Denník N

Duna je vizuálne dôstojné sci-fi pre 21. storočie aj veľká pocta literárnej predlohe. Aká cesta viedla k jeho vzniku?

Paul Atreides a jeho matka Jessica v púšti plnej gigantických červov. Foto - Continental Film
Paul Atreides a jeho matka Jessica v púšti plnej gigantických červov. Foto – Continental Film

Výsledok najočakávanejšieho sci-fi filmu tohto roka možno nenadchne každého, ale isté je, že lepšie by dnes slávny román z roku 1965 asi nik nesfilmoval. Pripomeňme si, ako sa to celé začalo.

V roku 1959 sa okolo mesta Florence v americkom štáte Oregon potuloval zavalitý bradatý muž. Volal sa Frank Herbert a pripravoval si informácie k článku pre miestne noviny. Témou bola snaha urbanistov zabrániť, aby boli stále väčšie časti miest a zelene pohlcované presýpajúcimi sa piesočnými dunami.

Herbert bol dôkladný a inteligentný muž. Snažil sa o probléme zistiť čo najviac a celé dni študoval literatúru o púštnych ekosystémoch. Od nich prešiel k literatúre o púštnych národoch. Od toho už potom bol len krôčik k vymýšľaniu príbehu. Frank Herbert bol totiž nielen novinár na voľnej nohe, ale aj začínajúci spisovateľ science fiction.

Novinár píšuci beletriu to má ťažké. Snaží sa totiž dodať čitateľom maximum informácií, podobne ako keby písal literatúru faktu. Ďalšie tri roky preto Herbert ležal v knihách, pretože sa nerozhodol pre nič menšie než pre vytvorenie celého fiktívneho sveta na inej planéte s vlastnou mytológiou, ekonomikou a náboženstvom. Planéta sa volala Arrakis, ale častejšie sa pre ňu používala prezývka Duna. Bola celá pokrytá pieskom, jej najvzácnejšou komoditou bola voda, ale ponúkala, naopak, v značnom množstve surovinu, ktorá bola vzácnosťou v celom okolitom vesmíre: „korenie“. Prírodnú látku umožňujúcu zmenené stavy vedomia, ktoré sú nevyhnutne potrebné okrem iného na medziplanetárne cesty.

Prečo vydavateľstvá knihu odmietali

Herbert sa príbeh rozhodol ponúknuť legendárnemu sci-fi editorovi Johnovi W. Campbellovi, ktorý viedol prestížny mesačník Analog. To malo svoje dôsledky. Campbell bol známy tým, že lipol na vedeckej i logickej vierohodnosti príbehov. A aj tým, že s autormi intenzívne pracoval, ponúkal možné vylepšenia textu, radil im s jeho vývojom. A v neposlednom rade mal – čo znie ako v rozpore s tým, čo bolo povedané predtým – slabosť pre témy zahŕňajúce paranormálne sily a istú dávku mysticizmu. Campbell mal napríklad podiel na vzniku systému menom dianetika, neskôr scientológia, ktorý vymyslel iný z jeho autorov L. Ron Hubbard.

V Analogu nakoniec v rokoch 1963 – 1965 vyšli dve na seba nadväzujúce novely zo sveta Duny. Dá sa povedať, že tieň Campbellových preferencií a zásahov sa na texte výrazne podpísal. Herbert sa však nechcel zastaviť pri časopiseckom vydaní. Oba texty spojil a po štúdiu ďalšieho množstva literatúry rozvinul do na svoju dobu nezvyčajne objemného románu s názvom Duna. Dokončil ho fyzicky a mentálne celkom vyčerpaný, aj v značnej finančnej núdzi.

Vyčerpávajúce bolo aj následné vnucovanie sa vydavateľom. Tučný zväzok, ktorý sa nečíta úplne ľahko a v ktorom sú na každej stránke neznáme pojmy, budil obavy z nedostatku čitateľského záujmu. Rukopis odmietlo okolo dvadsať vydavateľov, až konečne zakotvil v malom vydavateľstve orientovanom na technické príručky. „Že sme Dunu odmietli, bol náš najväčší omyl desaťročia,“ povedal neskôr zástupca jedného veľkého vydavateľstva.

Jednou z príčin opatrnosti na strane vydavateľov bol fakt, že román sa rozbieha v pomerne pomalom tempe, takže väčšina redaktorov rukopis odložila po pár desiatkach strán. Zo strany autora to bol riskantný kalkul. Podľa jeho vlastných slov mal spád deja pripomínať sexuálny akt: začať sa pomaly a pozvoľna pridávať na tempe až k veľkému finále. Väčšina redaktorov, bohužiaľ, skončila pri predohre.

Herbert, ktorý dosť intenzívne študoval psychológiu, roztrúsil v knihe aj ďalšie pasce na čitateľov. Román vraj má rôzne farebné kódovania a každá farba označuje nejakú žiadúcu emóciu. Keď napríklad čitateľ narazí na slovo žltá, má si postupne zvyknúť na to, že sa spája s napätím, a podprahovo ho cítiť. Veľa názvov v knihe je odkazom na antickú mytológiu, ale pozorný čitateľ spozná aj vplyv C. G. Junga a jeho teórie kolektívneho nevedomia. Liberálnosť a začínajúca sa psychedelická vlna západného pobrežia Ameriky sa na texte podpísali tiež. Samotného autora neminuli experimenty s psychedelikami, čo je zjavné pri opisoch stavov, do ktorých sa dostávajú hrdinovia po požití „korenia“.

Jinová fantastika

Keby sme použili terminológiu zenbudhizmu, ktorý v tom čase v Kalifornii propagoval Alan Watts, môžeme v románe Duna pozorovať vzácne vyváženie jinu a jangu. Skrz-naskrz jangový príbeh plný túžby po moci je vyvážený jinovým autorským štýlom. Herbert píše spôsobom, ktorý vidíme skôr medzi spisovateľkami: všíma si detaily, prostredie, farby i vône. Podniká ponory do myšlienok a pocitov konajúcich postáv. Niet pochýb o tom, že Herbert napísal vedome svoj opus magnum a využil pritom všetky skúsenosti i rozprávačské experimenty. Jeho syn Brian v knihe Rojko Duny – Život Franka Herberta spomína, že niektoré pasáže napísal otec najprv ako báseň (často za hudobného sprievodu džezu či piesní stredovekého Francúzska) a až potom ich previedol do prózy, pričom im ponechal pôvodný poetický rytmus.

Ak ste zbehlí v modernej science fiction, možno vám bude mnohé v Dune pripadať povedomé. Herbert totiž predbehol vývoj fantastiky o pol storočia. Dynastické príbehy veľkých impérií, silné ekologické témy, dôraz na detail a psychológiu, dôkladne vytvorený svet vrátane mapky a faktografických dodatkov – to všetko väčšina autorov objavila a začala používať až omnoho neskôr.

Pre tých, ktorí knihu nečítali, len na pripomenutie (s iba veľmi všeobecnými spoilermi). Planéta Arrakis so vzácnym „korením“, ktoré umožňuje aj nazerať do iných časových línii, predstavuje lukratívny zdroj, o ktorý sa usiluje impérium baróna Harkonnena. Na začiatku knihy je však vláda nad Arrakisom zverená aristokratickému rodu Atreidovcov, ktorý sa na planéte usadí. Paul Atreides, syn vojvodu Leta, je nielen synom svojho otca, ale má aj prísny výcvik matky Jessicy, ktorá je členkou rádu Bene Gesserit, zaisťujúceho v rámci programu Missionaria protectiva cestujúceho po odľahlých planétach Impéria a spriadajúceho svoje vlastné plány. Harkonnen poštve na Atreidovcov vojsko žoldnierov, pred ktorým sa Paul s matkou zachráni útekom k púštnemu národu fremenov. Tí očakávajú príchod spasiteľa a podľa rôznych náznakov by sa ním mohol stať práve mladý Paul.

Román Duna síce pozbieral hlavné ocenenia v žánri sci-fi, ale jeho celosvetový čitateľský úspech rástol postupne. A na detaily a silné obrazy bohatý príbeh začal lákať filmárov. Nielen ako námet na adaptáciu, ale aj ako inšpirácia. Je nepochybné, že tvorcovia Hviezdnych vojen silne čerpali z Herbertovej imaginácie.

Púštne prostredie a mysticizmus najprv zaujali experimentátora Alejandra Jodorowského. Ten zostavil akýsi tím snov: hudbu mali zložiť Pink Floyd, o výtvarnú stránku se mali postarať kresliar Möbius a H. R. Giger, herecké úlohy boli pridelené napríklad Orsonovi Wellesovi, Salvadorovi Dalímu či

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Kultúra

Teraz najčítanejšie