Denník N

Trištvrte storočia s Adamom Michnikom

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Adam Michnik je po celé roky prítomný v strednej Európe, je súčasťou jej zápasov i sporov. Bol duchovným spolupútnikom a priateľom československého a maďarského disentu.

Takmer by sme na to už zabudli. No záznamy z tých čias, z denníkov a listov priateľov, sú výrečné.

„Predvčerom nedovolili Adamovi prednášku v Krakove, zavreli ho, držali ho 11 hodín. Včera to skúsil znova, prišla milícia, študentom prikázali vypratať byt. O štvrtej ráno odtiaľ Adama vytiahli z bytu, začali ho tĺcť a kopať, potom ho vrazili do auta a odviezli nevedno kam.“ (12. februára 1978) „Adama stiahli z vlaku do Poznane, kam sa chystal na prednášku.“ (14. februára 1978) „Adama vo Varšave nepustili do sály, tak jeho prednášku nahrali a púšťali ju v hostinci. Chytili ho, keď sadal do taxíka, odviezli na policajnú stanicu, kde ho zbili.“ (22. februára 1978) „Včera Adama zatkli, aby mu znemožnili prednášku v Ursynówe.“ (20. novembra 1978) „Adamovi predvčerom urobili bytovú prehliadku.“ (8. decembra 1978)

Všetko sa to pritom začalo už skôr: prvý raz ho nepodmienečne odsúdili už v roku 1968, za účasť na študentských demonštráciách. A citlivosť voči veciam, na ktorých mu záležalo, sa rodila ešte včaššie.

Otváranie zmyslov

Keď mal jedenásť rokov, čítal Sienkiewicza. Krátko nato začal navštevovať klub Klub Krzywego Koła (Klub krivého kruhu) na ulici rovnakého mena a ako pätnásťročný založil vlastný študentský debatný klub. V sedemnástich sa dostal ku knihe Czesława Miłosza Zotročený duch. Čítal ju vtedy v knižnici, to sa ešte dalo, kúpiť sa nedala. Vyvodil si z nej, že režim možno kritizovať aj z ľavicových pozícií – zachovať si ľavicovú citlivosť a súčasne nenávidieť komunizmus: „V tom čase som bol ktosi ako ľavicový antistalinista,“ spomínal. Nasledoval Leszek Kołakowski, odniesol si z neho dôraz na individuálnu zodpovednosť za vykonané skutky: neobstoja výhovorky na to, že som nepostupoval správne, pretože všetci okolo boli takí, „nemôžem ospravedlniť svoje slabosti a svinstvá historickým kontextom či dejinnou nevyhnutnosťou“.

Popri poľských autoroch ho zaujal Joseph Conrad, jeho témy ako statočnosť, česť, zápas so sebou samým. Zapôsobil naňho aj Marcel Proust, jeho zdĺhavé opisy v Hľadaní strateného času nepovažoval za nudné, naučil sa hľadieť na svet inými očami, ochutnávať ho, ovoniavať: chuť francúzskeho koláčika madlenky, svetlo v záhrade, zeleň na dvorčeku, dotyk kameňa. Čítal ho vo väzení, „zavrel som oči a predstavoval som si to“. Popri vnímavosti na chute, vône či farby sa v ňom rozvinul cit pre poéziu. Medzi jeho obľúbených básnikov patril Zbigniew Herbert, napríklad jeho Poslanie pána Cogito, ktoré mal rád aj jeho najbližší priateľ a životný súputník Jacek Kuroń.

Jdi vzpřímen mezi těmi kdo klečí
kdo odvráceni jsou zády a svrženi v prach
zachránil ses ne proto abys žil
máš málo času musíš vydat svědectví
a hněv tvůj bezmocný ať je jak moře
kdykoliv uslyšíš hlas ponížených a bitých

Človek do ťažkých čias

Hnev, odhodlanie podať svedectvo i vzpriamené kráčanie ho sprevádzali nepretržite. „V období 1965 až 1986 strávil šesť rokov za mrežami. Nespočetné zatknutia, výsluchy, bitky,“ bilancoval v roku 1989 jeho dovtedajšiu životnú dráhu priateľ básnik Stanisław Barańczak: „Od roku 1968 inšpirátor takmer všetkých prejavov odporu voči totalitnému systému. Študent; zvárač vo fabrike; redaktor samizdatových novín; lektor na lietajúcej univerzite; jeden z kľúčových poradcov Solidarity; účastník Okrúhleho stola, za ktorý si sadli predstavitelia režimu spolu s aktivistami opozície; šéfredaktor Gazety Wyborczej; poslanec, ktorý nenosil kravatu; autor siedmich kníh, spojený s priateľmi na celom svete.“ Bol už slávny v celom Poľsku, hovoril o ňom Kazimierz Brandys, poznali ho na školách, v krčmách i fabrikách: „Volali ho Adaś, mohli ho zatknúť, uväzniť, dobiť, ale zabiť Michnika by uvalilo na Gierekov režim hanbu nielen doma.“ Pre básnika a spisovateľa-nobelovca Czesława Miłosza bol v roku 1986 „niečo ako zázrak, nositeľ duchovnej a intelektuálnej energie v tej nešťastnej spoločnosti“: „Ba čo viac, v jeho myslení i činoch vidím zadosťučinenie pre všetky obete v Poľsku, je hovorcom tých, ktorí navždy odišli.“ „Človek do ťažkých čias, odolný voči mrazom a búrkam, milovaný i nenávidený, obdivovaný i hanobený, ako každý, kto sa zaslúžil o vlasť, píšuci jasne, pretože jasne mysliaci,“ píše pri jeho 60-ke ďalšia laureátka Nobelovej ceny Wisława Szymborská. Medzi gratulantmi vtedy nechýbal ani Timothy Garton Ash: „Keď si pomyslím na Adama, okamžite mi napadá jedno slovo: odvaha. Dodajme k tomu veľkú silu charakteru, osobné čaro, oslňujúci spôsob rozprávania i písania, a máme tu výnimočného človeka.“ „Jsem rád, že jsme se mohli skamarádit a leccos společně dělat,“ písal mu Václav Havel. „Od první chvíle jsem Tě vnímal, dovolíš-li, jako veselé svědomí polského národa. Protože dovedeš reflektovat nejvážnější věci, ale děláš to s nadhledem a šarmem.“

Pri príležitosti vydania knihy Adama Michnika Zlosť a hanba, smútok a hrdosť: zľava doprava Martin Bútora, László Szigeti, Zora Bútorová a Adam Michnik, Bratislava 2006. Foto – archív M. B.

Aké Poľsko chceme

Bolo to v novembri 1980, Adam Michnik, ktorému nedávno minuli Kristove roky, aktivista Výboru na obranu robotníkov, stál pred auditóriom krakovskej Jagelonskej univerzity. Podelil sa s ním o svoju odpoveď na otázku poľského romantického básnika Juliusza Słowackého z prvej polovice 19. storočia o tom, aké Poľsko si predstavuje: „Poľsko samosprávne, tolerantné, mnohofarebné, opierajúce sa o kresťanské hodnoty, sociálne spravodlivé. Poľsko priateľské voči susedom, Poľsko so zmyslom pre kompromis a mieru, pre realizmus a lojálne partnerstvo, ale odmietajúce otroctvo, odmietajúce duchovné poddanstvo, duchovné ujarmenie. Poľsko plné konfliktov normálnych v moderných spoločenstvách, ale predchnuté princípom solidarity. Poľsko, kde intelektuáli bránia prenasledovaných robotníkov a robotnícke štrajky požadujú slobodu pre kultúru. Poľsko, ktoré hovorí o sebe s pátosom i rúhavo. Poľsko, ktoré toľkokrát podrobovali, ale nikdy nepokorili. Poľsko, ktoré dnes znovuzískalo svoju identitu, svoj jazyk, svoju tvár.“

K tomu možno dodať, proti akému Poľsku brojil: „My sme odmietali komunizmus z niekoľkých dôvodov. Pretože bol klamstvom, a my sme hľadali pravdu. Pretože bol zotročením, strachom, cenzúrou, a my sme túžili po slobode. Pretože bol spoločenskou nerovnosťou a nespravodlivosťou, a my sme verili v rovnosť a spravodlivosť. Pretože bol absurdným hospodárstvom nedostatku, a my sme hľadali cestu k racionálnosti, efektívnosti a blahobytu. Pretože bol permanentným útokom na národnú tradíciu a identitu, ktorých dedičmi sme sa cítili. Pretože bol nátlakom na náboženstvo, a my sme boli presvedčení, že právo človeka vyznávať Boha je základným ľudským právom.“ V pozadí tohto odmietania teda stáli hodnoty blízke tak konzervatívcom, ako aj socialistom či liberálom: „Týmto spôsobom vznikla nezvyčajná koalícia ideí,“ ktorá sa „rozpadla s rozpadom komunizmu“.

O necelých desať rokov, z ktorých takmer polovicu strávil vo väzení, už po úspechu Solidarity v prvých poloslobodných voľbách, v začiatkoch prebudúvania Poľska na demokratický štát, v článku k sviatku poľskej nezávislosti 10. novembra 1989 napísal: „Aké Poľsko chceme? Opierajúce sa o kresťanské, demokratické, pluralistické a európske hodnoty? Či zaostalé a večne provinčné, pestujúce vlastné komplexy? Myslím si, že práve toto rozlíšenie je dnes pre Poliakov najdôležitejšie, tadiaľ prebieha demarkačná čiara vo všetkých ideových politických táboroch.“

Vklad do teórie i praxe

V polovici 70. rokov prišiel s novou koncepciou súboja s totalitnou mocou. Namiesto práce v podzemí volal po otvorenej opozícii. Vychádzal z presvedčenia o sile robotníckeho prostredia i študentských vrstiev podporenej autentickými hlasmi a nonkonformnými postojmi časti inteligencie. Bol to program, ktorý nemal byť revíziou či reformou moci, ale cestou k utváraniu nezávislej verejnej mienky.

Hľadal i prepojenie s katolíckou cirkvou odolávajúcou nátlaku moci a odvolávajúcou sa na Deklaráciu ľudských práv, na obhajobu slobody a dôstojnosti človeka. Usiloval sa o zblíženie s kresťanstvom, ako to o ňom povedal katolícky duchovný a kresťanský filozof Józef Tischner, podporovateľ Solidarity, keď si položil otázku, prečo Pán Boh stvoril Michnika.

Ešte v čase vojnového stavu hlásal z väzenia myšlienku „odpustiť nepriateľom“, ktorú uplatňoval aj neskôr na slobode. Výstižne to vyjadril v liste ministrovi vnútra generálovi Kiszczakovi, keď odmietol ponuku získať slobodu za odchod z Poľska. Neváhal v ňom použiť tvrdé slová („máte dušu ako ukrajinská step!“), no v závere mu pripomenul, že raz sa bude musieť zodpovedať za porušovanie zákonov, pretože ukrivdení a ponížení mu predložia účet. „Zamyslite sa nad sebou. Želám Vám, aby ste si v tej chvíli zachovali osobnú dôstojnosť a odvahu, aby ste sa nevyhovárali, že ste o ničom nevedeli.“ Dodal, že sebe želá, aby vedel byť včas na mieste, keď bude generál ohrozený, a vedel mu pomôcť. Michnik sa tak správal aj ku generálovi Jaruzelskému: hoci zaviedol vojnový stav, vážil si ho za lojalitu k demokratickým zmenám, za rešpektovanie práva a plurality.

Pre tieto i ďalšie svoje názory a skutky (napríklad odpor voči lustráciám) sa ocitol v situácii, ktorú opísal Tischner: „Poľština nepozná takú nadávku, ktorú by niekto nevmietol Michnikovi do tváre, ale nepozná ani takú pochvalu, ktorou by ho niekto nebol ozdobil. Osobitne sa naňho oborila neľútostná kritika za spoluorganizáciu a účasť na Okrúhlom stole, kde si v roku 1989 zasadli predstavitelia brutálneho režimu spolu s aktivistami opozície. Toto rokovanie na jednej strane umožnilo nekrvavý koniec komunizmu, na druhej strane sa stalo predmetom vášnivých sporov a kritiky za dohodnuté kompromisy. ‚Okrúhly stôl,‘ napísal o tom Michnik, ‚mechanizmus demontáže diktatúry prostredníctvom rokovania, sa označuje za národnú zradu; pätnásť rokov transformácie, ktorá je napriek chybám a porážkam veľkým úspechom slobodného a demokratického Poľska, sa predstavuje ako séria národných pohrôm.‘ Uvedomuje si, že demokracia neobstojí pod prizmou morálneho absolutizmu – je plná kompromisov, podlieha manipuláciám, je bezradná voči korupcii; jej farba je ‚sivá‘. Je však presvedčený, že má zároveň schopnosť korigovať svoje chyby. Navyše to bola práve táto dohoda, ktorá podľa Michnika v konečnom dôsledku predstavovala poľský prínos do dejín 20. storočia: zmena režimu bez krviprelievania. Nehovoriac už o tom, že to bol radikálny rozchod s poľskou tradíciou ‚heroických porážok‘.“

Prezident SR Andrej Kiska prijal účastníkov diskusnej platformy Stredoeurópske fórum, organizovanej v Bratislave pri príležitosti výročia 17. novembra, v Bratislave 14. novembra 2015. Na snímke zľava Adam Michnik (šéfredaktor Gazety Wyborczej – Poľsko), Ivan Krastev (politológ – Bulharsko), Martin C. Putna (spisovateľ, vysokoškolský psychológ – Česko), Julia Sherwood (prekladateľka, publicistka – Slovensko) a prezident Kiska. Foto – TASR/Jakub Kotian

Otázka pamäti

Adam Michnik dokáže byť osobitne vnímavý k tomu, ako sa utvára kolektívna pamäť, najmä v prípadoch národov a štátov, ktoré žili „natesno“, blízko seba, a neraz stáli proti sebe. Komplikované poľsko-ukrajinské, poľsko-litovské či poľsko-židovské vzťahy vníma okrem iného ako zrážku odlišných kolektívnych pamätí: „Máme spoločnú históriu, ktorú si však každý z nás zapamätal ináč.“ Vytrvalo apeluje na potrebu úsilia pochopiť historický kontext rôznych právd: „Nie preto, aby sme sa zhodli, ako vyzerala minulosť, ale aby sme získali obraz blízky pravde oslobodený od stereotypov; obraz, ktorý vezme do úvahy všetky uhly pohľadu.“ Poľskí a ukrajinskí nacionalisti hovorievajú: najprv musí prísť priznanie si viny. Vinný je podľa nich vždy ten Druhý. Preto sa musí kajať, prosiť o odpustenie, naprávať krivdy. Až potom možno hovoriť o zmierení. Nacionalisti podľa Michnika „nechcú dialóg, keďže sa živia nenávisťou“. „Táto nenávisť má často opodstatnenie v tragických udalostiach. Ale napriek tomu treba vedieť prekročiť prah vlastnej pamäti, dokázať uvidieť brata v tom, kto bol včera naším nepriateľom. Iba takýmto spôsobom sa dá budovať lepšia budúcnosť.“

Stredoeurópska stopa

Adam Michnik je po celé roky prítomný v strednej Európe, je súčasťou jej zápasov i sporov. Bol duchovným súputníkom a priateľom československého a maďarského disentu 70. a 80. rokov, svojím myslením, písaním i konaním blízky Václavovi Havlovi, Milanovi Šimečkovi či Miroslavovi Kusému. Toho posledného navštívil ešte pred revolúciou, nemohli ho zatknúť, mal už poslaneckú imunitu. László Szigeti vydával v Kalligrame jeho knihy; on, naopak, napísal doslov k poľskému prekladu súboru textov zostaveného Rudolfom Chmelom Slovenská otázka v 20. storočí. Malý národ podľa neho vždy zápasí o prežitie, preto mu hrozí riziko cynizmu a morálneho relativizmu, uprednostňovanie menšieho zla. V Prahe i Bratislave sme ho často vídavali s priateľom Andrzejom Jagodzińským, bývalým šéfom Vyšehradského fondu, prekladateľom Václava Havla a ďalších autorov do poľštiny.

Úspechy i sklamania

„Po pätnástich rokoch, vo chvíli vstupu do Európskej únie, môžem otvorene povedať, že základné ciele mojej generácie sa dosiahli,“ konštatoval v roku 2004. Máme slobodu, sme pevne zakorenení v medzinárodných demokratických štruktúrach. To neznamená, že by nevidel odvrátenú stránku: „Teraz nás čaká zápas s hlavnou hrozbou: uchrániť Poľsko pred vládou koalície založenej na populizme, postkomunizme a postnacionálnom pseudokatolicizme. Urobíme všetko, aby sme zahatali cestu chrapúnstvu a demagógii, ktorých zavŕšením má byť diktatúra a hlúposť. Uvedomujeme si však, že Poľsko nie je nijakou výnimkou, že sú to javy spoločné pre celú európsku demokraciu.“

Svoje viackrát opakované predstavy o demokratickom, pluralitnom, vľúdnom Poľsku tak musel opakovane konfrontovať so skutočnosťou často vzdialenou od ideálu. „Demokraciu v strednej Európe ohrozuje erupcia sklamania,“ povedal Tine Čornej pri príležitosti bratislavského krstu knihy svojich esejí Zlosť a hanba, smútok a hrdosť. „Víťazí kultúra populistov.“ Celkom nedávno k tomu dodal, že v Poľsku je pri moci „toxicky antieurópska a xenofóbna garnitúra“.

A predsa: keďže svojou náturou je, ako vraví, optimista, dokáže sa potešiť z toho, kde žije. Aj keď sa považuje za „antisovietskeho rusofila“, ktorý je za udržiavanie dialógu s Ruskom, keď vidí, čo sa tam dnes deje, a pozoruje Putina, je šťastný, že žije v Poľsku.

Bodaj by mu to vydržalo, ako hovoria Poliaci, sto lat!

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie