Ako zostať bližšie k sebe? Nová kniha vysvetľuje, ako si zachovať ľudskosť v dobe technológií, médií a vedy

Text je súčasťou knihy Bližšie k sebe, ktorá vyšla vo vydavateľstve Denníka N

Žijeme v čase hladu.

Tento hlad sa prejavuje ako trvalý a hlboký vnútorný nepokoj. Všímate si tú nespokojnosť a nervozitu všade okolo seba? Medzi ľuďmi to bzučí ako v úli, celá spoločnosť je akoby nabitá statickou elektrinou. Kauza strieda kauzu, výkrik strieda výkrik a celé akoby to nemalo konca.

Základný, podprahový nepokoj je natoľko určujúcim znakom našej doby, že sme si naň do veľkej miery zvykli. Už ho takmer ani nevnímame. Uvážte však: Koľko ľudí vo vašom bezprostrednom okolí je depresívnych, alebo naopak, nepochopiteľne agresívnych? Koľko ľudí okolo vás prepadá vorkoholizmu alebo rôznym druhom závislostí? A koľko ľudí je jednoducho nešťastných, pretože si nedokážu nájsť na svete svoje miesto?

Je to záhada. Žijeme v čase dostatku. Prečo sa nedokážeme upokojiť, odpočinúť si? Prečo je pre nás také ťažké sústrediť sa, nájsť svoj stred? Odpoveď je paradoxná: Napriek všetkému materiálnemu bohatstvu sme jednoducho hladní.

Len ten, kto je sýty, môže byť pokojný. Predstavte si bábätko v náručí mamy, keď nasýtené vníma teplo jej tela. Kde je nejaká stopa po nepokoji? Alebo si predstavte mačku, ako leží na prahu dverí a vyhrieva sa na slnku. Ani náznak nespokojnosti! Ak teda chceme hľadať pokoj, ak chceme zastaviť toto nervózne chvenie, podobné tichému zemetraseniu, ktoré sa zmocnilo celej našej spoločnosti, potrebujeme spoznať spôsob, ako sa nasýtiť.

To však znamená spoznať povahu hladu, ktorý v nás hlodá. Čo nám tak chýba?

 

 ***

Odpoveď možno prekvapí: Chýba nám prirodzený svet. Realita v jej pôvodnom, surovom stave. Chýba nám príroda: voda, lesy, oblaky, vietor. Chýba nám aj tichý vesmír ukrývajúci sa v našom vnútri: v hluku médií a v každodennom pracovnom zhone často nedokážeme začuť jemné signály svojho tela.

Žijeme v dobe prostriedkov. Sú všade: dopravné prostriedky, informačné prostriedky, čistiace prostriedky. Sme úplne obkolesení vlastnými výtvormi.

Prečítajte si

Ján Markoš: Je veľmi dôležité, aby sme sa vrátili k schopnosti len tak byť. Nerobiť nič, necestovať, trochu sa nudiť

Takmer všetok svoj čas trávime v budovách. A strop veru nie je nebo. Svetlo nie je slnko. A klíma nie je vietor. Ba čo viac, približne polovicu svojho bdelého času (teda asi osem hodín denne) strávime pred obrazovkami počítačov, mobilov alebo televízorov. Polovicu bdelého času venujeme svoju pozornosť virtuálnej realite, informáciám, ktoré nám dôkladne predžuli a pripravili iní ľudia. A obrazovka veru nie je obzor.

Keď strácame kontakt so svetom v jeho surovom stave, strácame aj prístup k akejsi základnej podobe krásy. Táto krása je totiž zakotvená v prírode: v striedaní ročných období, v rôznych druhoch svetla a tieňa, v tvaroch lístia a skál, vo zvuku vetra, v šumení dažďa. Je vpísaná aj v našich telách, v našej prirodzenosti – v tlkote srdca, v dychu, v pocitoch tepla či chladu, v túžbe, postupne sa rodiacej kdesi vo vnútri. Je to tichá, obyčajná krása. Má však plno odtieňov a chutí a potrebujeme ju tak, ako jašterica ráno potrebuje slnečné lúče, aby sa jej zohriala krv.

Veď svet je prekrásny. Je známy a predsa tajomný. Pomyslite len na spôsob, akým tečie rieka. Na žiarivú kučeravosť oblakov. Na dokonalý tvar vajíčka!

Kľúč od tejto krásy sme stratili. Ako sa to len mohlo stať? Ako sme to mohli dopustiť?

Zdá sa, že sme sa jednoducho zamotali vo vlastnom úspechu.

***

Stredoveký roľník si nemohol dovoliť ignorovať prirodzený svet, ktorý ho obkolesoval. Musel vnímať a rešpektovať striedanie ročných období, počasie, povahu pôdy, ktorú obrábal. Dnes sa – vďaka vede a technológiám – dokážeme od reality izolovať omnoho účinnejšie.

Pomyslite len na astronautov na vesmírnej stanici. V nehostinnom prostredí mimo atmosféry by nechránení neprežili ani minútu. Obkolesení výtvormi ľudského umu – izolačným plášťom stanice, generátormi kyslíka, počítačmi a desiatkami ďalších prístrojov – sú však vo svojom umelom mikrosvete dokonale chránení a môžu tak krúžiť nad Zemou celé týždne.

Dnes sme my všetci tak trochu astronautmi. V predžutom prostredí internetu, médií, kancelárií, áut a bytov dokážeme prežiť celé roky bez toho, aby sme sa museli naplno konfrontovať so skutočným, prirodzeným svetom. Napokon napoly zabudneme, že jestvuje aj niečo iné než len nekonečné hromady prístrojov, budov a informácií, ktorými sme sa vďaka úspechom vedy a priemyslu obklopili. Takmer uveríme, že našu „vesmírnu loď“ tiež obkolesuje iba nehostinné prázdno. A pritom za jej miniatúrnymi oknami ostal celý svet.

Jediná pripomienka, ktorá nám na tento svet za oknami ostala, je práve onen neurčitý hlad, hlodajúci kdesi hlboko v našom vnútri.

***

Ako tento hlad po prirodzenom svete utíšiť?

Po prvé, potrebujeme sa vedome uskromniť. Vycúvať z mäkkej pavučiny virtuálneho vesmíru, ktorý sme si sami stvorili. Tráviť menej času na internete. Menej pracovať. Menej sa naháňať. Menej cestovať. Naordinovať si diétu od filmov a seriálov. Pripraviť sa na to, že prídu abstinenčné príznaky. Pripraviť sa na jednoduchšie a všednejšie dni. A veľa chodiť do prírody.

Po druhé, potrebujeme si viac veriť. Priznať našim osobným, intímnym a subjektívnym pocitom, vnemom a zážitkom opäť miesto, ktoré im právom patrí.

Subjektívne vnímanie človeka je totiž dnes často dehonestované, akoby ani nestálo za reč, akoby nebolo dôležité. Môže za to jednak neustály tlak reklamy, ktorá s našimi pocitmi manipuluje a deformuje ich až na nepoznanie. Môže za to aj neprestajný prúd vonkajších informácií a vnemov, ktorý nás ohlušuje a znecitliví nás ako anestézia.

Zodpovedná je však aj veda. Veda sa stala externou autoritou, akousi prísnou panovníčkou, ktorá nám neustále hovorí do života, našepkáva nám, čo máme robiť, čo si máme myslieť a čo máme cítiť.

Len si spomeňte na svoju poslednú návštevu u lekára či v nemocnici. Čo bolo pre stanovenie vašej diagnózy dôležitejšie: vaše pocity alebo výsledky vedeckých testov a meraní?

A koľkí z nás netrpia aspoň letmými pocitmi viny, že necvičia toľko, koľko odporúčajú vedci, nemajú takú nutrične vyváženú stravu, ako odporúčajú vedci, prípadne nespia predpísaný počet hodín?

Veda nám hovorí aj to, aké máme mať názory. Čo si máme myslieť o sexualite, o morálke, o podobe rodiny, o tom, ako vychovávať deti, o tom, ako zostarnúť, hovorí nám do všetkých týchto intímnych a osobných vecí.

A v istom zmysle to je v poriadku. Je, samozrejme, správne, že vám v nemocnici urobia potrebné vyšetrenia, aby vás vedeli efektívne liečiť. Je v poriadku, že nutriční špecialisti analyzujú, ako zdravo jesť, a že psychológovia analyzujú, ktoré spôsoby výchovy detí sú funkčné a ktorým sa, naopak, treba vyhnúť.

Pripustiť si však vedu príliš k telu môže byť nebezpečné. Prečo? Dovoľte mi malý futuristický myšlienkový experiment.

Viem si celkom dobre predstaviť, že o pár desiatok rokov bude mať každý z nás v tele malú diagnostickú stanicu, ktorá bude sledovať jeho tep, tlak, cukor v krvi, dychovú frekvenciu, prítomnosť patogénov a mnoho ďalších premenných. Predstavte si, že sa ráno zobudíte a cítite sa akosi zvláštne. Možno začínajúca choroba, možno pozostatok nočnej mory. Vy však nebudete opatrne skúmať pocity vo vašom vnútri, aby ste zistili, odkiaľ sa váš pocit vzal. Namiesto toho sa jednoducho pozriete na displej na údaje, ktoré namerali prístroje. Cukor v norme, tep v norme, tlak trochu vysoký, striedanie spánkových fáz pravidelné. „Som OK, vstávam do práce,“ poviete si. Dáte diagnostickej stanici pokyn, aby podivný pocit vyriešila: ona vstrekne do tela malú dávku anestetika a chvenie vo vašom vnútri zmizne.

Alebo mladé dievča, ktoré pocíti túžbu stať sa maliarkou. „Má to však zmysel?“ pýta sa samo seba. Osloví teda príslušnú vedeckú inštitúciu so žiadosťou o analýzu. Vedci ju podrobia testom. Preskúmajú jej cit pre proporcie, farebné videnie a iné premenné, a na základe toho určia mieru talentu. Iní výskumníci vytvoria predpoveď, ako sa bude vyvíjať trh s umeleckými dielami v ďalších desaťročiach, ktoré segmenty trhu budú rásť a ktoré, naopak, utrpia pokles, a vydajú odporúčanie. Bude znieť: „Nemáte výrazný talent, ale maľby krajiniek v kubistickom štýle by vás mohli do dôchodku slušne uživiť.“ Dievčina síce chcela maľovať portréty, ale analýza je podrobná a vyzerá presvedčivo. Začne sa teda venovať krajinomaľbe.

Alebo mladý pár, ktorý sa do seba zamiluje a príde do výskumného laboratória, kde sa podrobí zdravotným a psychologickým testom. Výkonný počítač dáta zanalyzuje a vychrlí výsledok: pravdepodobnosť rozpadu vzťahu, potenciálne trecie plochy, návrh ideálneho životného plánu počas ďalších desiatich rokov. Súčasťou analýzy je aj odporúčanie, či má zmysel vo vzťahu pokračovať alebo nie. A dvojica sa podrobí akémukoľvek rozhodnutiu laboratória; od útleho veku sú totiž vychovávaní v presvedčení, že veda je spoľahlivejšia a presnejšia než prchavé ľudské pocity.

Alebo mladí manželia, ktorí sa snažia o dieťatko. Všetky údaje o menštruačnom cykle ženy a pracovných povinnostiach muža nahrajú do rodinného počítača – a ten vyhodnotí, kedy je najvhodnejšia chvíľa na milovanie. Pokyn na začatie romantických hier vydá osobný asistent nainštalovaný v spálni.

Predstavte si svet, v ktorom by veda takto skolonizovala každú časť ľudského života. Uznajte, nie je to strašidelná predstava? Veď človek nechce prežiť čo najefektívnejší život. Chce prežiť dobrý život. Ešte viac však túži po niečom inom: chce prežiť svoj život.

Obrať človeka o jeho subjektivitu, o jeho autoritu a vládu nad vlastným životom, znamená obrať ho o samotnú podstatu ľudskosti.

***

Nechápte ma, prosím, zle. Nemám nič proti vede. Pochádzam z vedeckej rodiny a vedcom vďačím za mnohé. Napríklad vakcína proti koronavírusu bola čistým triumfom vedeckého poznania a ja som bol z tých, čo sa na svoju návštevu vakcinačného centra úprimne tešili.

Tvrdím však, že existuje územie, na ktoré veda nemá právo. V ľudskom živote existuje sféra, ktorá je intímna a subjektívna, a možno na vedecké pomery príliš nejasná a mnohoznačná, ale zároveň veľmi cenná a dôležitá.

Na toto územie sme tiež už takmer zabudli, oslnení lesklými a jagavými víťazstvami vedy.

***

Táto kniha si nekladie malé ciele. Rád by som v nás prebudil istý druh citlivosti. Rád by som prispel k tomu, aby sme opustili našu „vesmírnu loď“, ten umelý svet médií, prístrojov, výrobkov a hluku, v ktorom sme sa stratili, a začali opäť viac vnímať iný svet, ktorý sa skrýva v tieni. Subjektívny, ľudský svet.

Ako to však dosiahnuť? Jeden zo spôsobov je nechať sa inšpirovať ľuďmi z iných kultúr či iných časov. Tí totiž ešte mali citlivosť pre javy, ktoré my, vezúc sa desaťročia vo svojej „vesmírnej lodi“, už nedokážeme vnímať. Mňa osobne veľmi oslovujú texty z Japonska; možno preto, že práve japonská kultúra si stáročia zakladá na presnom pozorovaní prírody.

Poďme sa teda pozrieť na dva japonské texty. Prvý z nich má len necelých sto rokov. V roku 1933 spisovateľ Džuničiró Tanizaki napísal takéto slová o tme:

„Stalo sa to pred mnohými rokmi, ale dodnes si pamätám tmu – pre mňa doslova nezabudnuteľnú – v čajovni Sumija v Šimabare, kam som zaviedol priateľa z Tokia. Stalo sa to v priestrannom salóniku nesúcom meno „Píniová izba“, ktorý vraj neskôr pri požiari ľahol popolom. Tma vo veľkej miestnosti osvetlenej slabým svitom sviečok má inú hutnosť než tma v malej izbe. Vo chvíli, keď sme do salóniku vstupovali, postaršia čašníčka s vyholeným obočím a načiernenými zubami práve pred veľký paraván kládla svietnik a pokľakla v zdvorilom úklone. Vzadu za zástenou, ktorá tvorila hranicu osvetleného priestoru veľkosti dvoch rohoží, visela od stropu v jedinej súvislej černote hustá, vysoká tma. Blikotajúce svetlo sviečok nedokázalo preraziť jej temný masív a odrážalo sa od nej ako od čiernej steny. Videli ste už niekedy farbu „temnoty ožiarenej svetlom sviečky“? Je to substancia pomerne odlišná od tmy, akú poznáme napríklad z nočných ulíc. Pripadalo mi, že je presýtená mikroskopickými čiastočkami pripomínajúcimi jemný popol, v ktorom každé zrnko hrá dúhovými farbami. Inštinktívne som zamrkal, aby mi nevnikli do očí.“

Spôsob, akým Tanizaki hovorí o hutnej, hustej, vysokej tme, pripomínajúcej jemný popol, vo mne vyvoláva jemné chvenie a nedočkavú zvedavosť. Je to naozaj tak? Stratili sme spolu s elektrickým osvetlením tmu celkom jedinečnej kvality? Aká vlastne môže byť tma osvetlená len plameňom sviečky alebo mesačným svetlom? (Spomínam si na mesiace prežité na lazoch na strednom Slovensku. Keď som si zabudol baterku a bola oblačná noc, v nočnom lese vládla celkom iná tma, než na akú narazíte v neskorý večer v kúpeľni, kým stlačíte vypínač.)

Ponorme sa hlbšie do minulosti. Prečítajme si riadky od Sei Šonagon, dvornej dámy, ktorá žila na cisárskom dvore približne na prelome prvého a druhého tisícročia. Vo svojej knihe Dôverné zápisky si rada vytvárala malé, súkromné zoznamy. Tu sú dva z nich:

Čo rozbúši srdce

Vidieť vrabce kŕmiť mláďatá. Prechádzať okolo miesta, kde sa hrajú deti. Zapáliť vonné tyčinky a sama si ľahnúť. Spozorovať, že vzácne čínske zrkadlo trochu osleplo. Keď zastaví kočiar vznešeného muža a počuť, ako ohlasuje svoju návštevu.

Mať umyté vlasy, byť nalíčená a mať na sebe krásne šaty. Aj keď sa nikto nedíva, je pritom človeku pri srdci dobre.

Večer, keď na niekoho čakám, ozve sa zvuk dažďa alebo zašumenie vetra a ja náhle ustrniem.

 

 Čo vzbudzuje milé spomienky

Uschnutý kvet slezovej ruže zo slávnosti Kamo. Nábytok pre bábiky. Objaviť v knihe založený ústrižok modrofialovej alebo hroznovofialovej látky. Alebo za daždivého dňa, keď je smutno a nie je čo robiť, vyhľadať niekoho list z čias, ktoré pre vás niečo znamenali. Vejár z minulého roku.

Videli ste niekedy vrabce kŕmiť mláďatá? Aké to asi je? A ako matneli zrkadlá minulosti? Tie, ktoré máme dnes, sú zo skla, nie z vylešteného kovu, a preto sa môžu tak maximálne rozbiť. A prečo by niekto zakladal do knihy ústrižok hroznovofialovej látky? Neviem, a táto neschopnosť zorientovať sa v dávnovekom texte vo mne vzbudzuje zvedavosť.

Viem však určite, že keď dnes prší a nedá sa ísť von, len málokto si číta staré listy. Málokto nečinne čaká. Veď vo svete internetu a Netflixu sa čakanie stáva nedostatkovým tovarom.

Všimnite si však, prosím, akou bežnou súčasťou života bolo čakanie vo svete dvornej dámy na prelome desiateho a jedenásteho storočia. Sei Šonagon spomína čakanie či tichú prázdnu chvíľu na ploche niekoľkých odsekov hneď trikrát. Sama večer, len vonné tyčinky a tma. Čakanie na návštevu za veterného počasia. Smútok a dlhá chvíľa za daždivého dňa.

[…]

Táto kniha sa skladá z ôsmich kapitol. Každá z nich je akousi malou dobrodružnou výpravou za hranice vedy, výpravou do ľudského, subjektívneho sveta.

Budeme hovoriť o spánku, o tele, o empatii, o hraniciach ľudskej slobody, o čase. Dotkneme sa aj ťažkých otázok. Preskúmame, aké to je, keď človek vážne ochorie. Aké to je, keď vám niekto blízky umrie. A napokon budeme hľadať, či je vo svete niečo, čo máme právo nazývať posvätným.

A aj keď sa pomerne často budem opierať o vedecké výskumy, tento text ako celok bude mať od vedeckej objektivity ďaleko. Ostáva teda na vás, čomu v tejto knižke pritakáte, pretože to s vami bude akýmsi tajomným spôsobom v súlade, a čo, naopak, odmietnete ako nepresvedčivé.

Túto knihu venujem našim zosnulým, ktorí na nás hľadia z tmy a azúru.