Denník N

Aj moje kamarátky si len potichučky šepkajú, že berú lieky na depresiu, hovorí psychiatrička, ktorá sa vrátila z Anglicka

Monika Bersihand. Foto – archív M. B.
Monika Bersihand. Foto – archív M. B.

Monika Bersihand odišla pred vyše 20 rokmi do Anglicka, kde si založila rodinu, vyštudovala medicínu a začala pracovať ako psychiatrička. Pred tromi rokmi sa však rozhodla pre návrat na Slovensko.

Dnes hovorí, že jej slovenský systém starostlivosti o duševné zdravie vyhovuje viac ako anglický. „V Anglicku je väčší problém dostať sa k psychiatrovi ako na Slovensku,“ vysvetľuje v rozhovore. Aj depresiu alebo úzkosť v Británii väčšinou rieši obvodný lekár. „Nasadí lieky, ktoré by mali zabrať. Až keď nezaberú, potom pošle pacienta k psychiatrovi, takže k psychiatrovi sa bežne dostanú skôr vážnejšie prípady.“

V rozhovore opisuje:

  • vlastné predsudky, ktoré mala o psychiatrii a psychiatroch;
  • rozdiely v systéme starostlivosti o duševné zdravie v Anglicku a na Slovensku;
  • svoje skúsenosti z práce na covidovom oddelení na Slovensku;
  • ako musela po vyhrážkach odísť z nemocnice;
  • ako sa dnes dokáže venovať každému pacientovi aj dve hodiny.

Medicínu a psychiatriu ste vyštudovali už na Slovensku pred odchodom do Anglicka?

Nie, nikdy som ani neplánovala, že budem psychiatrička. Pôvodne som na Slovensku študovala ekonomiku, potom som však odišla pracovať do Anglicka. Až tam som sa rozhodla, že vyštudujem medicínu. V tom čase som mala už 31 rokov, hľadala som preto, kde vo svete sa dá medicína vyštudovať aj v takom vyššom veku. Zisťovala som si, či je to možné aj na bratislavskej Univerzite Komenského alebo na Univerzite Karlovej v Prahe, ale nemala som pocit, že by boli ochotní prijať na medicínu aj 31-ročného človeka.

V Anglicku to však nebol problém. Tam bol dokonca trend prijímať na medicínu aj starších ľudí.

Prečo?

Lebo už vedia, čo chcú, majú za sebou viac skúsenosti a často prinášajú do medicíny aj pohľad z niektorého iného vedného odboru. Aj ja som tam mala spolužiakov z rôznych profesií – manažéra javiska v divadle, letušku, farmakológa. Dala som si prihlášku na školy, kde bola najväčšia šanca dostať sa, a ani som nedúfala, že sa mi podarí dostať do Londýna, no práve tam ma nakoniec prijali.

Vyštudovali ste medicínu, ale hovoríte, že psychiatričkou ste byť nechceli. Čo vás teda lákalo?

Psychiatria vôbec nebola na zozname špecializácií, ktoré som chcela robiť. Priznám sa, že som ňou vtedy aj trochu opovrhovala. Medicínu som išla študovať s tým, že sa stanem chirurgičkou. Chcela som sa zamerať na operácie rázštepu podnebia u novorodencov. Celé svoje štúdium som smerovala týmto smerom.

Monika Bersihand počas chirurgického tréningu. Foto – archív M. B.

V Anglicku to však funguje tak, že keď človek vyštuduje medicínu, musí dva roky robiť to, čo mu prikážu. V praxi to znamená, že dva roky kolujete medzi rôznymi pracoviskami. Každé štyri mesiace idete na nové miesto, nové oddelenie. Moja prvá práca bola na reumatológii, ďalšie štyri mesiace som strávila na chirurgii prsníkov, kde som pomáhala pri operáciách, a tak ďalej. A jedným z oddelení, kam ma poslali, bola konziliárna psychiatria. Vtedy som sa za to tak hanbila, že som o tom nepovedala ani svojim kolegom medikom. Vedela som, akú povesť má psychiatria medzi lekármi.

Aj slovenský psychiater Peter Breier hovorí o tom, že psychiatria je medzi ostatnými medicínskymi odbormi zaznávaná a spojená s predsudkami. Mali ste podobnú skúsenosť?

Živo si pamätám, že keď sme mali chirurgické vizity a niektorí pacienti sa sťažovali, často sme si potom povedali, že „tých dáme psychiatrom“. Sťažuje sa? Tak automaticky patrí psychiatrom. Chirurgovia nemali čas presviedčať pacienta, že nejaký chirurgický úkon je potrebný, alebo vysvetľovať mu, prečo ho niečo bolí, aj keď ho to nemá bolieť.

Takže keď som v rámci tej povinnej rotácie prišla na štyri mesiace na konziliárnu psychiatriu, novým kolegom som rovno povedala, že budem chirurgička a toto je len práca, ktorú si potrebujem odrobiť. No na konci tých štyroch mesiacov som už hovorila niečo celkom iné.

Prečo ste zmenili názor?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Rozhovory

Zdravotníctvo

Rodina a vzťahy, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie