Denník N

Natočil film o Bielorusku: Sám neviem, ako sa nám podarilo vyhnúť zadržaniu. Viackrát sme mali šťastie

Záber z filmu Odvaha. Foto - Living Pictures Production
Záber z filmu Odvaha. Foto – Living Pictures Production

Aliaksei Palujan je bieloruský režisér, ktorý od roku 2012 žije v Nemecku. Tento rok mal na festivale Berlinale premiéru jeho film Odvaha, ktorý prostredníctvom osudov hercov z nezávislého divadla vykresľuje odpor proti režimu v Bielorusku.

Emotívny film získal ocenenia a nominácie na viacerých európskych filmových festivaloch a tento rok ho premietnu aj na slovenskom filmovom festivale Jeden svet (5. – 11. novembra), ktorý čiastočne prebehne online.

Palujan začal film natáčať v roku 2018 a vraj už vtedy tušil, že ľudia v Bielorusku raz vyjdú do ulíc, no nečakal, že to bude tak skoro. Zmenilo to aj jeho plány. Režisér vraví, že jeho snímka nie je len o protestoch, no vďaka tomu, že bol s kamerou priamo medzi demonštrantmi, obsahuje unikátne zábery.

„Sám neviem, ako sa nám to podarilo natočiť bez toho, aby nás zadržali. Mali sme obrovské šťastie a veľakrát sme k tomu boli blízko,“ hovorí Palujan.

V rozhovore rozpráva aj o tom:

  • ako sa pripravoval na možnosť, že po neho môže prísť polícia,
  • čo sa stalo s troma hlavnými hrdinami filmu,
  • či sa jeho film dá vidieť v Bielorusku,
  • aké je to byť umelcom v represívnom režime,
  • prečo verí, že Bielorusko stále má nádej na zmenu.

Svojmu filmu ste dali názov Odvaha. Tá sa počas protestov v Bielorusku objavila mnohokrát a v rôznych formách. Čo vy osobne považujete za odvahu?

Pre mňa odvaha spočíva v tom, že človek sa snaží zmeniť veci, hoci vie, že nádej nie je veľká. Jednoducho si povie, že to musí skúsiť, aj keď je to takmer nemožné, pretože už viac nechce žiť v takom prostredí.

Tak to bolo aj v Bielorusku. Väčšina ľudí v auguste minulého roka rozumela tomu, že je prakticky nemožné bojovať proti policajnému štátu a bezpečnostným zložkám, no napriek tomu to skúsili. Mierovou cestou.

Sú ešte nejaké slová, ktoré vám napadnú, keď sa zamyslíte nad ľuďmi, čo sa postavili režimu v Bielorusku?

Dôležité sú zásady. Tie sa spájajú s odvahou v postojoch umelcov, ako sú napríklad Denis, Pavel a Maryna, teda tri hlavné postavy filmu. Preto som si ich vybral a pozoroval. Viac ako 16 rokov sa venujú umeniu, v ktorom hovoria o zakázaných témach a robia to od srdca. Je to veľmi odvážne a ich postoj sa prejavuje nielen v umeleckom, ale aj v osobnom živote.

Denisa a Pavla vo februári zadržala polícia. Keď ich prepustili, pýtal som sa ich, čo budeme robiť s filmom. Vybrali ho na Berlinale, jeden z najväčších festivalov na svete, kde mal mať premiéru. Oboch som sa však pýtal, či by sme si to nemali rozmyslieť a viac sa zaoberať ich bezpečnosťou. Povedali, že určite nie. Boli hrdí na to, že film sa tam premietne, a chceli, aby ho videlo čo najviac ľudí. A to ukazuje, aké majú zásady.

Takže film a to, aby ho videli ľudia po celom svete, pre nich bolo dôležitejšie ako ich osobná bezpečnosť.

Presne tak.

Trailer k filmu Odvaha

Traja hlavní hrdinovia sú z takzvaného Slobodného divadla v Minsku. Prečo ste si vybrali toto divadlo, čo pre vás znamená?

Ich predstavenie som prvýkrát videl pred viac ako desiatimi rokmi, keď som bol študentom. Bol som z neho úplne fascinovaný. Bolo to veľmi úprimne a hlboké. Témy, ktorým sa venovali, dokázali divákom ukázať v obrovskej hĺbke, a to aj napriek tomu, že ich divadlo bolo minimalistické. Rozprávali o únosoch politickej opozície, o mučení a treste smrti. Robili to v režime, kde sa ľudia týchto tém naozaj boja a ledva sa odvážia hovoriť o nich doma s vlastnou rodinou. Fascinovalo ma, že v Bielorusku existuje také divadlo.

Potom som sa presťahoval do Nemecka a začal som tam študovať film, no celý čas som rozmýšľal o ľuďoch zo Slobodného divadla a o úlohe umenia v autoritárskom štáte. V roku 2018 som sa rozhodol, že o tom natočím film. Chcel som zistiť, čo znamená byť nezávislým umelcom v krajine, ako je Bielorusko.

Začal som natáčať Denisa, ktorý už v tom čase nebol členom divadla. Vďaka nemu som spoznal aj Pavla a Marynu, ktorí mi dôverovali natoľko, že boli ochotní zdieľať so mnou svoj život.

Bolo ťažké vybudovať si s nimi taký vzťah, aby vám dôverovali a boli otvorení?

Zaujímavé je, že to nebolo až také ťažké. Máme spoločné záujmy, ciele, rovnako sa pozeráme na svet a na to, čo chceme v našej krajine a spoločnosti. Vo filme mi ukázali ich domov, myšlienky a život, ktorý sa čiastočne odohráva v „podzemí“, pretože nemôžu byť hercami v štátnom divadle. Sledoval som ich pri každodennom živote a snažil som sa byť neviditeľný, no ak natáčate umelcov, chcú na kamere pôsobiť čo najlepšie. Počas prvého mesiaca chceli byť perfektní, no ja som im povedal, že nič také nepotrebujem. Postupne na kameru zabudli.

Váš film je mimoriadne silný aj preto, že v ňom vidíme zábery priamo z ulíc Minska, kde sa odohrávali masové protesty. Boli ste uprostred nich. Nebáli ste sa, že vás zatknú?

Samozrejme, že áno.

Sú nejaké konkrétne chvíle, keď ste k tomu boli naozaj blízko?

Je ich veľa. Sám neviem, ako sa nám to podarilo natočiť bez toho, aby nás zadržali. Mali sme obrovské šťastie a veľakrát sme k tomu boli blízko. Film

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Bielorusko a Lukašenko

Filmy

Rozhovory

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie