Denník N

Školy potrebujú architektúru, farebná fasáda a plastové okná ňou nie sú

Po príklady dobrých škôl nemusíme chodiť už ani do Škandinávie – táto je z Viedne od architektov PPAG, kvalitná školská architektúra však vzniká už aj v Česku. Foto – Hertha Hurnaus
Po príklady dobrých škôl nemusíme chodiť už ani do Škandinávie – táto je z Viedne od architektov PPAG, kvalitná školská architektúra však vzniká už aj v Česku. Foto – Hertha Hurnaus

Dnes si ľahko kúpime auto z Nemecka, televízor z Japonska a telefón, ktorý dizajnovali v Amerike. Ale kým budú naše školy vyzerať napríklad ako tie škandinávske, ešte zrejme potrvá dlho. V Česku už pritom ukazujú, že sa to dá.

Verím v mierku, kompozíciu pohľadov a výhľadov, verím v štruktúru, ktorá vychádza z logiky používania, verím v svetlo, verím v detail v celku, verím v silu voľby materiálu a farby, jej mieru, a ešte raz v mierku.

Ak nás niečo na priestoroch, v ktorých žijeme, najviac podprahovo ovplyvňuje, tak sú to práve tieto vlastnosti.

Kultúrna vyspelosť spoločnosti a kultivovanosť stavaného prostredia, v ktorom sa spoločnosť pohybuje, sa navzájom zásadne ovplyvňujú. Je veľmi zložité očakávať, že ľudia, ktorí vyrástli v paneláku, v bráne plniacej dvojfunkciu s verejným urinálom, s umakartovým jadrom a betónovým balkónom, prešli kurzom estetiky hypermarketov, navštevovali školy, z ktorých si najviac pamätajú betónový dvor a smrad školskej jedálne, a absolvovali ozdravný pobyt v jednej zo slovenských nemocníc, nebudú pľuť na zem na autobusovej zástavke.

Keď sú však tí istí ľudia vo Ville Tugendhat alebo v múzeu v Bilbae, tak si odpľujú už len najzanovitejší z nich.

Naše mestá sú prípadové štúdie estetiky, z ktorých sa nedá zobudiť. Nie sú ani homogénne, ani heterogénne, nedá sa do nich ponoriť, ani sa voči nim vyhraniť. Nie sú štruktúrou živo rastúceho organizmu, ani výsledkom plánovania. Ako jeden zo základných formujúcich faktorov estetizácie spoločnosti skôr rozkladajú podvedomie, ako konštituujú kultivovanosť.

Skratkou slovníka hokejového hráča: hrali sme, ako sme hrali, a dopadlo to, ako to dopadlo. Je však spravodlivé pripustiť, že tvorba mesta nie je zadanie pre začiatočníkov a úroveň kultúrnej Európy sa v tejto disciplíne nedá dobehnúť tak rýchlo ako pri variáciách gastronomických trendov a pečení cheesecakeov.

Vokonická Sorbonna na každý deň

Niežeby sa Európa nesnažila vyrovnávať jav, ktorý eufemisticky nazýva regionálnymi rozdielmi. Ostáva však otázne, či je systém správne nastavený, ak sa regionálne rozdiely stierajú tým, že sa investujú státisíce eur do každého tretieho wellness hotela na Slovensku, ale do škôl (či nemocníc) si občania pokorne nosia toaletný papier.

Nič proti wellnessu, ibaže v škole trávia deti polovicu zo svojho bdelého času po dobu 12 až 18 rokov. Ak je okrem domáceho prostredia nejaké iné, ktoré má na ich rozvoj najväčší vplyv, tak je to práve školské. A kým to prvé nemá inštitucionálny charakter, a teda je zložité mať voči nemu nejaké celospoločenské očakávania, školy tento charakter majú, a práve preto je očakávanie na mieste.

Školy ani škôlky sa v našich zemepisných šírkach nevyberajú podľa atribútov, ktoré spĺňa alebo nespĺňa ich vonkajší či vnútorný priestor. Je to pochopiteľné, ale zároveň rovnako absurdné, akoby pre rozvoj a vývoj detí bolo jedno, či so svojou rodinou bývajú v primeranom byte, alebo v nízkoprahovej ubytovni, pretože láskavých rodičov by mali tých istých.

Nie je úplne jedno, či dieťa každé ráno stojí pred Vokonickou Sorbonnou (niekdajšia Vysoká škola politická Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, známa ako budova gymnázia z filmu Pelíšky), alebo pred budovou školy, akú napríklad teraz v septembri otvorili v českých Líbezniciach.

Ak si odmyslíme pár solitérnych škôl z 18. a 19. storočia a niekoľko medzivojnových funkcionalistických stavieb, ktoré prežili a nezmenili funkciu v čase, väčšina budov štátnych materských, základných a stredných škôl sú typologizované stavby, monobloky a pavilóny železobetónovej konštrukcie, postavené podľa jednotného „dizajnmanuálu“, najprv z Prahy, potom z Bratislavy, po celej republike.

V septembri otvorila česká obec Líbeznice novú školu – navrhlo ju štúdio Projektil architekti, grafickí dizajnéri KULTIVAR sa postarali o koncept slnečnej sústavy, ktorý pomáha s orientáciou v budove, navrhli aj špeciálne písmo Lucius pre potreby školy.
V septembri otvorila česká obec Líbeznice novú školu – navrhlo ju štúdio Projektil architekti, grafickí dizajnéri KULTIVAR sa postarali o koncept slnečnej sústavy, ktorý pomáha s orientáciou v budove, navrhli aj špeciálne písmo Lucius pre potreby školy.

Pre ohrev i chladenie využíva škola tepelné čerpadlo napojené na šesť geotermálnych vrtov. Celá stavba spĺňa požiadavky na nízkoenergetickú stavbu. Uprostred kruhovej stavby je otvorené átrium. Jedáleň je zároveň viacúčelovou sálou pre koncerty základnej umeleckej školy.
Na ohrev i chladenie využíva škola tepelné čerpadlo napojené na šesť geotermálnych vrtov. Celá stavba spĺňa požiadavky na nízkoenergetickú stavbu. Uprostred kruhovej stavby je otvorené átrium. Jedáleň je zároveň viacúčelovou sálou pre koncerty základnej umeleckej školy.

Triedy popoludní slúžia ako školská družina. Celkové náklady na stavbu a vybavenie sú 45 mil. českých korún. Na financovaní sa podieľalo päť obcí a štát.
Triedy popoludní slúžia ako školská družina. Celkové náklady na stavbu a vybavenie sú 45 mil. českých korún. Na financovaní sa podieľalo päť obcí a štát.

Farebná fasáda nie je architektúra

Samozrejme, na školstve je najdôležitejší prenos vzdelania a školy majú v prvom rade plniť účel. Väčšina z nich vznikla medzi rokom 1950 a 1980, a po roku 2000 prešla rekonštrukciou, ktorá sa sústredila najmä na zvýšenie energetickej efektívnosti budov výmenou obvodového plášťa, okien a strešných krytín.

Túto fázu máme za sebou a staré školy hrajú všetkými farbami dúhy, majú plastové okná, kde-tu nejakú prístavbu a poväčšine vymenené sanitárne zariadenia. V krajine, kde pred letom pani učiteľka základnej školy povie rodičom, aby sa vyzbierali na vymaľovanie triedy, ktoré zabezpečí cez prázdniny so svojím manželom, a na koberec z Ikea, ktorý sama privezie autobusom, sa tieto rekonštrukcie môžu považovať za malý zázrak.

A malým zázrakom nepochybne sú. Najmä preto, lebo riaditelia a učitelia sa popri svojich základných povinnostiach snažia kultivovať prostredie, v ktorom naše deti žijú. Ako rodičia sme im za to unisono nesmierne vďační. Stačí navštíviť slovenskú nemocnicu a viete si živo predstaviť, ako by to vyzeralo, keby to nerobili.

Ak však dnes vieme rozoznať rozdiel medzi gastronómiou a jedlom zo staničnej jedálne, tak by sme pomaly mali byť schopní rozpoznať rozdiel medzi architektúrou a typizovaným stavebníctvom, aj keď sa maskuje tyrkysovou fasádou a plastovými oknami.

Interiér švédskej školy Vittra Telefonplan od Rosan Bosh využíva rôzne typy prostredia vo vnútri školy. Uzatvorené miestnosti sa striedajú s otvoreným priestorom. Foto - Kim Wendt.
Interiér švédskej školy Vittra Telefonplan od Rosan Bosch využíva rôzne typy prostredia vo vnútri školy. Uzatvorené miestnosti sa striedajú s otvoreným priestorom. Foto – Kim Wendt

Jedáleň vo švédskej Vittra school Telefonplan od dizajnérky Rosan Bosch. Foto - Kim Wendt.
Obedňajší debatný klub vo švédskej Vittra school Telefonplan od štúdia Rosan Bosch. Foto – Kim Wendt

Švédska škola Vittra Telefonplan nemá klasické triedy s lavicami. Foto - Kim Wendt.
Švédska škola Vittra Telefonplan nemá klasické triedy s lavicami. Foto – Kim Wendt

Uzatvorené miestnosti slúžia na premietanie alebo prácu v malých skupinách. Foto - Kim Wendt.
Uzatvorené miestnosti slúžia na premietanie alebo prácu v malých skupinách. Foto – Kim Wendt

Auto z Japonska, škola zo Švédska

Architektúra je tvorba priestoru – jeho vonkajšej aj vnútornej podoby. Kým vonkajšia skladba vytvára identitu budovy, jej včlenenie alebo vyhranenie sa voči okolitému priestoru, vnútorná podoba by mala reagovať na variabilné potreby používania. Mala by vytvárať adekvátne komunikačné priestory, priestory na koncentráciu, ale aj intímne zákutia, kam sa dieťa môže utiahnuť.

Ak je zložité predstaviť si pojem „kvalita formy a priestoru“, skúste si spomenúť, podľa akých atribútov ste si naposledy kupovali auto. Nepochybne hrala úlohu cena a výkon. Ale kým pri kúpe auta zohľadňujeme jeho tvar, ale aj subjektívny pocit, keď si doň sadneme, pri výbere školy alebo zamestnania to nebýva kritériom. Pokiaľ však nie ste priamo šofér z povolania, je vysoko pravdepodobné, že vaše deti trávia v škole viac času ako vy v aute.

Prirodzene, pri autách, smartfónoch a počítačoch existuje globálny trh, čo znamená, že poznáme status quo svetovej úrovne dizajnu a pomerne jednoducho si ju kúpou týchto produktov vieme zaobstarať. Pri architektúre to neplatí a na rozdiel od auta nie je celkom možné „kúpiť si“ v Bratislave či v Žiline škandinávsku školu z roku 2015. Škoda.

Aby sme si rozumeli, mám na mysli klasickú školu. Alternatívne riešenia nech každý volí podľa svojich osobných preferencií. Verím vo vzdelanie postavené na vedomostiach, až potom na komunikácii, a nie naopak. Ale aj prijímanie, ukladanie vedomostí a rozvoj dieťaťa nezávisí len od ich množstva, ale aj od kvality podania, formy výstupu a dokonca aj od priestoru, v akom sa odohráva.

Dievčenská škola Burntwood School získala tento rok najvyššie architektonické ocenenie v Británii – Stirlingovu cenu. Pôvodný modernistický komplex z roku 1950 dopĺňal a rekonštruoval ateliér AHMM. Foto - Rob Parrish
Dievčenská škola Burntwood School získala tento rok najvyššie architektonické ocenenie v Británii – Stirlingovu cenu. Pôvodný modernistický komplex z roku 1950 dopĺňal a rekonštruoval ateliér AHMM. Foto – Rob Parrish

Vyučovacie pavilóny či nová športová hala sa snažia čo najviac využívať denné svetlo prostredníctvom strešných svetlíkov. Foto - Timothy Soar
Vyučovacie pavilóny či nová športová hala sa snažia čo najviac využívať denné svetlo prostredníctvom strešných svetlíkov. Foto – Timothy Soar

Dievčenskú školu navštevuje dvetisíc študentiek, zamestnáva asi dvesto pedagógov. Pôvodná budova bola doplnená šiestimi novými pavilónmi, ktoré spája vnútorná centrálna pešia zóna. Foto - Timothy Soar
Dievčenskú školu navštevuje dvetisíc študentiek, zamestnáva asi dvesto pedagógov. Pôvodná budova bola doplnená šiestimi novými pavilónmi, ktoré spája vnútorná centrálna pešia zóna. Foto – Timothy Soar

Celkové náklady na Burnwood School dosiahli 40,9 milióna libier. Všetky detaily si môžete pozrieť na stránke ateliéru AHMM. Foto - Timothy Soar
Celkové náklady na Burnwood School dosiahli 40,9 milióna libier. Všetky detaily si môžete pozrieť na stránke ateliéru AHMM. Foto – Timothy Soar

Aj rekonštrukcie by mohli mať architektov

Ak v našom základnom a strednom školstve nie je priestor na architektúru, ostáva otázne, kde potom priestor na architektúru je. Nič proti fitness a wellness, ani proti raw-kaviarňam. Ale sú zadania zmysluplné a zmysluplnejšie. Ak deti poznajú kultivovaný priestor iba v domácom a súkromnom prostredí, nie je úplne nepochopiteľné, že si mnohé vytvárajú prirodzené averzie nielen voči škole, ale aj voči ďalším verejným priestranstvám či inštitúciám všeobecne.

Nie som si celkom istá, či by to nemalo byť naopak. Ak má niekto najviac nástrojov na to, ako rozpoznať, pomenovať, zadať, ale aj vybudovať referenčnú hodnotu kvality, tak by to mal byť štát. Vrátiac sa k vzájomnému vplyvu kvality priestoru a rozvoja človeka, tak úroveň verejných stavieb a priestranstiev, a teda predovšetkým škôl, nemocníc, ciest a miest má na vzťah ľudí k svojej krajine zásadný vplyv.

Dalo by sa namietať, že školy sú už postavené, nikto nebude búrať funkčné stavby a stavať vedľa nich nové. To je, prirodzene, pravda. Ale „rekonštrukcie“ verejných budov sa robia bez architektov, tendrujú sa len stavebné firmy, ktoré plnia zadania. Vynechať architekta z tohto procesu je ako herecké čítanie textov bez réžie. Určite sú aj fanúšikovia čítačiek, pomýliť si ich však s divadelnou hrou je nemožné. Ak chceme, aby naše školy boli variabilným, zaujímavým, podnetným a príjemným priestorom, mohli by sme vrátiť do hry architektov.

Základná škola vo Viedni od architektov PPAG z roku 2014. Foto - Hertha Hurnaus.
Základná škola vo Viedni od architektov PPAG z roku 2014. Foto – Hertha Hurnaus

Viedenská štátna materská a základná škola Bildungscampus Sonnwendviertel vychádza z inovatívneho vzdelávacieho konceptu mesta. Foto - Hertha Hurnaus
Viedenská štátna materská a základná škola Bildungscampus Sonnwendviertel vychádza z inovatívneho vzdelávacieho konceptu mesta. Foto – Hertha Hurnaus

Bloky budov sú prepojené dvormi, kde sa dá hrať v každom ročnom období. Foto - Hertha Hurnaus
Škola funguje v jednoduchej štruktúre zhlukov samostatných tried a spoločných priestrov, kde dochádza k interakcii detí rôzneho veku. Bloky budov sú prepojené dvormi, kde sa dá hrať v každom ročnom období. Foto – Hertha Hurnaus

Telocvična vo videnskej škole od architektov PPAG. Škola funguje v jednoduchej štruktúre zhlukov samostatných tried a spoločných priestrov, kde dochádza k interakcii detí rôzneho veku. Foto - Hertha Hurnaus.
Telocvičňa vo viedenskej škole od architektov PPAG. Foto – Hertha Hurnaus

V Česku už začali, u nás je výnimiek málo

Dalo by sa očakávať, že dopyt po kvalitnej architektúre by mohli pokryť súkromné školy. Kým súkromných základných a stredných škôl je pomerne málo, materských škôl je nespočetne. Z neznámych príčin však súkromné materské školy poväčšine považujú za adekvátny priestor na rozvoj svojej činnosti bývalý rodinný dom, ktorý vybavia detským nábytkom a nálepkami z IKEA.

O to viac medzi nimi vynikne pomerne ojedinelý architektonický počin, aký sa nedávno podaril v Limbachu. Nad vinicami vyrástla súkromná škôlka pracujúca práve s morfológiou archetypálneho domu od Martina Rezníka, Matúša Poláka a Juraja Makového. Má inteligentné vonkajšie aj vnútorné členenie, pracuje so svetlom, farbou, materiálom aj okolím ako jeden z prvých malých kúskov súčasnej architektúry v školskom segmente na Slovensku.

Súkromné stredné a základné školy, ktoré svoju opodstatnenosť ťažiskovo odôvodňujú individuálnym prístupom k žiakom, zatiaľ ako vrchol svojho priestorového konceptu prezentujú lepší povrch v telocvični a „kreatívne prerozdelenie“ školských lavíc v triede. No nič.

Príjemným prekvapením je preto čerstvá prístavba pavilónu nových tried na súkromnom gymnáziu na Bajkalskej ulici v Bratislave. Dvojpodlažnú budovu so šiestimi triedami prvého stupňa ZŠ navrhli Marcel Dzurilla, Martina Müllerová a Peter Jurkovič ako drevostavbu, ktorá bola zrealizovaná za 2 (!) mesiace letných prázdnin.

Zvonka je pomerne nenápadne napojená na existujúcu stavbu telocvične, vnútri je však prítomnosť dreva, sprevádzaná jeho typickou vôňou, veľmi príjemná. Nízko osadené veľkoplošné okná presvetľujú priestor a pomer svetla, použitých materiálov, čistých foriem a správne zvolenej mierky tvorí veľmi nenápadnú, ale príjemnú architektúru. Ak by sa ešte podarilo jej napojenie na exteriér a doplnenie premyslenými interiérovými prvkami, bol by to pekný celok.

Súkromná škôlka v Limbachu medzi vinicami od
Súkromná škôlka v Limbachu medzi vinicami od od Martina Rezníka, Matúša Poláka a Juraja Makového. Foto – Tomáš Manina

Škôlka v Limbachu je jednou z mála výnimiek dobrej architektúry aj medzi súkromnými projektmi. Foto - Tomáš Manina.
Škôlka v Limbachu je jednou z mála výnimiek dobrej architektúry aj medzi súkromnými projektmi. Foto – Tomáš Manina

jrkvc_ba
Prístavba pavilónu nových tried na súkromnom gymnáziu na Bajkalskej ulici v Bratislave. Dvojpodlažnú budovu so šiestimi triedami prvého stupňa ZŠ navrhli Marcel Dzurilla, Martina Müllerová a Peter Jurkovič ako drevostavbu. Foto – Peter Jurkovič

Drevostavba na súkromnom gymnáziu v Bratislave vznikla za dva mesiace počas letných prázdnin. Foto - Marcel Dzurilla.
Drevostavba na súkromnom gymnáziu v Bratislave vznikla za dva mesiace počas letných prázdnin. Foto – Marcel Dzurilla

Stále je nádej

Demografický nárast niektorých mestských častí a satelitov si vyžaduje stavbu aj nových štátnych škôl. Medzi rokmi 2013 – 2016 má u nás pribudnúť dohromady 30 škôl v celkovej hodnote 7 miliónov eur. Z približne 2000 existujúcich základných škôl je to síce len 1,5 percenta, ale predsa. Aj jedna slovenská lastovička vo forme Vittry Telefonplan (od Rosan Bosch), viedenského Bildungscampus Sonnwendviertel (od PPAG) alebo ruskej Smart school od dánskeho ateliéru CEBRA by bola veľkým letom. Nezabudnime, že to nie je ani päť rokov, odkedy do Bratislavy prišiel prvý cheesecake.

V Česku nedávno (po roku príprav) na riešenie podobnej situácie vyhlásili medzinárodnú architektonickú súťaž. Po spomínanej, už skolaudovanej škole v Líbezniciach tak vznikne v Chýni ďaľšia hodnotná školská stavba, tentoraz od parížskeho ateliéru CMJN. Súťaže sa zúčastnili aj slovenské ateliéry a dva z nich sa medzi 64 súťažnými projektmi umiestnili na popredných pozíciách (Mikulaj&Mikulajová na 2. mieste a SLLA 2. odmena).

Pôvodne japonský a fínsky koncept viacvrstevného využitia škôl, ktoré fungujú v poobedných a večerných hodinách, ale aj cez víkendy a školské prázdniny ako komunitné centrá, večerné školy, študovne a knižnice pre verejnosť, preniká aj do iných krajín a Česko sa k nim najneskôr touto súťažou pripojilo.

Súčasná škola, jej variabilita, stratégia prelínania funkcií, riešenie diverzity priestorov, ktoré majú reagovať na premenné požiadavky na jej používanie, je netriviálne zadanie. Práve preto by sa ho mali zhostiť tí najlepší. Tak ako by mali učebnice robiť tí najlepší autori, ilustrátori a dizajnéri, školy by mali robiť tí najlepší architekti.

Tohoročnú Stirlingovu cenu RIBA (Kráľovského inštitútu britských architektov) získala dievčenská škola v Londýne od AHMM. RIBA do užsieho výberu ceny každý rok nominuje viacero školských stavieb práve preto, aby ukázala ich dôležitosť pre spoločnosť. Nominácia Burntwood school bola podľa znenia poroty jasným kandidátom na víťaza pretože okrem iného demonštrovala „plné spektrum zručností, ktoré môže architekt ponúknuť spoločnosti.“

A teraz späť na Slovensko. O učebniciach inokedy, ale nádejných tridsať škôl, ktoré práve teraz u nás vznikajú, sa realizuje ako modulové, teda kontajnerové školy. V zahraničí často používaný fenomén a primárne riešenie dočasného charakteru sa tu zdá byť riešením konečným, alebo aspoň dlhodobým. Architektonická obec nezúfa, všetci poznáme príklady z Holandska, Anglicka alebo Spojených štátov. Nádeje na architektúru, tvaroslovie a kvalitu priestoru nie sú ani pri použití kontajnerových modulov vylúčené, hoci veľmi obmedzené.

Ale potom si ráno kúpite noviny a vidíte v nich usmiatych občanov strihať pásku na marhuľovom bungalove s fialovou sedlovou strechou a rýchlo si uvedomíte, že to ešte bude dlhá cesta.

Modulová škola v Miloslavove, jedna z ukážok nových škôl, ktoré v týchto rokoch pribúdajú na Slovensku. Foto - Michal Svítok / TASR
Modulová škola v Miloslavove, jedna z ukážok nových škôl, ktoré v týchto rokoch pribúdajú na Slovensku. Foto – TASR/Michal Svítok

Teraz najčítanejšie