Denník N

Peter Kerekes o filme Cenzorka: V ženskej väznici som sa stretol s takými príbehmi, že už sa bojím vynášať morálne súdy o iných

Peter Kerekes počas posledného dňa nakrúcania v Odese. Foto – archív P. K.
Peter Kerekes počas posledného dňa nakrúcania v Odese. Foto – archív P. K.

Režisér Peter Kerekes nakrútil v ukrajinskej väznici, kde sú zatvorené ženy aj so svojimi malými deťmi, oceňovaný film, ktorý šokuje.

Rozhovor bol v skrátenej podobe publikovaný v novembrovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Váš najnovší film sa volá Cenzorka. Nakrútili ste ho v autentickej ukrajinskej väznici v Odese, kde sú za rôzne kriminálne činy zatvorené ženy – matky. Zaskočilo vás, keď ste na festivale v Benátkach získali cenu za najlepší scenár? Lebo sám hovoríte, že ste v podstate žiadny poriadny scenár nemali.

Bolo to veľké prekvapenie, bol som plný emócií. Aj preto, že hoci sme sa deň predtým dozvedeli, že asi nejakú cenu dostaneme, netušili sme, akú konkrétne. Keď nakoniec počas večera vyhlásili, že dostávame cenu za najlepší scenár, bol som zaskočený, lebo ten bol naozaj len orientačný.

V praxi to beriem skôr ako ocenenie najmä za samotnú štruktúru filmu. Mali sme za sebou ročnú prácu v strižni, kde sme sa veľmi snažili vybalansovať dokumentárne časti s hranými. Museli sme to vážiť priam na lekárnických váhach, lebo aj jediné slovo navyše dokázalo pokaziť celú scénu.

Pred pozretím filmu som si zámerne nehľadal žiadne informácie o ňom. Nadobudol som pocit, že ide o skvelý dokument s milým happyendom. Potom som si o ňom začal čítať a zistil som, že všetko je inak, že okrem väzenkýň tam hrajú aj herečky, že ide o hraný film. Nebojíte sa, že divákov to môže zaskočiť?

Nie, lebo my všade vopred a poctivo priznávame, že ide o hraný film, nie o dokument, hoci sa nakrúcal v reálnej väznici a účinkuje v ňom množstvo autentických postáv. Jeho medzinárodný distribučný názov je 107 matiek, lebo sme reálne čerpali z množstva príbehov tamojších väzenkýň.

Požičali sme si od nich skutočné dialógy, monológy, gestá a správanie, aby sme z toho vyskladali vlastný príbeh. Scenár teda nevznikal od stola v Bratislave, ale priamo v Odese, pričom divák vidí množstvo skutočných príbehov koncentrovaných do životov pár väzenkýň.

Na základe čoho ste vyberali?

Na základe pozorovania. Niektorá väzenkyňa mala zaujímavý spôsob nadávania, iná zaujímavo riešila, ako si niekde tajne zapáliť cigaretu, ďalšia mala skvelé „šplechy“ a podobne. Podstatné bolo vyskladať to dokopy tak, aby to dávalo súvislý príbeh a zároveň nekrivilo realitu vo väznici. Mne je vlastne celkom príjemné, keď diváci musia hádať, kto je kto, ktoré roly hrajú herečky a ktoré skutočné väzenkyne či dozorkyne.

Ja som na to neprišiel. Až potom som sa dočítal, že herečkou je napríklad väzenkyňa Lesja, ktorá zo žiarlivosti zavraždila svojho muža a vo väzení sa jej narodilo dieťa.

Áno, Lesju hrá herečka z ukrajinského divadla. Jej najlepšiu kamarátku zase hrá žena, ktorá si reálne odsedela vo väzení sedem rokov, ale už je na slobode. Inými slovami, do väzenia sa na dvanásťhodinové šichty vracala dobrovoľne a pre film.

Skvele zahranou postavou je samotná cenzorka, teda dozorkyňa Irina.

Vidíte a tá je tamojšou skutočnou dozorkyňou, respektíve operačnou dôstojníčkou. Jej filmová mama je, naopak, herečka. A dve hlavné deti boli do filmu vybrané z castingovej agentúry, kým všetky ostatné sú priamo deti väzenkýň.

Prečo ste vlastne neurobili čistý dokument, ale hraný film, ktorý pôsobí ako dokument?

Na to sa ma teraz pýtajú takmer všetci. Možno preto, že šlo o citlivé témy. Tým, že sme ženám vo väznici povedali, že ide o hraný film, umožnili sme im kryť sa práve touto maskou. Že hoci hrajú samy seba, v skutočnosti sú len herečkami.

V podstate sme im umožnili dať si na tváre fiktívne škrabošky ako na karnevale. Tým sa stali slobodnými a mohli sa správať tak, ako to cítili, vyjadrovať emócie, ktoré pred druhými v normálnom živote schovávajú.

Podobne pracuje aj skvelá gruzínska novinárka a režisérka Nino Kirtadze, ktorá v 90. rokoch odišla žiť do Francúzska. Tiež zvykne kumulovať dokumentárne prvky s hranými scénami.

Nino Kirtadze je mojím veľkým vzorom, poznáme sa z festivalov, priatelíme sa, vymieňame si filmy, dokonca sme s ňou konzultovali poslednú verziu strihu Cenzorky. Tu dodám, že keby šlo o čistý dokument, je otázne, či by väzenkyne na nakrúcanie o svojich príbehoch vôbec pristúpili, či by o sebe chceli otvorene rozprávať. Paradoxne tie „masky“ – alias herecké roly – im umožnili byť samými sebou.

Tým sa vysvetľuje, ako ste ich presvedčili, aby vôbec vystupovali pred kamerami. Nemali občas pocit, že to, čo hrajú, v skutočnosti neodráža realitu?

Chodili za nami najmä dozorkyne s tým, že to nakrúcame príliš mierne. Že ony samy sú na väzenkyne v skutočnosti brutálnejšie, že by sme to mali urobiť realistickejšie, že máme prísť, keď budú robiť napríklad prehliadky, aby to nevyzeralo príliš romanticky.

Výsledok je napriek tomu brutálny, diváka v mnohých momentoch priam mrazí. Videl som mnoho filmov, ktoré sa odohrávali vo väzení a obvykle pracovali s podobnými obrazmi: bitky, týranie, bachar – sadista, loptové hry a posilňovanie na dvore, obušky, mreže, sexuálne násilie, ostnaté drôty, pokus o útek a podobne.

My sme si vopred povedali asi desať väzenských klišé, ktoré sme vo filme v žiadnom prípade nechceli. Napríklad že tam nebudú žiadne lesbické scény, žiadne nahé ženy v sprchách, žiadne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie