Denník N

Rodičia detí, ktoré zomreli, odmietajú darcovstvo orgánov najmenej. Pomáha im nádej, že ich dieťa bude „žiť v niekom inom“

Ilustračné foto - JumpStory
Ilustračné foto – JumpStory

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Zdravý človek môže po svojej smrti zachrániť život deviatim ľuďom a mnohým iným ho môže pomôcť výrazne skvalitniť.

Ak človek nechce svoje orgány po smrti darovať, podľa platnej slovenskej legislatívy sa musí dať zapísať na zoznam takzvaných „nedarcov“. V opačnom prípade sa po stanovení smrti mozgu automaticky stáva darcom/darkyňou orgánov. Jedinou výnimkou sú prípady maloletých detí, keď súhlas na odobratie orgánov dávajú zákonní zástupcovia dieťaťa.

„Málo si uvedomujeme, že raz môžeme byť aj my tými, pre koho bude transplantácia srdca, obličky alebo pečene jedinou možnosťou, ako prežiť,“ hovorí v rozhovore Zuzana Žilinská, hlavná odborníčka MZ SR pre orgánové transplantácie a zástupkyňa prednostu Urologickej kliniky s Centrom pre transplantácie obličiek Univerzitnej nemocnice v Bratislave.

Téma orgánových transplantácií je u nás dodnes pomerne veľké tabu. Pravdepodobne preto, že nádej pre pacienta sa rodí aj v situáciách, keď darca orgánu zomrel. Toto uvedomenie niektorí ľudia nemusia znášať ľahko.

Je to tak, téma smrti nie je v našom regióne prirodzená. Smrť je pre nás tabu. Nie sme na ňu pripravovaní, neradi sa o nej rozprávame. Od malička sme vedení k tomu, že je dobré byť aktívny, dynamický, že sa máme vzdelávať, pracovať a šťastne žiť. Ale v živote každého z nás sú situácie, keď pocit šťastia vystrieda smútok. Vždy prídu aj ťažšie chvíle, bez nich by sme si pocit šťastia vôbec nedokázali uvedomiť.

Na to, aby sme mohli transplantovať nepárový orgán, teda napríklad srdce, pľúca alebo celú pečeň, potrebujeme mŕtveho darcu. Živý človek srdce darovať nemôže. Rozumiem, že to môže byť citlivá téma. No ak sa na to pozriete tak, že človek môže niekomu inému zachrániť život aj po svojej smrti, situáciu začnete vnímať odlišne.

Treba si uvedomiť, že každá minca má dve strany –­ aj my sa niekedy môžeme dostať do situácie, keď my alebo niekto nám blízky budeme potrebovať transplantáciu. Aj preto by sme sa o téme transplantácií mali učiť, podobne ako to napríklad robia v Španielsku či iných krajinách sveta.

Predstavme si situáciu, v ktorej človek zvažuje darovanie obličky povedzme svojmu dieťaťu, rodičovi alebo súrodencovi. Ako s ním komunikujete, aby sa cítil vo svojom rozhodovaní slobodne?

Dôvera medzi lekárom a darcom je nesmierne dôležitá. Hoci sa ako lekári/lekárky snažíme darcovstvo obličiek podporovať, nikdy nikoho do darcovstva nenútime. Hlavná zásada je, aby sme od začiatku s darcami/darkyňami komunikovali osamote, medzi štyrmi očami.

Musíme im jasne vysvetliť ich práva, ako aj to, že môžu kedykoľvek – a to kedykoľvek by som naozaj zdôraznila – z programu odstúpiť. Pokojne aj päť minút pred operáciou. Potom sme na rade my lekári/lekárky, aby sme prevzali zodpovednosť na seba a našli zdravotnú kontraindikáciu, ktorou nemožnosť darovania orgánu následne vysvetlíme.

Najpodstatnejšie je však oceniť, poďakovať za šľachetné rozhodnutie darovať kus seba, vytvoriť priaznivé podmienky pre potrebné vyšetrenia, ktoré musia potenciálne darkyne a darcovia absolvovať.

Hovoríte, že ako zdravotný personál do darcovstva nikoho nenútite. Títo ľudia sa však môžu dostať aj pod tlak svojich najbližších.

Ako lekárka som mala prípad, v ktorom mladá pacientka, diabetička s dvomi malými deťmi, potrebovala obličku. Bohužiaľ, jej manžel sa nejavil ako vhodný darca, ale jeho mama, teda svokra pacientky, áno. Bola síce takzvaná „hraničná“, pretože mala už svoj vek a s ním spojené diagnózy, ale tie ju z darcovstva jednoznačne nevylučovali, neboli takzvanými absolútnymi kontraindikáciami.

Pred operáciou ma požiadala o stretnutie. Zdôverila sa mi, že sa bojí o svoje zdravie a zároveň sa cíti pod obrovským tlakom, pretože jej syn s nevestou naznačili, že ak obličku nedaruje, zabránia jej stretávať sa s vnúčatami.

Čo ste urobili?

Vzhľadom na to, že bola po zdravotnej stránke hraničná, takzvane marginálna, dohodli sme sa, že ju skontraindikujeme a synovi a neveste vysvetlíme, že sa darkyňou nemohla stať zo zdravotných dôvodov.

Spomínam si však aj na iný prípad, v ktorom sama matka chcela darovať obličku svojmu dospelému synovi. Bola veľmi motivovaná, no krátko pred operáciou začala pociťovať veľkú úzkosť a strach. Zároveň mala výčitky svedomia, prežívala intenzívny vnútorný boj. Veľmi chcela synovi pomôcť a svoju obličku mu darovať, ale zároveň sa toho nesmierne bála. Tento tlak sa u nej následne prejavil aj somaticky a začala mať návaly tachykardie, takzvané „búšenie srdca“. Absolvovala kardiologické vyšetrenie a poslala som ju aj k psychológovi. Dohodli sme sa, že počkáme.

O rok sa vrátila vyrovnaná a pripravená. Svojmu synovi úspešne darovala obličku, transplantácia prebehla v poriadku a dodnes sa majú obaja veľmi dobre. Je to už trinásť rokov.

Pozrime sa teraz na druhú stranu transplantačného príbehu. Čo prežívajú ľudia, ktorí na darovanie orgánu čakajú vedia, že jedine transplantácia im môže zachrániť život?

Príbehy ľudí, ktorí potrebujú transplantáciu na to, aby prežili, sú veľmi silné. Obzvlášť také, keď ľudia čakajú na srdce alebo pľúca. Hovoria o tom, ako nevládali dýchať, rozprávať, smiať sa, ako nevychádzali z domu a len s ťažkosťami robili také bežné činnosti, ako je napríklad jedenie alebo umývanie zubov. Bojovali o každý nádych, o každý ďalší deň. Chodili spať s tým, že nevedeli, či sa dožijú rána. Ťažké chvíle prežívajú aj pacienti so zlyhávajúcou funkciou pečene.

Tí, ktorí mali šťastie a orgánu od mŕtveho darcu sa dožili, rozprávajú veľmi dojímavé príbehy. Pomáhajú nám tak robiť osvetu o darcovstve, chodia na diskusie, vysvetľujú, pomáhajú búrať predsudky. Väčšinou ide o ľudí, ktorí stáli na povestnom rozhraní „života a smrti“, absolútne odkázaní na pomoc svojich najbližších, v neustálom čakaní na zázrak. Svoj príbeh nám môžu porozprávať práve a jedine vďaka tomu, že sa ten zázrak stal.

Zuzana Žilinská (vpravo) s kolegami počas kampane organizácie Sedem životov. Foto – archív Z. Ž.

Znamená to náhly telefonát z nemocnice povedzme o pol tretej ráno?

Presne tak. V okamihu, keď má potenciálny darca/darkyňa diagnostikovanú smrť mozgu, prebehli rozhovory s rodinou, overili sme, že nie je v registri nedarcov, a medicínske vyšetrenia ukazujú, že je vhodným darcom/darkyňou orgánov, z čakacej listiny na príslušný orgán sa skontaktuje najvhodnejší čakateľ/čakateľka a okamžite ho/ju voláme do nemocnice.

Pre každý orgán existuje samostatná čakacia listina?

Každý orgán má samostatnú čakaciu listinu vedenú Národnou transplantačnou organizáciou. Má presné kritériá a nie je možné ňou manipulovať. Výber najvhodnejšieho pacienta či pacientky je kontrolovaný na viacerých úrovniach. Ten najvhodnejší pacient/pacientka je následne telefonicky pozvaný do nemocnice. Kedykoľvek, aj o šiestej večer na Štedrý deň.

Ako reagujú pacienti, keď im takúto správu telefonujete?

Mnohí sú v šoku. Vzápätí sa poďakujú a okamžite odchádzajú do nemocnice.

Spomínali ste rozhovor s rodinou mŕtvych darcov. Ako zvyknú reagovať rodičia, keď ich žiadate o súhlas s darovaním orgánov ich maloletých detí, ktoré zomreli?

Paradoxne títo rodičia odmietajú darcovstvo najmenej. Pravdepodobne nádej, že ich dieťa bude „žiť v niekom inom“, pomáha prekonávať šok a zdrvujúcu stratu.

Môže príbuzný dospelého človeka po mozgovej smrti odmietnuť darcovstvo zaňho?

Právo na to nemá. Ak sa niekto osobne nezaregistruje do zoznamu nedarcov počas svojho života, je potenciálnym darcom orgánov. Súhlas rodiny si pýtať nemusíme a ani tak nerobíme.

Rozhovor s rodinou vedieme preto, lebo je to etické a je našou povinnosťou informovať príbuzných o tom, aké ďalšie kroky budú nasledovať u ich blízkeho zomrelého, vrátane odberu orgánov na transplantáciu.

Chcela by som však zdôrazniť, že hoci nám zákon umožňuje odobrať orgány každému človeku, ktorý v zozname nedarcov nie je a ktorý sa zároveň javí ako vhodný darca, je pre nás lekárov veľmi ťažké ísť proti striktne odmietavému postoju rodiny. Prípady zo zahraničia ukazujú, že ak je situácia veľmi vypätá a rodina darcovstvo zásadne odmieta, odber orgánov robený v takýchto podmienkach transplantačný program svojou negatívnou a škandalizujúcou medializáciou nesmierne poškodzuje. Obnoviť dôveru verejnosti je potom veľmi náročné.

Čo teda pomáha?

O tabuizovaných témach treba hovoriť. Ľudí musíme vzdelávať, aby o transplantáciách a ich prínose pre pacientov vedeli čo najviac. V tomto hrajú veľkú rolu autority, politici, ale aj médiá.

Koľko ľudí je v slovenskom registri nedarcov?

Je to zanedbateľné číslo, okolo 7-tisíc ľudí.

Prečo potom potrebujete robiť osvetu?

Z etických dôvodov. Komunikovať s rodinou musíme, nemôžeme ju vynechať. Nedostatočné povedomie ľudí o tom, čo to vlastne transplantácia je, je bariérou dobrej komunikácie. Ak ľudia vedia, o čo ide a čo sa ide diať, sú prístupnejší rozhovoru. Chápu, že človek, ktorý má nezvratne poškodený mozog, zomrel. Svoje orgány už nepotrebuje, ale vie nimi pomôcť iným pacientkam a pacientom.

Ľudia by si mali byť vedomí, že cieľom a potenciálom transplantačného programu je zachraňovať ľudské životy. Sú prípady, ako bola napríklad matka dospelého syna, ktorý zomrel a stal sa darcom, ktorá sa aj po rokoch zaujímala o to, ako sa majú pacienti, ktorí jeho orgány dostali.

Ilustračné foto – JumpStory

V situácii, keď niekto stratil milovaného človeka, cíti obrovský šok, smútok a uvedomuje si množstvo vecí, ktoré už ostanú navždy nevypovedané, je asi veľmi náročné počúvať vysvetľovanie nejakého lekára/lekárky, že niekto iný môže prežiť, ak dostane orgány toho, čiu stratu práve oplakáva. Dá sa vôbec pripraviť na to, že vo svete existujú ľudia, pre ktorých niečia smrť znamená nádej na vlastný život?

Je pravda, že mŕtvym darcom/darkyňou sa vo svojej podstate stáva len ten človek, ktorý nebol chronicky a ťažko chorý. To znamená, že jeho/jej smrť je zväčša nečakaná a pre rodinu neraz šokujúca.

Rozumiem, že v obrovskom žiali a strese uvažovať o tom, ako sa idú zachraňovať ľudské životy, môže byť nesmierne náročné. Preto s príbuznými môže viesť rozhovor len skúsený profesionál, a to veľmi citlivo a empaticky. Komunikácia s rodinou je jedna z najťažších úloh, emočne náročná aj pre lekára – profesionála. Vedieť komunikovať sa lekári učia. Existujú presné postupy, kedy, kde a ako príbuzným vysvetliť situáciu. Nesmú s nimi rozprávať pri lôžku či na chodbe, musia im nechať priestor na žiaľ, mať pripravený pohár s vodou, vreckovky, prípadne lieky na upokojenie. Vždy sa sústreďujú na človeka, ktorý zo skupiny najbližších príbuzných pôsobí najracionálnejšie a najmenej v šoku.

Počas celého rozhovoru si zároveň uvedomujú, že na jednej strane je smútiaca rodina a človek po mozgovej smrti, no na druhej strane sú pacienti, ktorí v tej chvíli o svoj život ešte stále bojujú. Pokiaľ sa takýto rozhovor povedzme nejakej špecialistke nepodarí, sama môže prežívať ťažké chvíle a bojovať s tým, že čakajúcim pacientom nedokázala pomôcť.

Máme však aj prípady, a je ich čoraz viac, keď pri oznámení smrti najbližšieho povie manžel, manželka alebo rodič, že sa o tom doma rozprávali a dotyčný zomrelý človek si prial darovať orgány. Pýtajú sa nás, či to vieme zariadiť.

Ako sú pacienti čakajúci na transplantáciu vyrovnaní s tým, že ich zachráni smrť niekoho iného?

V prvom rade treba povedať, že oni to tak neberú. Nemôžu to tak brať. Nechcú a nemôžu byť zaťažení tým, že čakali na smrť niekoho iného. Oni chcú, aby sme vedeli, že ak niekto zomrie, boli by radi, keby jeho/jej zdravý orgán dostali. Aby sa ten orgán nestratil.

Ak sa tak stane a orgán dostanú, sú nesmierne vďační za druhú šancu, za druhý život. V deň transplantácie sa totiž v podstate druhýkrát narodia. Mnohí z nich dávajú svojmu novému orgánu meno podľa toho, aké sa im páči. V deň výročia svojej transplantácie zapaľuje veľa pacientov za svojich – hoci pre nich neznámych – darcov a darkyne sviečky. Dávajú za nich odslúžiť omše v kostole alebo pre nich prestrú jedno miesto navyše pri svojom štedrovečernom stole.

Každý orgán darcu má istý čas, do ktorého musí byť transplantovaný do tela príjemcu. Predpokladám, že organizácia a logistika transplantácií je náročná.

Logistika každej transplantácie je nesmierne náročná a je vecou skúsených koordinátoriek a koordinátorov, ktorí v priebehu svojej profesionálnej praxe pretelefonujú tisícky hodín. Všetko musí byť koordinované na minútu presne, pretože ide o život. Koordinujú sa ľudia, operačné tímy, doprava. Sú napríklad situácie, keď vrtuľník s orgánom nemôže pre zlé počasie odletieť a je nutné okamžite zohnať lietadlo. To nie je vždy jednoduché. Aj preto v súčasnosti rokujeme o možnosti využívať slovenské vojenské vrtuľníky, ktoré môžu lietať aj v horšom počasí.

Ako zhruba vyzerá logistika transplantácie?

V momente, keď má darca/darkyňa stanovenú smrť mozgu a vieme, že jeho/jej orgány by mohli zhruba vyhovovať kritériám, kontrolujeme zoznam nedarcov. Následne sa orgány ako srdce, pečeň, pľúca, pankreas či obličky ponúkajú do príslušných transplantačných centier.

Pri srdci je to Národný ústav srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH) v Bratislave, pri pečeni Transplantačné centrum Fakultnej nemocnice F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Pacienti čakajúci na transplantáciu pľúc sú transplantovaní v Prahe. Na transplantácie obličiek sú k dispozícii štyri transplantačné centrá nemocníc v Bratislave, Banskej Bystrici, Martine a Košiciach.

Pokiaľ je to možné, odber orgánov sa naplánuje na konkrétny čas, pokým nie sú všetky odberové a transplantačné tímy pripravené.

Čo sa posudzuje pri jednotlivých orgánoch?

Posudzuje sa kvalita orgánu a jeho kompatibilita s telom príjemcu/príjemkyne, aby sme si boli istí, že začne po operácii pracovať. Napríklad pri srdci, pľúcach a pečeni sa musí posúdiť aj veľkosť orgánu, aby sme vedeli, či sa vojde namiesto chorého orgánu alebo či bude príjemcovi svojím výkonom stačiť.

Pred samotnou transplantáciou sa pacient/pacientka pripraví, robia sa posledné vyšetrenia, tesne pred transplantáciou krížová skúška a skontroluje sa, či je naozaj všetko tak, ako má byť. Pri transplantáciách obličky je niekedy nutná predoperačná dialýza.

Ktoré orgány sú najzraniteľnejšie, a teda musia byť transplantované najrýchlejšie, respektíve ktorých transplantácia je najkomplikovanejšia?

Najzraniteľnejšie sú srdce, pľúca a pečeň. Od odberu z tela darcu po obnovenie krvného obehu v tele príjemcu musí byť srdce transplantované do maximálne piatich hodín. Transplantácia pečene je najkomplikovanejšia, pretože pri nej sa robí najviac takzvaných anastomóz, teda spojok.

Navyše netreba zabúdať na to, že pri transplantácii srdca, pľúc a pečene sa najprv musí z tela pacienta/pacientky vybrať starý orgán a až potom sa vkladá nový. Transplantácia teda trvá päť aj viac hodín, v závislosti od typu orgánu a prípadných komplikácií.

Transplantácia obličky trvá približne tri hodiny, čas na prípravu pacienta je však najdlhší spomedzi ostatných orgánov. Obličku možno uchovať v špeciálnom roztoku s ľadovou drvinou viac ako 24 hodín. Avšak čím skôr ju vložíme do tela príjemcu, tým lepšie.

Čo zvyknú byť prvé slová pacientov/pacientok po prebratí z narkózy po transplantácii?

Najčastejšie vidíte iba nevypovedanú otázku v očiach, či to dobre dopadlo. Niekedy rukou podvedome hľadajú operované miesto na tele, aby sa presvedčili, že sa operácia naozaj udiala.

Je dôležité ich hneď informovať, že operáciu majú za sebou, nový orgán je našitý a robíme všetko pre to, aby dobre fungoval. Napríklad v prípade obličiek je viditeľným znakom funkčnosti močenie, ktoré sa môže rozbehnúť ihneď, no niekedy to môže istý čas trvať. Po operácii teda robíme sonografiu a kontrolujeme prietoky krvi v novom orgáne. V prípade obličiek na sone veľmi pekne vidno intenzívne červené a modré zafarbenie ciev, ktoré pacientom/pacientkam ukazujeme a opisujeme. To bývajú veľmi silné a dojemné momenty. Na ich tvárach vidno uvedomenie, že v tele majú niečo nové, čo dostali ako dar a čo im pravdepodobne zachránilo život.

Ako ste sa vlastne k téme transplantácií ako lekárka dostali?

Bolo to takmer pred dvadsiatimi rokmi, pracovala som na internom oddelení ako atestovaná nefrologička a hľadala som ďalšiu profesionálnu výzvu. Do tímu transplantačného centra na Kramároch, ktoré patrí pod urologickú kliniku, vtedy hľadali nového nefrológa. Najprv som tam išla na krátku stáž a potom som sa rozhodla, že to vyskúšam a nastúpim nastálo. Začiatok nebol ľahký, no bola to výzva a inšpirácia. Dnes svoje rozhodnutie neľutujem.

Prečo?

Išlo o úplne novú problematiku, s ktorou som sa dovtedy na internom oddelení nestretla. Téme transplantácií sa v tom období nevenovala taká pozornosť ako dnes, keď sa cielene snažíme dostávať ju do povedomia profesionálnej aj laickej verejnosti.

Paliatologička Kristína Križanová mi v rozhovore rozprávala, že medzi jej prvými pacientkami/pacientmi, ktorým nedokázala vtedajšia medicína pomôcť, bola mladá mama dvoch detí, ktorej zlyhali obličky. Dnes už existujú viaceré nové možnosti liečby, medzi nimi aj orgánová transplantácia. Kedy vlastne ľuďom napadlo, že by sa mohli pokúsiť nefunkčný ľudský orgán nahradiť zdravým?

Tieto úvahy sú veľmi staré, staršie, ako si vieme predstaviť. Už starovekí lekári sa zamýšľali nad tým, či je možné nahradiť napríklad končatinu. Samozrejme, úroveň medicíny takúto liečbu až do začiatku 20. storočia neumožňovala. Náročné začiatky súviseli najmä s prekonávaním imunitnej bariéry.

Náš imunitný systém nás chráni pred infekciami, nádorovými ochoreniami aj čímkoľvek cudzorodým, teda aj pred transplantovaným orgánom, ktorý pochádza z iného človeka. Genetická a imunitná výbava každého z nás je jedinečná. Ak imunitný systém rozpozná niečo, čo nie je to isté, ako sme my, a ak funguje správne, tak proti tomuto cudzorodému „votrelcovi“ bojuje.

Kedy došlo k prvej úspešnej transplantácii?

Prvá úspešná orgánová transplantácia vo svete sa uskutočnila v roku 1954. Išlo o prenos obličky medzi jednovaječnými dvojčatami, bratmi, z ktorých jeden mal chronický zápal obličiek. Keď mu obličky úplne zlyhali, dostal obličku od svojho brata. Prežil s ňou ďalších 8 rokov, oženil sa so zdravotnou sestrou, ktorá ho v nemocnici ošetrovala, mali spolu tri deti. Zomrel na akútny infarkt myokardu. Obličku mal v čase zlyhania srdca funkčnú.

Podľa štatistík za rok 2019 sa vo svete vykonalo takmer 154-tisíc orgánových transplantácií. Čo teda napokon prispelo k tomu, že sa transplantácie začali robiť častejšie?

Veľkým míľnikom bolo objavenie imunosupresív – liekov, ktoré dokážu potlačiť imunitný systém – v 80. rokoch 20. storočia. Až tie umožnili vykonávať transplantácie orgánov aj od mŕtvych darcov. Transplantačný program sa následne rozvinul do tej miery, že sa stal uznanou liečbou, ktorá vracia ľudí do života.

Najčastejšie transplantovaným ľudským orgánom na svete aj na Slovensku sú obličky. Na darovanie obličky zároveň čaká najviac ľudí. Prečo sú práve obličky také zraniteľné?

Výskyt obličkových ochorení stúpa nielen na Slovensku, ale aj celosvetovo. V podstate sa dostali na úroveň civilizačných chorôb, ako sú napríklad kardiovaskulárne či onkologické ochorenia. Obličky sú totiž ako orgán veľmi disponované a vystavené množstvu chorobných procesov, liečiv a toxických vplyvov.

Stúpa výskyt obličkových ochorení napríklad u diabetikov – diabetická nefropatia je v súčasnosti najčastejšou príčinou terminálneho zlyhania obličiek v Európe a v Severnej Amerike. Celosvetovo stúpa aj výskyt autoimunitných ochorení, čo pravdepodobne súvisí so znečistením životného prostredia, ale aj so spôsobom života, akým žijeme, a so stresom, ktorému sme neustále vystavovaní. Stúpa i množstvo liekov, ktoré konzumujeme, ako sú napríklad lieky na bolesť alebo tie, ktoré majú priamy vplyv na funkciu obličiek. Obličky môže poškodiť aj neliečený alebo nedostatočne liečený krvný tlak.

Keďže chronická choroba obličiek má stúpajúcu tendenciu, bude stúpať aj počet ľudí, u ktorých ochorenie obličiek vyústi do ich terminálneho zlyhania. Mnohí z nich budú následne potrebovať transplantáciu.

Zuzana Žilinská. Foto – archív Z. Ž.

Na Slovensku žije s transplantovaným orgánom vyše 4000 ľudí. Na aký najdojímavejší moment vo svojej kariére lekárky si spomínate?

Asi pred pätnástimi rokmi som mala pacientku, paniu v staršom veku, ktorá dostala obličku od mŕtveho darcu. Funkcia obličky sa neobnovila ihneď – akoby sa rozhodovala, či bude fungovať alebo nie. Táto pani strávila v nemocnici tri mesiace. Išlo to veľmi ťažko, urobili sme niekoľko biopsií (odberov vzorky z transplantovanej obličky na histologické vyšetrenie – pozn. red.), jej imunitný systém proti novej obličke neustále bojoval.

Keď som sa jej však každé ráno na vizite pýtala, ako sa má, zakaždým mi s úsmevom odpovedala, že dobre. Veľmi mi to ako lekárke pomáhalo. Vďaka jej postoju som nemusela čeliť vnútornému stresu, že pacientka je okrem zdravotných komplikácií ešte aj nešťastná alebo depresívna. Cítila som, že ju nemusím presviedčať, aby spolupracovala. To je pre zdravotníka nesmierne dôležité.

Asi po dva a pol mesiaci po transplantácii zrazu pacientka vymočila malé množstvo moču. Na druhý deň sa objavilo dvojnásobné a potom sa zdravotný stav pacientky začal rýchlo zlepšovať. Po dvoch týždňoch išla pani domov s funkčnou obličkou, z ktorej sa teší dodnes.

Až keď odišla z nemocnice domov, mi sestričky prezradili, že po večeroch na izbe plakala.

O tom, že mala ťažké chvíle a že sa bála, vedeli len sestričky. Nechcela, aby sme to vedeli my, lekárky a lekári, ktorí sme ju ošetrovali. Ráno na vizite ma zakaždým čakala pripravená a s úsmevom, aby mi ukázala, že je odhodlaná. A aby ma povzbudzovala. Spomienka na to vzájomné povzbudzovanie a dôveru je pre mňa dodnes úžasná.

Zuzana Žilinská (1964)

Štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave absolvovala v roku 1989, pracuje ako nefrologička a zástupkyňa prednostu urologickej kliniky pre transplantácie obličiek Univerzitnej nemocnice Bratislava. Je i hlavnou odborníčkou Ministerstva zdravotníctva SR pre orgánové transplantácie a viceprezidentkou Slovenskej transplantologickej spoločnosti. Slovenskú republiku zastupuje v Európskej komisii pre transplantácie orgánov a darcovstvo. V roku 2018 úspešne habilitovala a získala titul docentka vnútorného lekárstva, venuje sa pedagogickej a publikačnej činnosti, prednáša na domácich aj zahraničných odborných podujatiach. Je organizátorkou kampane Sedem životov cielenej na šírenie osvety a podpory odberového a transplantačného programu orgánov na Slovensku.

[Tip na knihu: Telo v 21. storočí. Návod na lepší život v prebytku docenta Milana Sedliaka a reportéra Denníka N Michala Červeného.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Cesta k zdraviu

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Zdravotníctvo

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie