Denník N

Ruský filmový orchestrión

Festival Be2Can uvedie aj tri novinky od Končalovského, Serebrennikova a Kiry Kovalenkovej.

Pri pohľade na súčasný ruský film sú hudobné metafory vhodné, lebo jeho „orchestrálny“ rozsah od európskych hraníc, na Kaukaz do Kabardsko-Balkarskej republiky až k Jakutom na ďalekú Sibír, je konkrétny a doložiteľný. Jakutské filmy už prekročili federálne hranice a nadšené retrospektívy im dnes organizujú Kórejci na jednom z najprestížnejších ázijských festivalov v Busane. Z kabardinského Naľčiku putujú do sveta absolventi filmového kurzu renomovaného režiséra Alexandra Sokurova, jedného z najvýznamnejších súčasných ruských klasikov. Moskva s Petrohradom pomaly prestávajú byť hlavnými mestami filmu a po skúsenosti so Sokurovovým kaukazským výsadkom je zreteľné, že zdroje talentov je možné objaviť kdekoľvek.

Klasik v plnej poľnej

Bratský režisérsky tandem Andrej Končalovský – Nikita Michalkov v mnohom prispel k svetovému renomé ruských filmov. Obe silné postavy, Nikita so svojím nielen umeleckým, ale do značnej miery i politickým angažmán, mali na kvalitu ruskej kinematografie nesporný vplyv. Ich šľachtický pôvod a s ním súvisiaci vkus a grácia v mnohom kultivoval filmový výraz ruských filmov. Andreja Končalovského, ktorý istý čas nakrúcal  aj v Hollywoode, napríklad film Tango and Cash (1989) so Sylvestrom Stallonom a Kurtom Russellom, sa aj po návrate venoval najmä ruským témam. Nezdieľajú názor na Rusko, kým Nikita bol vždy rusofil, Andrej sa vyhraňoval kritickejšie a viac než oslavné pajány na cársku minulosť ho zaujímali diela Čaadajeva, filozofa z 19. storočia, znalca Západu a kritika Ruska.

Vo svojich filmoch ako napríklad Sibiriáda (1979), Sliepočka jarabá (1994) alebo Dom bláznov (2002) podáva sugestívny obraz ruskej mentality a kultúry, ktorá ju formovala. Filmom Drahí súdruhovia (2020) sa vracia k udalostiam v Novočerkassku z roku 1962. Robotníci z miestnej továrne sa rozhodli vyhlásiť štrajk pre zvýšenie cien na mäso a mliečne výrobky. Na rozkaz vtedajšieho generálneho tajomníka komunistickej strany Chruščova sa táto „antisovietska vzbura“ mala potlačiť streľbou do demonštrujúcich, v snahe za každú cenu utajiť revoltu a vysoké počty mŕtvych. Hlavnou hrdinkou príbehu je Ľudmila (režisérova manželka Julia Vysockaja), pracovníčka mestského výboru strany s vojenskou minulosťou. Patrí medzi komunistickú honoráciu a bez zábran využíva svoje postavenie. Situácia v meste sa vyostruje, protestujúci nesú portréty Lenina a heslo „Z Chruščova klobásu“. Do vzbury je zapletená aj dcéra Ľudmily, ktorá po streľbe zmizne. Po správe, že mŕtvych tajne pochovali na cintoríne mimo mesta, sa zúfalá matka rozhodne dostať sa z uzavretého mesta a dcéru nájsť.

Je to prvý film v rozsiahlej tvorbe Končalovského, ktorý je otvoreným obvinením sovietskych funkcionárov z pokrytectva, ľudí ochotných slúžiť moci, bezohľadne vraždiacej tých, ktorých postavila na svoj symbolický piedestál. Štrajkujúci robotníci, takmer identicky ako v klasickom filme Sergeja Ejzenštejna Štrajk (1925), protestujú proti biede a útlaku. Treba pripomenúť, že otcovi Andreja a Nikitu, básnikovi a prozaikovi Sergejovi Michalovovi, patrilo na olympe sovietskej mocenskej elity ako autorovi textu sovietskej hymny výnimočné miesto. Ako dieťa z prominentnej rodiny teda režisér ovládal tieto kruhy veľmi dobre. Dej filmu poukazuje na jeden zo segmentov totalitnej moci, fetišizáciu štátu a jeho moci. Na obranu značky ZSSR je potrebné obetovať všetko, predovšetkým ľudské životy, a žiadna obeť nie je príliš veľká. Takouto dogmou sa riadila sovietska „verchuška“ pred vojnou, počas vojny i po jej skončení. Končalovský je majstrom nielen atmosféry, ale i paradoxov. Jedným z nich je aj tancovačka na námestí, kde sa krátko pred veselým vírením umieralo.

Horúčka a mráz v Jekaterinburgu

Petrovovci sú obyčajná rodina. Otec je automechanik a mama pracuje v knižnici. Syn je školák a napriek tomu, že má chrípku, túži po novoročnej veselici pri jedličke s dedom Mrázom a krásnou Snehulienkou. Film U Petrovovcov zúri chrípka (2021), ktorý súťažil o Zlatú palmu na MFF v Cannes, natočil Kirill Serebrennikov. Slávu získal ako divadelný režisér a pokračoval i vo filme. Jeho debut, natočený na motívy Čechovovej poviedky Pavilón číslo 6 pod názvom Ragin (2004) súťažil v sekcii Na východ od západu na MFF Karlove Vary, kde dominantne zvíťazil.

Príbeh natočený podľa rovnomenného románu Alexeja Salnikova má hudobnú štruktúru a začína delirickým forte. Otec Petrov popíja so svojimi kumpánmi v pohrebnom voze, rovno s nebožtíkom v rakve. Zmieta ním nielen horúčka, ale aj dramatická alkoholová imaginácia. Jeho žena síce na večernom literárnom soirée nepopíja, ale umelecké nadšenie zúčastnených v nej vyvoláva vražedné ambície. Zídu sa doma, všetci už majú chrípku a k synovi sa dokonca snažia privolať záchranku. Všetky motívy sa v rámci bohatej dejovej osnovy prelínajú, vracajú sa do minulosti, načierajú do vulkanickej predstavivosti postáv a vytvárajú tak celok, ktorý ruská filmová kritika nazvala „mytologickou encyklopédiou ruského života“. Serebrennikov prekračuje hranice úmornej všednosti a skúma jeho vnútornú kondíciu. Súradnice ťažko skúšanej ruskej psyché siahajú do temného registra spektakulárneho úpadku s miznúcimi hranicami medzi reálnym a surreálnym.

V istom zmysle sa tento film vzťahuje na poetiku ruského nekrorealizmu a jeho segmentu, niekedy až brutálnej ironizácie symbolických sloganov sovietskej štátnej propagandy. Funguje v ňom navyše zaujímavý mechanizmus konvertibility. Zatiaľ čo tragikomickým výjavom zo života alkoholikov vnucuje bizarnú patetickú dôstojnosť, jeden zo sovietskych symbolov krehkosti a krásy, Snehulienku, predstavuje ako neočakávane tehotnú dievčinu, odbiehajúcu od tancujúcich detí na toaletu, kde ju prenasledujú žalúdočné problémy. Matka Petrovová pracuje v knižnici a je v ikonografii „najviac čítajúceho národa na svete“ rovnako dôležitou postavou. Má však vražedné obsesie a nešíri fluidum vzdelanosti, nanajvýš vírus chrípky.

Za slobodný výraz a ničím nespútané názory režiséra na sovietsku minulosť i ruskú prítomnosť, sa však zrejme musí platiť. Zakladateľa a riaditeľa moskovského divadla Gogoľovské centrum obvinili zo sprenevery finančných dotácií z ministerstva kultúry a vlani ho odsúdili na tri roky podmienečne s pokutou 800-tisíc rubľov (cca 10-tisíc eur). Veľká časť verejnosti je presvedčená, že je nevinný, a diskutuje sa o tom, akú stratégiu bude vlastne moc uplatňovať voči revoltujúcej časti tvorivej umeleckej elity.

Dospievanie na Kavkaze

Dôvodov, prečo sa slávny režisér Alexandr Sokurov rozhodol otvoriť v roku 2011 filmový kurz na Kabardinsko-balkarskej univerzite v Naľčiku je niekoľko. Ako uvádza v rozhovore, uvedomil si, že na severnom Kaukaze neexistovalo, okrem malého štúdia dokumentárnych filmov vo Vladikavkaze, žiadne centrum filmovej výroby. Oslovil ho rektor univerzity s tým, že dostali od ministerstva školstva akreditáciu na filmové vzdelávanie, a preto by radi otvorili prvý ročník.

Dostalo sa doň 15 ľudí vo veku od 18 do 36 rokov: Osetíncov, Kabardíncov, Balkarcov i Čečencov, medzi inými i Kira Kovalenková, režisérka filmu Uvoľniť päste (2021), ktorý mal premiéru na MFF v Cannes. V príbehu mladej Ady, vzdorujúcej otcovej tyranskej starostlivosti, sa šťastne sa vyhýba akýmkoľvek šablónam genderovej rovnoprávnosti. Iste nie je nič ospravedlniteľného na fakte, že otec zamyká dvere od bytu a Ada s mladším bratom Dakkom môžu odísť len s jeho povolením, lebo kľúče má stále pri sebe, rovnako ako jej pas. Otec nečakane ochorie a zo žiarlivého despotu sa mení na človeka, ktorý sa svoju dcéru jednoducho snaží ochrániť pred akýmkoľvek ublížením na tele i na duchu, čo je v mužskej patriarchálnej spoločnosti dôvod pochopiteľný a jasný. Že je jedným z tých, ktorí túto kultúru držia pri živote, je jasné tiež. S „uvoľnením pästí“, intenzívnejším prísunom slobody, sa Ada mení a prehodnocuje svoje postoje.

Najzaujímavejšou rovinou filmu je jeho realizmus, formulovaný striedmym vizuálnym štýlom, zbaveným akejkoľvek prepiatej emocionality. Kovalenková neženie príbeh do extrémnych polôh, čo sa najmä u mladých režisérov stáva často, najmä z obáv, že im obecenstvo nebude rozumieť. Je to film o dospievaní a obhajovaní práva na voľbu, ako a kam sa má uberať môj vlastný život a čo všetko do takejto cesty vstupuje. Ako sa toto všetko odohráva v takmer nedostupnej časti sveta, ešte stále nepokojnej a nepredvídateľnej, je vyrozprávané v príbehu o otcovi a jeho troch deťoch.

Aj keď sa v Sovietskom zväze často pristupovalo k vytváraniu ročníkov zo študentov z nejakej konkrétnej časti krajiny, napríklad to bol v 80. rokoch kazašský ročník na VGIK-u (filmová škola v Moskve), ktorý po návrate vytvoril prvú kazašskú novú vlnu, obvykle sa poslucháči sťahovali do Moskvy alebo do Leningradu/Petrohradu. Sokurov bol však presvedčený, že to nebolo správne riešenie, a tak prichádzal za svojimi študentmi osobne. Výsledky jeho práce sa ukázali takmer hneď po skončení kurzu v roku 2015. Ostatne i u nás sme videli film Dlhaňa (2019) asi najznámejšieho frekventanta kurzu, Kantemira Balagova. Na MFF v Cannes zaň dostal v sekcii Un Certain Regard cenu za najlepšiu réžiu a zároveň cenu svetovej federácie filmových kritikov FIPRESCI.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Filmy

Kultúra

Teraz najčítanejšie