Masové šírenie bludov už Európa raz zažila – po vynáleze kníhtlače
Doplatili na to židia, ktorých kresťania začali popravovať za údajné rituálne vraždy kresťanských detí, a tento antisemitský blud prežíva dodnes.
Na Zelený štvrtok, 23. marca v roku 1475 zmizol v Trente, meste na severe dnešného Talianska, trojročný Simon. Na druhý deň sa mestom začal šíriť chýr, že ho zavraždili miestni židia a vysali z neho krv, ktorú mali použiť na svoje tajomné rituály počas sviatku Pesach.
Simonovo telo našli o dva dni neskôr samotní židia v kanáli tečúcom pod domom žida Samuela, ktorý bol zároveň synagógou. Bolo zatknutých takmer dvadsať židov (vrátane žien a detí). Po vyše dvoch týždňoch mučenia – keď dostali prísľub, že budú popravení sťatím, nie upálením či rozštvrtením – začali jeden po druhom vypovedať, že malého Simona zavraždili. Niektorí sa popravy ani nedožili, lebo neprežili samotné mučenie.
Tento dávny príbeh odštartoval lavínu obvinení židov z rituálnych vrážd v celej Európe a popráv tisícov nevinných ľudí. Prečo práve príbeh o Simonovi? Pretože o ňom bolo v nasledujúcich dvoch dekádach publikovaných vyše 30 kníh a príbeh sa šíril aj cez kroniky a pamflety. V tom čase sa totiž ujímala vlády nad informáciami prevratná technológia – tlačiarenský stroj.
Dejiny „krvných žalôb“ proti židom sú desivé a americká historička poľského pôvodu Magda Teterová o nich vydala svedectvo v objemnej knihe Blood Libel – On the Trail of an Antisemitic Myth (voľne preložené: Krvná žaloba – po stopách jedného antisemitského mýtu).
Autorka však okrem nesmierne poctivej práce s archívmi dáva knihe významnú pridanú hodnotu, keď skúma širšie súvislosti – od vplyvu tlače na šírenie bludov až po nerovný súboj, ktorý s nimi viedli osvietení politici, intelektuáli, sudcovia a aj časť cirkvi. Kniha tak nepriamo odkazuje k dnešku, keď nová prevratná technológia – internet a najmä sociálne siete – šíri bludy a vyvoláva nenávisť rovnako ako kníhtlač pred poltisícročím.
Ani Rím si nevedel rady
Prvý zaznamenaný prípad „krvnej žaloby“ pochádza z roku 1144, keď kresťania v anglickom meste Norwich počas Veľkej noci obvinili židov z rituálnej vraždy dvanásťročného Williama. Zostalo však len pri rečiach a cirkev razantne zasiahla na obranu židov. Príbeh síce žil ďalej v ústnom podaní, lebo o niekoľko rokov neskôr mních Thomas z Monmouthu napísal knihu Život a vášeň Williama z Norwichu, v ktorej obviňuje židov z rituálnej vraždy, ale vtedy mali ručne odpisované knihy veľmi malý dosah.
Prvý prípad fyzickej pomsty na židoch za údajnú rituálnu vraždu dvoch chlapcov je z roku 1235 v nemeckom meste Fulda, kde križiaci zabili 34 židovských mužov a žien. Pápež Inocent IV. v roku 1247 ešte využil váhu svojej autority na odsúdenie bludov a pohrozil exkomunikáciou každému kresťanovi, ktorý by ich šíril. Doslova píše, že židia nepoužívajú žiadnu krv pri svojich obradoch, lebo „Starý zákon zakazuje použitie akejkoľvek krvi, o ľudskej ani nehovoriac“.
