Denník N

Putin po roku 2024 de iure nebude prezidentom, stane sa Lukašenkom, vraví ruský opozičný politik

Vladimir Kara-Murza. Foto - Jindřich Nosek/[CC BY 4.0]
Vladimir Kara-Murza. Foto – Jindřich Nosek/[CC BY 4.0]

Otráviť sa ho pokúsili dvakrát, ale zakaždým prežil. Ruský historik, novinár a opozičný politik Vladimir Kara-Murza pre český Deník N vysvetľuje, prečo sa špeciálnemu komandu občas nepodarí „objekt“ poslať na „druhý svet“ a prečo by Európa mala po roku 2024 prestať oslovovať Putina „pán prezident“.

V rozhovore hovorí: 

  • či hrozí Rusku revolúcia;
  • prečo by Európa po roku 2024 nemala Putina uznávať ako prezidenta;
  • o súčasnej ruskej opozícii a o tom, či má schopných lídrov;
  • prečo niektoré obete prežijú otravu a iné nie;
  • že návrat Alexeja Navaľného do Ruska ho neprekvapil.

Organizácia Golos, ktorá monitoruje voľby, nedávno zverejnila expertnú správu o obmedzení pasívneho volebného práva (možnosti byť volený) v Rusku. Odborníci zistili, že v Rusku je dnes deväť miliónov ľudí, ktorých z nejakého dôvodu, často absurdného, zbavili pasívneho volebného práva. Vraj im hovoríte „lišenci“ (pozbavení, vo voľnom preklade „tí, ktorých sa zbavili“ – pozn. red.).

Tá správa sa tak aj volá: Noví „lišenci“. Je to starý sovietsky termín, zaviedli ho boľševici po revolúcii 1917. Boli to kupci, dvorania, duchovenstvo. Zbavili ich práva zúčastniť sa na voľbách.

V roku 1927 boli v Rusku tri milióny takýchto ľudí. Teraz za Putina ich je deväť miliónov. Deväť miliónov ľudí, ktorí nemôžu byť volení, pretože sa trebárs zúčastnili na mítingu za oslobodenie Navaľného. Alebo majú nejaký druh pobytu v zahraničí… kategórií „pozbavených“ je mnoho.

Väčšina silných, potenciálne úspešných kandidátov tak bola zo súboja o kreslá v dume vyradená. Medzi nimi napríklad aj môj priateľ a kolega Andrej Pivovarov.

Sedí vo väzení, odsúdený nebol, ale kandidovať nemôže. Jediné, čo mu kladú za vinu, je, že napísal tridsať príspevkov na Facebooku, v ktorých kritizoval zmeny ústavy, činnosť FSB a politiku vládnej strany Jednotné Rusko. Teraz mu hrozí šesť rokov väzenia. To je realita dnešného Ruska.

Mali by sme my v Európe na praktiky, akými sa vytvárajú „pozbavení“, nejako reagovať?

Až sa v januári v Štrasburgu zíde parlamentné zhromaždenie Rady Európy a budú sa potvrdzovať právomoci delegácií všetkých 47 členských krajín, je veľmi dôležité, aby právomoci ruskej delegácie potvrdené neboli.

Pretože keď nemáme slobodné voľby, nemôžeme mať zákonne zvolených poslancov. A tí ruskí poslanci tak nebudú nikoho zastupovať. Sú to samozvanci.

Sú také kroky vôbec na niečo dobré, ak si nedokážete pomôcť vy sami, ruskí občania?

Jasne, že je to hlavne vec nás Rusov. Ale demokratický svet by mal zaujímať vždy principiálne postoje a tie dávať najavo. Západné demokratické krajiny by mali žiť hlavne príkladne, podľa tých princípov, ktoré hlásajú a vyžadujú, aby sa dodržiavali aj v Rusku.

Čo máte na mysli?

Aby po roku 2024 (v tomto roku končí Putinovi ďalší prezidentský mandát a podľa pôvodnej ústavy by už nemal mať možnosť znovu kandidovať. Presadil však zmeny ústavy, ktoré mu to umožňujú – pozn. red.) uznali, že v Rusku sa nezákonným spôsobom uzurpovala moc. Aby odmietli uznať Putina ako prezidenta.

Angela Merkelová počas augustovej návštevy u Vladimira Putina. Foto – TASR/AP

Je to však zároveň vôľa ruských občanov? Podľa posledného prieskumu Centra Levada si 47 percent Rusov myslí, že by Putin mal zostať pri moci aj po roku 2024. A 42 percent je proti. O čom to vypovedá? 

O ničom. Tie prieskumy sa nedajú brať úplne vážne. Predstavte si, že niekto u vás zazvoní pri dverách, a keď otvoríte, spýta sa vás, či ste za Putina alebo proti nemu. Čo asi odpoviete v krajine, kde sa trestá akýkoľvek prejav nelojálnosti voči moci?

Mladá generácia sa od jaslí díva stále na rovnakú tvár prvého muža v krajine. A s istotou viem, že už toho má dosť.

Ibaže mne sa nezdá, že by Rusi chystali revolúciu, pokiaľ by prezident Putin odmietol v roku 2024 odísť do dôchodku. 

Všetky veľké udalosti v Rusku sa udiali nečakane. Ešte koncom januára 1917 Lenin v Zürichu povedal: „My starci sa už nedožijeme rozhodujúcej víťaznej revolúcie…“ O necelé dva mesiace však revolúcia vypukla.

Ani v lete 1991 nikto nepredpovedal, že ten kolos, jeden z najstrašnejších totalitárnych systémov v ľudskej histórii, sa zrúti v priebehu troch dní. Takže Rusko je dosť nepredvídateľné a vy odo mňa chcete, aby som vám povedal, ako budú vyzerať veci po roku 2024.

Jednu vec viem s istotou: Putin sa veľmi zľakol protestov v Bielorusku. Akoby sa pozrel do zrkadla. Hľadel na Minsk a videl seba v roku 2024.

Veď si doživotné prezidentovanie zaistil zmenou ústavy. Prečo by sa mal roku 2024 báť?

Doteraz sme nazývali Putina diktátorom na základe legalizácie. Vždy sa snažil aspoň budiť dojem, že formálne dodržiava zákony a ústavu.

Ale posledné zmeny ústavy, ktoré Putin presadil s pomocou toho, čomu hovorí referendum, prekročili hranice legality. Narušil nielen ducha zákona, ale aj jeho literu.

No referendum zakázané nie je…

To nebolo referendum. Ruský zákon stanovuje, že zmeny ústavy sa prijímajú každá zvlášť. Ale v Kremli tentokrát vytvorili 206 zmien a dodatkov, urobili z nich balík a jedným hlasovaním si ho nechali schváliť. Čo je protizákonné.

Po druhé: prvé dve hlavy ústavy sa nedajú meniť. Týkajú sa slobôd a práv občanov. Napríklad 15. článok ústavy stanovuje prioritu medzinárodného práva, čo je právny základ nášho členstva v Rade Európy. Zrušiť sa nedá. Lenže v referende doplnili nový článok č. 79. V ňom sa uvádza, že ruské úrady a politické vedenie nemusia plniť rozhodnutia medzinárodných súdov. Jeden článok ústavy odporuje druhému.

A tretí problém: zákon o voľbách a referendách ľuďom garantuje, že môžu uskutočňovať kampane, že musia byť prítomní pozorovatelia a musí byť splnených mnoho ďalších podmienok. To, čo sa odohralo v lete 2020 u nás, odporovalo zákonu aj medzinárodným pravidlám.

Bol to plebiscit v tradíciách fašistickej Európy. Mussolini a Hitler takisto robili plebiscity. Bola to najfalošnejšia zákonodarná procedúra v celej histórii moderného Ruska.

Preto zmeny ústavy z právneho hľadiska neplatia. A Putin je teda stále obmedzený dvoma prezidentskými mandátmi po sebe. V roku 2024 nesmie kandidovať. Pokiaľ sa o to pokúsi, zmení sa z legitímneho diktátora na nelegitímneho uzurpátora typu Alexandra Lukašenka. Nie v politickom zmysle slova, ale de iure.

Je preto dôležité, aby vlády európskych krajín začali rokovať. Demokratické krajiny nemôžu uznať nezákonnú uzurpáciu moci.

Nie ste naladený príliš optimisticky? Pozrite sa, ako sa Európa bojí, že Rusko vyvolá túto zimu energetickú krízu, keď nám nedodá dosť plynu… 

Bukovskij pred 40 rokmi napísal: „Pre mnohých západných politikov je možnosť opiecť si ráno slaninu na sovietskom plyne omnoho dôležitejšia než nejaké ľudské práva.“

A zmenilo sa niečo za tých 40 rokov?

Viac než desať rokov som sa zaoberal Magnitského zákonom. Presadzoval som personálne sankcie, ktoré by sa dotkli putinovských úradníkov. Za tých desať rokov som pochopil, že na Západe je dosť politikov, pre ktorých sú ľudské práva nemenej dôležité než opečená slanina. Pretože personálne sankcie fungujú v USA aj v celej EÚ.

Nikto si verejne nedovolí obhajovať, že vrahovia, zlodeji a skorumpovaní úradníci slobodne jazdia do západných krajín, otvárajú si tu bankové účty a nakupujú nehnuteľnosti.

Nobelovu cenu za mier získal šéfredaktor denníka Novaja Gazeta Dmitrij Muratov. Nečakaná správa vyvolala v radoch ruskej demokratickej inteligencie veľké emócie, niektorí mu nadšene blahoželali, iní ho zatracovali a volali po tom, aby cenu a peniaze venoval opozičnému lídrovi Alexejovi Navaľnému. To, že udelenie významného ocenenia pre jedného z vás vyvolalo ďalší rozvrat v ruskej opozícii, nie je príliš taktické, však?

Mám z ocenenia Dmitrija Muratova naozaj úprimnú radosť a som rád, že mu Alexej Navaľnyj z väzenia pogratuloval. Tým, ktorí vyvolávajú rôzne hádky, by som chcel povedať: máte to na svedomí. V našej krajine dnes zostalo len niekoľko posledných ostrovčekov nezávislej žurnalistiky. Medzi nimi je práve Novaja Gazeta.

Jej redakcia platí za svoje investigatívne projekty krvou. Jurij Ščekočichin, Anna Politkovská, Igor Domnikov, Natalija Estemirová, Anastasija Baburovová a Stanislav Markelov. To je šesť ľudí, ktorí pracovali pre Novú Gazetu a ktorí boli zabití počas vlády Vladimira Putina pre svoju prácu. Takže rozhodnutie Nobelovho výboru smeruje predovšetkým k ucteniu si ich pamiatky.

Je to gesto morálnej podpory všetkým nezávislým ruským novinárom, ktorí v Rusku ešte zostali. A Muratovovi, ktorý je v Rusku výrazným predstaviteľom ľudskoprávnej žurnalistiky. Raz sa ho pýtali, prečo ešte Gazeta vychádza na papieri. Povedal: „Pokým sú v Rusku politickí väzni, budeme vychádzať v tlačenej podobe. Vo väzení nemáte prístup k internetu, ale papierové noviny čítať môžete.“

Takže nesúhlasíte s tými, ktorí tvrdia, že Nobelov výbor nechcel nahnevať prezidenta Putina, a preto namiesto jeho úhlavného nepriateľa Navaľného vybral na ocenenie Muratova?

Väčšina ľudí, ktorí sú navrhnutí na Nobelovu cenu mieru, sú významné osobnosti, ktoré si tú cenu zaslúžia. Laureátmi však nemôžu byť všetci. Býva jeden, tento rok vybrali dvoch (okrem Muratova aj filipínsku novinárku Mariu Ressa – pozn. red.). Je to rozhodnutie Nobelovho výboru a jeho členovia na to majú plné právo.

Sú hádky okolo udelenia Nobelovej ceny Muratovovi aj dôkazom márnosti hľadania charizmatického, silného lídra ruských demokratov, ktorý by pomohol preklenúť priepasti medzi opozičnými skupinami? Alebo je podľa vás práve Muratov ten, kto by dokázal túto nevraživosť prekonať? Oproti Navaľnému je síce menej známy, no je pokojnejší, kompromisnejší, ale napriek tomu principiálny. Už som počula aj hlasy: Muratov do Kremľa!

Ak by na mojom mieste sedel Muratov, odpovedal by vám akiste veľmi dôrazne: do politiky nikdy. Je novinár. Za prezidenta podľa mňa kandidovať nechce. Novinárčina je jeho misia.

Aj Václav Havel, ktorého obdivujete, mal svoju misiu – umeleckú. A aj tak ho prehovorili…

To neporovnávajte. Aj my sme mali svojho „Havla“. Volal sa Andrej Sacharov. Mimochodom, rovnako ako Muratov bol držiteľom Nobelovej ceny. Krachu Sovietskeho zväzu sa však nedožil, chýbali k tomu dva roky. Ak by sa dožil roku 1991, naše životy by sa uberali asi iným smerom.

Ibaže Sacharov zomrel – a to sa nestalo včera, ale v roku 1989. Ťažko sa preto dnes chlácholiť tým, že ste kedysi takisto mali svojho Havla. Máte iného kandidáta, ktorý by mohol byť celonárodným lídrom?

V roku 2007 som viedol iniciatívnu skupinu, ktorá presadzovala kandidatúru na prezidenta Vladimira Bukovského (sovietsky neurofyziológ, disident, zástanca ľudských práv a spisovateľ, žil v rokoch 1942 – 2019). Naša skupina vtedy dokonca vydala vyhlásenie, v ktorom sa okrem iného písalo: Rusko potrebuje svojho Václava Havla. A nie ďalšieho následníka z Lubianky (moskovské sídlo tajnej služby FSB, predtým KGB, ktorej pracovníkom bol V. Putin – pozn. red.).

No Bukovskij už nežije… 

Ja viem, na čo sa pýtate. Áno, nie je veľa takých krajín, ktoré dokázali z diktatúry prejsť k demokracii na čele s morálne silným lídrom. Ale nejaké sú. Či by takým lídrom mohol byť Dmitrij Muratov, musí povedať on sám.

Šéfredaktor novín Novaja Gazeta Dmitrij Muratov. Foto – TASR/AP

Nie je to skôr tak, že jednoznačná a nikým nespochybňovaná morálna autorita v ruskom demokratickom tábore chýba? Alebo ju len v zahraničí nepoznáme?

Vy ma tlačíte k tomu, aby som povedal, že nemáme žiadneho schopného lídra ani poriadnu opozíciu a že nezávislé noviny nikto nečíta. Pripomenul by som vám toto: keď sa laureáta Nobelovej ceny za mier Andreja Sacharova pýtali, prečo je v Sovietskom zväze tak málo disidentov, len pár tisíc na (necelých) 300 miliónov obyvateľov, odpovedal: „To nie je aritmetická otázka. Je to kvalitatívna záležitosť. Ide o prerazenie psychologickej bariéry mlčania. Nejde o to, koľko ľudí sa vzoprie, ale o to, že sa vzoprú.“

Keď k vám v roku 1968 prišli naše tanky, na Červené námestie vyšlo protestovať sedem ľudí. Týchto sedem ľudí zachránilo česť celej našej krajiny. Naozaj nejde o kvantitu.

A tak aj Novaja Gazeta na čele s Muratovom nabúrava bariéru mlčania, rovnako ako kedysi sovietski disidenti.

Dobre, ale tá hŕstka, ktorá nabúrava bariéru mlčania, potrebuje výraznú osobnosť, charizmatického lídra. Kde je? Mohol ním byť napríklad Boris Nemcov, ale ani on už nežije…

Keď som prišiel do Prahy, objednal som si taxi a šiel som sa pozrieť pred ruskú ambasádu. Tam som sa poklonil. Už v štyroch svetových metropolách naše veľvyslanectvo stojí na námestí Borisa Nemcova: vo Washingtone, Vilniuse, Kyjeve a v Prahe.

Neexistuje proruskejšie gesto než toto. Primátorovi Zdeňkovi Hřibovi som veľmi vďačný a osobne som mu poďakoval. Nemcov bol pre Putina najnebezpečnejší protivník. Preto ho zabili. Jeho vražda je najväčšou politickou vraždou súčasného Ruska…

Lenže aj Nemcov zomrel pred siedmimi rokmi, Sacharov pred viac než tridsiatimi. Nedávno zomrel slávny ochranca ľudských práv Sergej Kovaľov… A kde sú žijúce morálne autority?

Je potrebné opustiť paradigmu jednotlivých osôb. Veď nejde o to vymeniť Putina za Navaľného, Chodorkovského alebo niekoho iného. Cieľom je zmeniť systém. Nechceme vymeniť zlého cára za dobrého. Cieľom je, aby v Rusku už cári neboli a rovnako ani generálni tajomníci.

A lídri? Tých máme mnoho. Niektorí sedia vo väzení ako Navaľnyj, iní boli prinútení emigrovať ako [Dmitrij] Gudkov, ďalších vyškrtli z volebných kandidátok ako Leva Šlosberga – jedného z najzaujímavejších súčasných ruských politikov. Týždeň pred voľbami mu súd zakázal kandidovať, pretože sa vo svojom rodnom meste Pskov zúčastnil na demonštrácii na podporu Navaľného. Obviňujú ho z organizácie nepovoleného zhromaždenia.

Tento rok v zime vyšla na ruskom investigatívnom webe Insider stať, v ktorej novinári odhaľujú spôsob a priebeh akcie údajne ruských tajných služieb, ktoré sa vás snažili otráviť. Ukazuje sa, že išlo o rovnakých ľudí, ktorí otrávili novičkom aj Alexeja Navaľného… 

Áno. Vyzerá to tak, že je to rovnaká, takzvaná eskadra smrti. V 21. storočí v európskej krajine hovoríme o existencii skupiny vrahov riadenej štátom. Ich cieľom je fyzická likvidácia politických oponentov Vladimira Putina.

Prepáčte mi otázku, ale pokiaľ sú takí dobrí, ako sa píše v článku, prečo vás nedokázali zabiť? Prečo nezabili Navaľného, Skripaľa…? 

Borisa Nemcova zastrelil v roku 2015 prakticky pred Kremľom dôstojník vojsk ruského ministerstva vnútra v činnej službe. Potvrdil to aj ruský súd. Všetkým bolo hneď jasné, kto si vraždu Nemcova objednal. Kto dal k akcii príkaz.

Ale keď niekoho otrávite, je to niečo úplne iné. Umožňuje vám to robiť dojem, že za nič nemôžete. Že s tým nemáte nič spoločné.

Alexej Navaľnyj na schodoch berlínskej kliniky Charité 19. septembra. Foto – TASR/AP

Chcete povedať, že otravu sa darí lepšie zamaskovať za nehodu… 

Preto sa likvidácia oponentov za pomoci jedov praktizovala už za čias Sovietskeho zväzu. Bulharského disidenta Georgija Markova otrávili v Londýne dáždnikom (bodnutím jeho špicou s jedom – pozn. red.).

Chceli otráviť Solženicyna, Vojnoviča… Sovietske tajné služby dokonca využívali špeciálne laboratórium, ktorému sa hovorilo „jed“. Za Stalina ho nazývali Majranovského laboratórium podľa mena jeho riaditeľa. Hneď ako sa dostal k moci Putin, tento spôsob boja s oponentmi začal znovu využívať.

Zoznam otrávených je dlhý. Je na ňom napríklad poslanec a novinár Novej Gazety Jurij Ščekočichin. Zomrel hroznou smrťou v roku 2003. Oficiálna príčina? Lyellov syndróm – vzácne alergické ochorenie. Keď v roku 2004 Anna Politkovská letela do Beslanu, kde došlo k teroristickému útoku, v lietadle ju otrávili čajom. Vraj prudká infekcia. Prežila, ležala na áre, a o dva roky ju zastrelili.

V rovnakom roku otrávili vtedajšieho ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka. Dodnes má na tvári stopy po otrave. Ruské štátne kanály tvrdili, že zjedol pokazené suši.

V roku 2006 otrávili Alexandra Litvinenka. Podľa ruských vládnych médií sám obchodoval s polóniom a náhodou sa otrávil. Zomrel. Navaľnyj mal zase nízky cukor v krvi. Prežil.

A vy?

Ja som vraj vypil priveľa alkoholu.

Ležal som v kóme v nemocnici a zlyhávali mi všetky orgány. Lekári mojej žene povedali, že šanca, že prežijem, je päť percent. Zachránil ma Boh a skvelí lekári. Rovnaké šťastie mal Navaľnyj, [Dmitrij] Bykov… ale mnohí ďalší to šťastie nemali. Sú medzi nimi aj regionálni aktivisti, ktorých mená ani nepoznáte.

Našťastie, vďaka skvelým novinárskym investigatívnym projektom je konštrukcia „náhody“, ktorú šíri Kremeľ, úplne zničená. Poznáme už konkrétne mená páchateľov.

26. mája 2015 sa popoludní Kara-Murza začal cítiť veľmi zle. Vracal, srdce mu búšilo a nemohol dýchať. V moskovskej nemocnici mu začali zlyhávať dôležité orgány a upadol do kómy. Po šiestich týždňoch ho nechala žena previezť do zahraničia. V jeho krvi objavili zvýšené hodnoty medi, zinku, ortuti a magnézia.

Podľa novinárov z Insideru Kara-Murzu otrávilo komando z takzvaného laboratória FSB a príslušníci Služby na obranu ústavného poriadku a boj s terorizmom. Svoju obeť sledovali po celom Rusku najmenej tri mesiace. Boli medzi nimi aj osoby, ktoré o niekoľko rokov neskôr pracovali na likvidácii Alexeja Navaľného. Podľa všetkého bol aj v prípade Kara-Murzu jed nanesený na spodnú bielizeň.

Koncom roku 2016 sa Kara-Murza vrátil z liečby v zahraničí do Moskvy. Okamžite ho opäť začali sledovať. V noci na 2. februára 2017 sa prebudil s rovnakými príznakmi ako po prvej otrave. Tentokrát zrejme jed naniesli na zubnú kefku. Aj ruskí lekári v tomto prípade potvrdili otravu. V USA sa analýzy krvi ujala FBI, ktorá dodnes nezverejnila výsledky s odkazom na utajenie prípadu.

Dvakrát sa vás pokúsili otráviť. Neskúsia to aj tretí raz?

V 70. rokoch minulého storočia stál na čele KGB Jurij Andropov, ktorý bol veľmi bystrým zločincom. A ten usúdil, že najefektívnejší spôsob neutralizácie politických protivníkov nie je zatvárať ich do lágrov alebo psychiatrických liečební, ako sa to robilo, ale vyháňať ich do zahraničia. A tak vyhnali Solženicyna, Bukovského, Orlova, Ginsburga, Ščeranského.

Mal pravdu. Keď sa politickí oponenti ocitajú za hranicami, rýchlo strácajú schopnosť vnímať realitu vo svojej vlasti. Ale ešte dôležitejšie je, že strácajú morálne právo robiť to, čo robili predtým: nedá sa sedieť v bezpečí a vyzývať občanov totalitného režimu na odpor.

Preto sa vrátil do Ruska aj Navaľnyj?

Presne tak. Bol som o tom ostatne presvedčený už vo chvíli, keď sa v Nemecku prebral z kómy a vyhlásil, že sa vráti domov. Mnohí v tom videli senzáciu, ja nie.

Vy sám ste urobili to isté. Po dvoch otravách žijete naďalej v Rusku…

Ja som ruský politik a ruský politik musí byť v Rusku. Najväčším darčekom pre putinovský režim by bolo, keby sa všetci jeho odporcovia rozliezli po svete.

Riskovať môžete vlastný život. Ale čo vaša rodina? 

Tá je v zahraničí. Je to hranica, cez ktorú nejdem. Musíme svoje rodiny chrániť. Moja rodina a deti žijú v zahraničí, rovnako tak aj rodina Alexeja Navaľného.

Vladimir Kara-Murza

Narodil sa v roku 1981 v Moskve. Vyštudoval históriu na Cambridgeskej univerzite. Je historikom, režisérom, novinárom a členom Koordinačnej rady ruskej opozície. Zároveň je predsedom Fondu Borisa Nemcova za slobodu. Má svoj blog na webe rozhlasovej stanice Echo Moskvy. Dvakrát prežil otravu neznámou látkou.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Alexej Navaľnyj

Rozhovory

Vladimir Putin

Svet

Teraz najčítanejšie