Denník N

Rómski partizáni neboli výnimkou, hovorí pravnučka zabudnutého hrdinu, ktorému gestapo vyvraždilo rodinu

Filmárka Vera Lacková. Foto – archív V. L.
Filmárka Vera Lacková. Foto – archív V. L.

Málo známa skutočnosť, že v protifašistickom odboji počas vojny okrem iných národností pôsobili Rómovia, patrí medzi zabudnuté kapitoly histórie. Aj na osud Jána Lacku historici zabudli. Do povstania sa tento muzikant a podomový predavač látok z Dolného Turčeka zapojil po tom, čo v júni 1943 utiekol z pracovného tábora v Dubnici nad Váhom. Kým ho opäť zajali a uväznili, pôsobil ako partizán v skupinách Kremnická jednotka Gejza Lacka, Jegorovova skupina či I. a II. partizánska brigáda M. R. Štefánika.

Lackovi sa gestapo za jeho činnosť pomstilo. Jeho rodine vypálili dom a mamu a manželku so štyrmi dcérami, z ktorých najmladšia mala dva mesiace, odviedli do lesa, kde ich zastrelili.

„Čo bolo tragické, gestapu pomáhala miestna domobrana, ktorá sa s popravenou rodinou poznala,“ hovorí pravnučka partizána VERA LACKOVÁ. Nielen svojmu pradedovi, ale aj osudom ďalších rómskych hrdinov režisérka venovala celovečerný filmový dokument s názvom Ako som sa stala partizánkou, ktorý bude 5. novembra otvárať prehliadku Jeden svet.

V rozhovore hovorí aj o súčasnom extrémizme a rasizme, s ktorým sa na Slovensku stretáva.

Ako si spomínate na detstvo v Handlovej v deväťdesiatych rokoch? Naozaj to bolo také zlé, že ste sa báli chodiť po ulici kvôli neonacistom?

Pamätám si z detstva veľa rasizmu, skinheadov a protirómskych útokov. V Handlovej to nebolo nič výnimočné, dokonca tam jedného Róma zabili. Viem o tom, že aj môj otec sa dostal niekoľkokrát do potýčok. Nezabudnem najmä na ten deň, keď sme sa so starkou a otcom vracali domov z akcie pre deti, keď si otca zavolal nabok holohlavý mladík, zrazu sa ich zhŕkla celá skupina. Otec nám kázal, nech ho necháme a utekáme so starkou čo najrýchlejšie domov. Netušili sme, čo sa bude diať, najprv sme si mysleli, že ten mladík je otcov kamarát.

Dokrvaveného otca, ktorý nevedel chodiť ani rozprávať a upadal do bezvedomia, priniesol neskôr domov strýko. Ako osemročná som to všetko videla a vnímala, dobre som vedela, čo sa deje, hoci ma plačúca starká posielala do detskej izby, aby som otca v takom stave nevidela.

Tiež si pamätám z Bratislavy pouličné násilie, ale ešte som nepočul, že by skinheadi napadli otca s rodinou.

Pravda je, že môj otec bol mladý. Keď zomrel, mal 24 rokov. Zomrel o mesiac neskôr, vlastne ho dobili na smrť, ale nebolo to rasisticky motivované.

Vyrastali ste so starými rodičmi, svoju mamu ste nikdy nevideli. Neviete nič o jej ďalšom osude?

Keď som sa narodila, otec s mamou boli veľmi mladí, mali šestnásť rokov. Sami sa o mňa postarať nezvládali, preto ma mama radšej dala otcovi a jeho rodičom: oni boli tí, ktorí ma v skutočnosti vychovávali. Mamu za to neodsudzujem, lebo neviem, čo jej prebiehalo v hlave.

Váš pradedo, partizán Ján Lacko, zažil koncom vojny osobnú tragédiu. Gestapo mu vystrieľalo rodinu: mamu, manželku, a štyri deti. Traumu si v sebe niesol až do svojej smrti koncom šesťdesiatych rokov. Hovoril o nej aspoň medzi blízkymi?

Nehovoril o tom rád, ale ani vytesniť to nedokázal. Keď spomínať začal, skončilo sa to vždy plačom. Pred vojnou sa živil hraním na husliach, po vojne nedokázal vziať husle do ruky.

V povojnových rokoch sa oženil so ženou, ktorej muža tiež zabili nemeckí vojaci. Možno ich spájal práve podobný osud. K piatim deťom, ktoré mala z prvého manželstva, pribudli ďalšie tri dcéry. Najmladšou z nich bola moja starká, ktorá mi príbeh o pradedovi rozprávala v detstve. Samozrejme, nevravela úplnú verziu, skôr príbeh s rozprávkovým podtónom.

Čo v ňom bolo rozprávkové?

Dôležitú úlohu v starkinej verzii zohral motív peria roztrúseného v lese. Mal reálne základy: keď totiž gestapo odviedlo pradedovu mamu, manželku a štyri deti do lesa, aby ich zastrelili, matka držala

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

2. svetová vojna

Filmy

Rozhovory

Slovenské národné povstanie

Kultúra

Teraz najčítanejšie