Denník N

V garáži máme často dve-tri autá, ale mať dvoje okuliarov považujeme za zbytočný rozmar, hovorí Dana Prekopová

Dana Prekopová. Foto N – Vladimír Šimíček
Dana Prekopová. Foto N – Vladimír Šimíček

„Mali by sme si uvedomiť, že okuliare z drogérie môžu poslúžiť iba ako prvá pomoc – niečo ako leukoplast na ranu,“ hovorí Dana Prekopová, zakladateľka optiky IOKO, ktorá od roku 2005 prináša na slovenský trh okuliare od uznávaných zahraničných dizajnérov. Je podľa nej škoda, ak okuliare považujeme len za nutnú zdravotnícku pomôcku, keď to môže byť dôležitý osobnostný prvok.

Od roku 2018 spolupracuje aj s oceňovaným českým štúdiom, ktoré založila Nastassia Kahotski Aleinikava. V tomto štúdiu na základe jej návrhov vyhotovili tri kolekcie, ktoré vznikajú výhradne ručne šperkárskymi technikami. Kolekcia Spring 2020, ktorej múzou je Zuzana Kronerová, získala pred pár dňami Národnú cenu za dizajn.

V rozhovore hovorí Dana Prekopová aj o tom:

  • ako sa s revolúciou zmenil okuliarový biznis;
  • v čom spočíva rozdiel medzi bežnými značkami a okuliarmi z produkcie nezávislých dizajnérov;
  • kde robíme pri výbere okuliarov najčastejšie chybu;
  • a prečo okuliare súvisia so sebaistotou.

Nosíte okuliare od detstva?

Nie, ale vždy som po tom túžila. Pravý dôvod nepoznám, no dodnes si spomínam, ako sme so spolužiačkou z gymnázia na Grösslingovej denne chodievali okolo optiky, ktorá bola v okolí, a spolu sme si obzerali výklad. Ona okuliare potrebovala, ale nosiť ich veľmi nechcela – a ja presne naopak. No a nakoniec som jej tie vyobzerané z výkladu priam závidela, keď si ich po letnej brigáde kúpila, lebo na to mala naozaj objektívny dôvod.

Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, či by som nemohla nosiť okuliare bez dioptrií, ale v čase môjho dospievania za socíku by všetky prejavy slobody – čiže aj okuliare iba tak z frajeriny – mohli byť považované za provokáciu, a s mojou sestrou dvojičkou (Lea Fekete, módna návrhárka – pozn. red.) sme už i tak dosť „vytŕčali“ svojím vzhľadom. Povedala som si, že netreba do toho ešte viacej prikladať.

Kedy to prišlo?

Na vysokej škole. Posluchárne boli dlhé, a keďže som si stále tak trochu nahovárala, že dobre nedovidím, podarilo sa mi trošku „vytrápiť“ jedného pána doktora, aby mi okuliare konečne predpísal.

Spomínate si na rám, aký ste si vybrali?

Áno, páčil sa mi, ale dnes by som sa na ňom asi trochu zasmiala. Lenže v tom čase – a to hovoríme o 80. rokoch – bolo uvažovanie o tom, aký typ okuliarov si vybrať, niekde úplne inde než dnes, nehovoriac o dostupnej ponuke. Vtedy okuliare mnohým ľuďom na kráse naozaj nepridávali. Aj dnes si ešte určite mnohí spomínajú na tie hrubé čierne obrúčky, pri ktorých sa ani veľmi nerozlišovalo, či ide o dámske alebo pánske okuliare.

Navyše sa často stávalo, že sa objednávky v optikách zbierali aj pol roka do šuplíka, pretože vypadla určitá dioptria. Stávalo sa, že sa muselo skĺznuť k rôznym dioptrickým kompromisom, nehovoriac o ponuke rámov. Výber bol mizerný, a tie krajšie boli vždy skôr mimo „očí“ bežného zákazníka.

Okuliare z kolekcií IOKO & NA. Foto N – Vladimír Šimíček
Dana Prekopová v IOKO s okuliarmi z vlastnej kolekcie, ktorá vzniká v spolupráci s ateliérom Nastassie Kahotski Aleinikava. Foto N – Vladimír Šimíček
Okuliare z kolekcie IOKO & NA. Foto N – Vladimír Šimíček

Túžba nosiť okuliare asi nebola jediný dôvod, prečo ste prenikli do oblasti optiky. Ako k tomu prišlo?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie