Denník N

Rodičia detí, ktoré zomreli, odmietajú darcovstvo orgánov najmenej. Pomáha im nádej, že ich dieťa bude „žiť v niekom inom“

Ilustračné foto - JumpStory
Ilustračné foto – JumpStory

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Zdravý človek môže po svojej smrti zachrániť život deviatim ľuďom a mnohým iným ho môže pomôcť výrazne skvalitniť.

Ak človek nechce svoje orgány po smrti darovať, podľa platnej slovenskej legislatívy sa musí dať zapísať na zoznam takzvaných „nedarcov“. V opačnom prípade sa po stanovení smrti mozgu automaticky stáva darcom/darkyňou orgánov. Jedinou výnimkou sú prípady maloletých detí, keď súhlas na odobratie orgánov dávajú zákonní zástupcovia dieťaťa.

„Málo si uvedomujeme, že raz môžeme byť aj my tými, pre koho bude transplantácia srdca, obličky alebo pečene jedinou možnosťou, ako prežiť,“ hovorí v rozhovore Zuzana Žilinská, hlavná odborníčka MZ SR pre orgánové transplantácie a zástupkyňa prednostu Urologickej kliniky s Centrom pre transplantácie obličiek Univerzitnej nemocnice v Bratislave.

Téma orgánových transplantácií je u nás dodnes pomerne veľké tabu. Pravdepodobne preto, že nádej pre pacienta sa rodí aj v situáciách, keď darca orgánu zomrel. Toto uvedomenie niektorí ľudia nemusia znášať ľahko.

Je to tak, téma smrti nie je v našom regióne prirodzená. Smrť je pre nás tabu. Nie sme na ňu pripravovaní, neradi sa o nej rozprávame. Od malička sme vedení k tomu, že je dobré byť aktívny, dynamický, že sa máme vzdelávať, pracovať a šťastne žiť. Ale v živote každého z nás sú situácie, keď pocit šťastia vystrieda smútok. Vždy prídu aj ťažšie chvíle, bez nich by sme si pocit šťastia vôbec nedokázali uvedomiť.

Na to, aby sme mohli transplantovať nepárový orgán, teda napríklad srdce, pľúca alebo celú pečeň, potrebujeme mŕtveho darcu. Živý človek srdce darovať nemôže. Rozumiem, že to môže byť citlivá téma. No ak sa na to pozriete tak, že človek môže niekomu inému zachrániť život aj po svojej smrti, situáciu začnete vnímať odlišne.

Treba si uvedomiť, že každá minca má dve strany –­ aj my sa niekedy môžeme dostať do situácie, keď my alebo niekto nám blízky budeme potrebovať transplantáciu. Aj preto by sme sa o téme transplantácií mali učiť, podobne ako to napríklad robia v Španielsku či iných krajinách sveta.

Predstavme si situáciu, v ktorej človek zvažuje darovanie obličky povedzme svojmu dieťaťu, rodičovi alebo súrodencovi. Ako s ním komunikujete, aby sa cítil vo svojom rozhodovaní slobodne?

Dôvera medzi lekárom a darcom je nesmierne dôležitá. Hoci sa ako lekári/lekárky snažíme darcovstvo obličiek podporovať, nikdy nikoho do darcovstva nenútime. Hlavná zásada je, aby sme od začiatku s darcami/darkyňami komunikovali osamote, medzi štyrmi očami.

Musíme im jasne vysvetliť ich práva, ako aj to, že môžu kedykoľvek – a to kedykoľvek by som naozaj zdôraznila – z programu odstúpiť. Pokojne aj päť minút pred operáciou. Potom sme na rade my lekári/lekárky, aby sme prevzali zodpovednosť na seba a našli zdravotnú kontraindikáciu, ktorou nemožnosť darovania orgánu následne vysvetlíme.

Najpodstatnejšie je však oceniť, poďakovať za šľachetné rozhodnutie darovať kus seba, vytvoriť priaznivé podmienky pre potrebné vyšetrenia, ktoré musia potenciálne darkyne a darcovia absolvovať.

Hovoríte, že ako zdravotný personál do darcovstva nikoho nenútite. Títo ľudia sa však môžu dostať aj pod tlak svojich najbližších.

Ako lekárka som mala prípad, v ktorom mladá pacientka, diabetička s dvomi malými deťmi, potrebovala obličku. Bohužiaľ, jej manžel sa nejavil ako vhodný darca, ale jeho mama, teda svokra pacientky, áno. Bola síce takzvaná „hraničná“, pretože mala už svoj vek a s ním spojené diagnózy, ale tie ju z darcovstva jednoznačne nevylučovali, neboli takzvanými absolútnymi kontraindikáciami.

Pred operáciou ma požiadala o stretnutie. Zdôverila sa mi, že sa bojí o svoje zdravie a zároveň sa cíti pod obrovským tlakom, pretože jej syn s nevestou naznačili, že ak obličku nedaruje, zabránia jej stretávať sa s vnúčatami.

Čo ste urobili?

Vzhľadom na to, že bola po zdravotnej stránke hraničná, takzvane marginálna, dohodli sme sa, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Iné podcasty Denníka N

Rozhovory

Zdravotníctvo

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie