Pravdy sú len jedny
Muzikant, aforista a hudobný režisér Ďoďák ožíva v rovnomennej knižke svojich priateľov.
Pravdy sú len jedny, povedal kedysi Jozef Hanák alias Ďoďák, od ktorého predčasného úmrtia uplynulo tridsať rokov, a týmto neprekonateľným bonmotom navždy vstúpil do panteónu aforistov a filozofov. Namierené tam mal už dávno, veď on akoby na počkanie súkal z rukáva svoje infantilné múdrosti. To nie je oxymoron, jeho aforizmy, okúzľujúce dadaistickou hravosťou, takmer vždy obsahovali aj istú mieru filozofického zovšeobecnenia.
Hoci sa niektoré z nich občas mihli v nejakom osvietenom časopise, až teraz sú vari všetky pohromade v eponymickej knihe, ktorú Ďoďákovi zostavili a vydali jeho najbližší kamaráti pod taktovkou Jeny Šimkovej a Borisa Sodomu. Samozrejme, okrem všetkých tých „ďoďakizmov“ (Niektoré nápoje sa u nás newhiskytujú, Vyliezol som na Krkolomnický štít, Mám slovenské republiky rád, Najviac sa mi páči Rubikova kočka a mnohé ďalšie) obsahuje graficky príťažlivá publikácia množstvo autentických spomienok, fotografií, ilustrácií a koláží.
Ďoďáka som spoznal v závere osemdesiatych rokov v našej obľúbenej bratislavskej pivárni Mamut a okamžite som podvedome cítil, že je to pre mňa vzácna chvíľa. Upútal ma nielen svojím vtipom, ale rovnako aj neokázalou slušnosťou a skromnosťou. Tieto jeho vlastnosti vynikali o to viac, že muzikanta
