovala. Filmom Drahí súdruhovia (2020) sa vracia k udalostiam v Novočerkassku z roku 1962. Robotníci z miestnej továrne sa rozhodli vyhlásiť štrajk pre zvýšenie cien na mäso a mliečne výrobky. Na rozkaz vtedajšieho generálneho tajomníka komunistickej strany Chruščova sa táto „antisovietska vzbura“ mala potlačiť streľbou do demonštrujúcich, v snahe za každú cenu utajiť revoltu a vysoké počty mŕtvych. Hlavnou hrdinkou príbehu je Ľudmila (režisérova manželka Julia Vysockaja), pracovníčka mestského výboru strany s vojenskou minulosťou. Patrí medzi komunistickú honoráciu a bez zábran využíva svoje postavenie. Situácia v meste sa vyostruje, protestujúci nesú portréty Lenina a heslo „Z Chruščova klobásu“. Do vzbury je zapletená aj dcéra Ľudmily, ktorá po streľbe zmizne. Po správe, že mŕtvych tajne pochovali na cintoríne mimo mesta, sa zúfalá matka rozhodne dostať sa z uzavretého mesta a dcéru nájsť.

Je to prvý film v rozsiahlej tvorbe Končalovského, ktorý je otvoreným obvinením sovietskych funkcionárov z pokrytectva, ľudí ochotných slúžiť moci, bezohľadne vraždiacej tých, ktorých postavila na svoj symbolický piedestál. Štrajkujúci robotníci, takmer identicky ako v klasickom filme Sergeja Ejzenštejna Štrajk (1925), protestujú proti biede a útlaku. Treba pripomenúť, že otcovi Andreja a Nikitu, básnikovi a prozaikovi Sergejovi Michalovovi, patrilo na olympe sovietskej mocenskej elity

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Kultúra

Teraz najčítanejšie