Akoby sme v Česku a na Slovensku zabudli na prvorepublikový odkaz

Autor je bývalý predseda SNR

Tento rok budeme sláviť 28. október „Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu“ prvýkrát ako štátny sviatok, ale nebude to deň pracovného pokoja. Čo nám tento „pracovný“ deň bude pripomínať?

Maďarský prezident Árpád Göncz mi raz po novembri 1989 povedal: „Lech Wałęsa je líder legendárneho odborového hnutia Solidarita a nositeľ Nobelovej ceny za mier, ja (A. G.) som bol aktívny v maďarskej revolúcii a po nej som bol odsúdený do väzenia na doživotie, ale Západ si vybral Václava Havla, aby sa stal symbolom pádu komunizmu v postkomunistickej Európe!“

Západ si vybral Havla nielen pre jeho disidentský a intelektuálny príbeh, ale najmä preto, že Havel sa hlásil a niesol odkaz masarykovskej prvej Československej republiky, ktorá bola a osvedčila sa ako demokratická republika v obkľúčení viac či menej autoritatívnych štátov.

Československá republika 1918 až 1938 bola na Západe pojmom, aj preto politici z Česka i zo Slovenska do poslednej chvíle váhali, či si vezmú na vlastné tričko jej rozpad v roku 1993. Československo sa 1. januára 1993 rozdelilo, pokojný rozchod dvoch národov stále slúži ako príklad vzorového riešenia historických udalostí vo svete a tento rozchod dnes na oboch stranách rieky Moravy nikto nespochybňuje. Čo okrem štátneho sviatku zostalo z noblesy prvej republiky u jej dvoch pokračovateľov?

Československá republika bola kultúrny pojem. Tridsiate roky znamenali taký kultúrny rozmach v Česku, na Morave a na Slovensku, že k ich koncu sa hovorilo, že Praha prevezme rolu, ktorú v Európe pre umelcov a kultúru zohrával Paríž. Toto kultúrne vzopätie sa zopakovalo v Československu v 60. rokoch 20. storočia a aj deväťdesiate, prvé slobodné roky znamenali v Česku a na Slovensku kultúrny rozmach. Ak by sme mali veriť tejto tridsaťročnej periodicite, aj 20. roky nášho storočia by mali priniesť kultúrny rozmach, na ktorý túžobne čakáme.

Prvú republiku sprevádzalo mnoho politických chýb, ale najmä v osobe T. G. Masaryka, ako už bolo povedané, mala republika svoj štýl a noblesu. Politický vývoj v Česku a na Slovensku po rozdelení akoby úplne zabudol na tento prvorepublikový odkaz. Bezbrehá korupcia v obidvoch republikách, na Slovensku únos prezidentovho syna, čoraz vulgárnejšia politická komunikácia medzi politikmi, odsúvanie vzdelania a kultúry na okraj záujmu vlád… a takto by sme mohli pokračovať až do dnešných dní politického vývoja v Česku a na Slovensku. Obidve republiky sa dnes vzdialili tomuto odkazu. Myslím si však, že Česko má nádej a môže sa vrátiť ku kontinuite, o ktorú sa na začiatku 90. rokov pokúšal Václav Havel.

Ale rovnako si myslím, že pokiaľ si na Slovensku neosvojíme uhorskosť našich dejín, nevytvoríme si ani dostatočný vzťah k vzniku a existencii Československej republiky. Budeme stále len historickí bezdomovci. Niektorý významný deň našich uhorských dejín by mal preto patriť medzi pamätné dni. Aj na tieto veci môžeme myslieť, keď budeme tento rok na Slovensku sláviť nový štátny sviatok.