Ján Benčík: Kandidatúru do parlamentu som oľutoval viackrát (+ video)

Ján Benčík (74) je poslanec parlamentu. Kandidoval za stranu Za ľudí, pred časom prešiel do klubu SaS. V rozhovore hovorí:

• kedy svoju kandidatúru do Národnej rady oľutoval,
• prečo žiada ospravedlnenie od poslanca Miroslava Suju,
• ako vnímal status poslanca Tarabu o prezidentkinej dcére,
• aj ako sa pozerá na rozpad Za ľudí.

Poslancom ste sa stali po sedemdesiatke, ak sa nemýlim, po pánovi Kerekrétim z OĽaNO ste druhým najstarším zákonodarcom v parlamente, a to všetko v čase extrémnej polarizácie a osobných útokov nielen v Národnej rade, ale v celej spoločnosti. Nemávate občas chvíle, keď si poviete – nestojí mi to za to, radšej by som sedel v pokoji doma?

Hneď na úvod vás poopravím, pôvodne som si aj ja myslel, že som druhým najstarším poslancom, ale nie je to tak. Hoci sa nepatrí hovoriť o veku dámy, pani Záborská je o mesiac odo mňa staršia. A zdá sa mi, že aj jeden poslanec Smeru je odo mňa o niečo starší. Ale aby som odpovedal na vašu otázku, áno, je pravda, že rozhodnutie kandidovať do parlamentu som oľutoval už viackrát.

V ktorých chvíľach?

Najvážnejšie to bolo v období vládnej krízy, v čase stupňovania napätia, ku ktorému prispieval pán, ktorého nebudeme menovať.

Máte na mysli bývalého premiéra? Toho môžeme pokojne menovať, on sa určite neurazí.

Bol to pán bývalý premiér, ktorého osoba, štýl vládnutia a komunikácia s občanmi aj ostatnými politikmi mi extrémne prekážali.

Čiže toto bol pre vás najzásadnejší moment? Čakal by som totiž, že pre človeka, ktorý sa stretáva s množstvom urážok, vyhrážok a nenávistných prejavov, môže byť práve toto nákladom, ktorý sa mu ťažko znáša. Aj keď rozumiem, že niečo podobné ste zažívali aj pred vstupom do parlamentu.

Politika zo strany bývalého premiéra mi prekážala aj preto, lebo platilo, že keď sa voči nej človek vyhranil, bol obviňovaný z toho, že chce prebehnúť alebo podporuje tých, ktorí tu vládli predtým. No podľa môjho názoru to bolo naopak. Práve tento štýl vládnutia nahráva tým, ktorí by sa mohli vrátiť a ktorých návrat nechcem.

Je to teraz s premiérom Eduardom Hegerom lepšie?

Je to nepomerne lepšie. Aj keď sa o premiérovi Hegerovi hovorí, že je slabý a nevie si urobiť poriadok, ja si to nemyslím. Tichá sila a vytrvalosť je niekedy omnoho užitočnejšia ako búchanie päsťou po stole.

Video: Celý rozhovor s Jánom Benčíkom (autori: Dušan Mikušovič, Martina Koník)

Roky ste na svojom blogu opisovali vystupovanie pravicových radikálov na sociálnych sieťach, za čo ste si schytávali množstvo nenávisti a vyhrážok už pred vstupom do parlamentu. Takže ste tam už prišli pomerne vycvičený a otrlý. Napriek tomu – prišiel v posledných mesiacoch moment, keď vás nejaká konkrétna urážka či vyhrážka zvlášť zasiahla? Bol to výrok exkotlebovca Suju, ktorý vás v pléne označil za vraha, alebo niečo iné?

Osobne ma skôr zasiahli iné urážky, za ktorými bol takisto zmienený poslanec Suja. Opakovane po mne vykrikuje v pléne a nadáva mi do „udavačov“ a „eštebákov“. Niekedy priamo na záznam vo faktickej poznámke, niekedy to kričí len tak, mimo svojho vystúpenia v pléne, takže to v prepise parlamentných prejavov nie je zaznamenané. Výrok o „vrahovi“ bol len posledná kvapka. Už minulý rok v novembri som mal pripravené podanie na poslanca Suju, práve keď hovorieval, že „komunisti zatvárali a vešali ľudí kvôli udavačom, ako som ja“. To si naozaj vyprosím. Nakoniec som to vtedy nepodal, lebo by to využil len na to, aby opäť hovoril, že ho „Benčík udal“.

Teraz ste podanie voči Sujovi odoslali. Pripomeniem, že za výrok v znení „Áno, človek zo Slovenska bol zavraždený na Ukrajine kvôli tomu, že ho pán Benčík zverejnil na svojom Facebooku“. Cez parlamentný mandátový a imunitný výbor žiadate ospravedlnenie. Prečo teraz už áno? Máte pocit, že v istej chvíli sa človek už musí ohradiť?

Myslím si, že nielen ja alebo politici, ale všetci ľudia by sa mali vedieť ohradiť voči nepravdivým výrokom, ktoré ich zasahujú na cti a ohrozujú ich povesť. Treba sa ozvať. Tento výrok mal ešte jeden rozmer. Vieme, že poslanec Suja kedysi pracoval pre jednu z hláv slovenskej mafie, mnohonásobného vraha Mikuláša Černáka. Cvičil jeho ľudí. Keď on s takouto minulosťou ide mňa obviňovať, že ja som vrah, príde mi to naozaj neakceptovateľné.

Žijeme také časy, že ľudia s minulosťou s mafiánmi hovoria o iných ako o mafii alebo že politici s problémom preukázať pôvod svojho majetku kritizujú majetkové pomery iných.

A fašisti hovoria o druhých, že sú fašistami a už nám to nepríde ani čudné. Dejú sa kuriózne a zvláštne situácie. Práve teraz sa mi stalo, že som komentoval vtip Cynickej obludy s Kotlebom a Tarabom. Autor mal v obrázku zlé číslo so sumou šekov, ktoré rozdával Marian Kotleba, a tak som do komentára napísal správne – 1488. Facebook mi dal za to trojdňový ban, čiže mi zablokoval prístup k môjmu účtu.

Očakávate, že by sa vám pán Suja mohol ospravedlniť, aj keby mandátový a imunitný výbor s vaším podaním súhlasil?

Neviem, čo sa odohrá v hlave pána Suju. No pokiaľ viem, Marian Kotleba bol v minulosti takisto konfrontovaný s takýmto podaním. Bol zaviazaný, aby sa ospravedlnil, ale neurobil to. Situáciu využil na ďalšie útoky a údajne si povedal, že mu to za tú pokutu, ktorú neskôr musel zaplatiť, stálo.

Takže s nejakým výchovným efektom nerátate.

Nie, ale napriek tomu si myslím, že ozvať sa treba.

Zo záberov z parlamentu vidíme pravidelné slovné prestrelky medzi vami a kotlebovcami či poslancami Republiky. Vždy ma zaujímalo, ako to vyzerá, keď vás, ktorí ste roky odhaľovali ich skutočné názory na Facebooku, stretnú napríklad v parlamentnom salóne. Je to vždy napäté?

Musím povedať, že do parlamentného salónu nechodím, nikdy som tam nebol. S poslancami ĽSNS a Republiky sa teda stretávam výhradne v sále, na chodbách a v jedálni. Musím medzi nimi diferencovať. S poslancami Martinom Beluským z ĽSNS a Ondrejom Ďuricom z Republiky sa aj zdravím, mám s nimi zo spoločenského hľadiska korektný vzťah, nepozeráme na seba s nenávisťou, hoci oni majú o mne svoju mienku a ja o nich. S ostatnými je to indiferentný vzťah. Ja si ich nevšímam a oni mňa takisto nie, čiže pri stretnutí na chodbe parlamentu sa ku mne nesprávajú nejako nepriateľsky.

S výnimkou poslanca Suju?

V skutočnosti sa ani s ním mimo sály nejako nestretávam. Raz som bol obedovať v reštaurácii Parlamentka, kde ma už pri vstupe privítal slovami – ktorými sa obracal na Patricka Linharta zo Sme rodina – tu je tvoj „kamarát udavač Benčík“.

O poslancoch parlamentu zo štandardných strán sa dlho rozprávalo, že pred kamerami po sebe idú, ale potom, mimo nich, si tykajú a vedia sa porozprávať. Nemáte to teda tak s nikým z poslancov zvolených za ĽSNS?

Nie. S nikým z poslancov z „druhej strany“ si netykám, pozdravíme sa maximálne pri výťahu na ubytovni či na chodbe v parlamente.

Nedávno ste ocenili aspoň postoj poslanca Miroslava Urbana, lekára z Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku – čiže vášho krajana – k očkovaniu proti covidu. Urban kandidoval za ĽSNS, dnes je v Republike, obe strany vystupujú radikálne proti očkovaniu, no on odmieta zľahčovanie covidu, obhajuje rúška aj očkovanie. Vy ste s ním hovorili osobne vlani na jeseň, vtedy sa vám aj ospravedlnil za výrok, že vás stretol v horách pri rokline, no „nemohol to využiť, lebo tam bol s deťmi“. Ako vnímate tento jeho rozpor: kritizuje postoj Milana Mazureka a ďalších k protipandemickým opatreniam, čo je ich kľúčová agenda, ale zostáva s nimi?

Musím povedať, že na pána doktora Urbana som zabudol pri menovaní poslancov, s ktorými mám korektný vzťah. Tú poznámku na moju adresu sme si vysvetlili, povedal mi, že ho to mrzí, a tak sme to z našej minulosti vymazali. Stretol som sa s ním aj na železničnej stanici, išli sme jedným vlakom, hoci sme spolu nesedeli. Pán doktor Urban aj minulý týždeň, keď kotlebovci, konkrétne pán poslanec Schlosár, prišli s jedným zo svojich návrhov v oblasti vakcinácie, dôsledne v parlamente obhajoval svoje názory k očkovaniu. Povedal, že každý liek – aj vakcína – má nežiadúce účinky. Prečo zostáva medzi nimi, to neviem. Príde mi to ako dvojtvárnosť, on hovorí, že poslanci Republiky vraj neodmietajú očkovanie, len sú za jeho dobrovoľnosť. No ich konanie nasvedčuje niečomu inému.

Nemali ste chuť sa ho na to v poslednom čase spýtať?

Mal, ale nemal som nejakú príležitosť stretnúť ho teraz mimo parlamentnej sály. A ísť k poslaneckým laviciam, kde sedia aj jeho kolegovia, to by mi bolo nepríjemné. A on by tam zrejme nehovoril nejako otvorene.

Kotlebovci naďalej nenosia v parlamente rúška alebo len tak naoko. Poslanec Krúpa bol minulý týždeň trikrát zo sály vykázaný, a aj keď to teda nie je žiadny rétor, Markíze povedal, že rúško nosiť nebude, lebo neverí v ich účinnosť a neverí vlastne ani covidu. Vy ste vyzvali vedenie parlamentu, aby nosenie rúšok vynucovali. Majú však nejaké možnosti, ako to dosiahnuť, keďže u nás nemáme nič ako parlamentnú stráž?

Možnosti vedeniu parlamentu poskytuje rokovací poriadok. Môžu napomenúť poslancov, ktorí rúško nenosia, a ak si ho nedajú, po opätovnom napomenutí ich môžu vykázať zo sály, za čo poslancom hrozí zrážka zo mzdy. Ďalšia možnosť je takýmto poslancom nezapnúť mikrofón, aby nemohli vôbec vystupovať.

No v sále môžu sedieť naďalej – aj bez rúška.

Áno, nik nemá právomoc takéhoto poslanca fyzicky zo sály odstrániť. Niektorí poslanci ĽSNS pritom rúška bežne nosia, napríklad pani Sulanová či pán Beluský, ten dokonca nosí respirátor. No potom sú tam aj takí, ktorí rúško zásadne nenosia alebo si ho nasadia pod nos či dokonca pod ústa. Marian Kotleba pri nedávnom vystúpení rovno povedal, že si „nasadí handru, ktorá je preňho symbolom zotročenia“. No výnimočne si ho vtedy nasadil až na nos.

Pýtam sa preto, že – ako sme spomínali – máte viac než 70 rokov. Predpokladám, že ste zaočkovaný, no máte obavu pracovať v takomto prostredí?

Samozrejme, som zaočkovaný dvomi dávkami a pokiaľ to bude možné, dám si pichnúť aj tretiu. Keď som vyzval vedenie parlamentu, aby upozorňovali poslancov na rúška, kričal po mne poslanec Mazurek, že som zbabelec a bojko. No ja osobne sa o seba nejako nebojím, som zaočkovaný a dodržiavam opatrenia, hoci aj napriek tomu je možné sa nakaziť. V minulosti som sa však bál skôr o manželku, ktorá je len o rok mladšia a ktorej zdravotný stav nie je taký dobrý ako môj. A najviac sa bojím o manželkinu maminku, ktorá má 91 rokov. Už štyri roky žijeme tak, že týždeň sme doma a týždeň u nej, lebo už nemôže byť sama, potrebuje pomoc. Vážne obavy mám z toho, ak by som chorobu priniesol k nej.

Keď hovoríme o nenávistných prejavoch politikov, minulý týždeň ste sa pokúsili navrhnúť v parlamente uznesenie, aby poslanci odsúdili konanie poslanca Tomáša Tarabu, ktorý zosmiešňoval dcéru prezidentky Zuzany Čaputovej. Predsa len sa v poslancoch zvolených za ĽSNS vyznáte. Nakoľko premyslený krok to od Tarabu bol?

Pán Taraba nie je natoľko jednoduchým človekom, aby nevedel, čo svojím príspevkom spôsobí. Veľmi dobre kalkuloval s reakciou svojich prívržencov. On sa síce vyviňuje, že dcéru prezidentky vlastne pochválil, ale, ako vravím, veľmi dobre vedel, čo vyvolá.

Takže je spokojný?

Áno. Preto som považoval za svoju morálnu povinnosť návrh na odsúdenie jeho konania predniesť v sále, hoci som si bol vedomý, že v rámci parlamentnej procedúry sa o ňom nemôže dať hlasovať.

Predseda parlamentu Boris Kollár vám dokonca povedal, že si nemáte robiť reklamu.

Áno, napriek tomu som to predniesol. Neexistovala žiadna iná možnosť, ako by mohlo v parlamente takéto niečo aspoň odznieť. Vyhlásenie pána Kollára mi pripadá zvláštne. Mám 74 rokov, nie som členom žiadnej politickej strany, nemienim znovu kandidovať a nepotrebujem si ani z osobných, ani zo straníckych dôvodov získavať pozornosť, robiť si reklamu a získavať politické body. Na rozdiel od pána Kollára.

Odohrala sa tam ešte jedna zvláštna situácia. Poslanci Suja s Mazurekom po vašom návrhu, ktorý procesne nebol prijatý, kričali, že aj vy ste vystavili mladé dievča internetovému hejtu, keď ste písali o redaktorke Kulturblogu Lívii Garčalovej ešte v čase, keď chodila na gymnázium. Vtedy ste opisovali jej názory, ktoré sama zverejňovala, v tom čase už chodila na akcie kotlebovskej Ľudovej mládeže. Napriek tomu asi povedzte vašimi slovami – v čom vidíte rozdiel oproti tomu, čo napísal o prezidentkinej dcére poslanec Taraba?

Kotlebovcom a exkotlebovcom sa podarilo stvoriť mýtus, ktorý si žije vlastným životom a ktorý ovplyvňuje aj ľudí, ktorí im ani neveria. Skutočnosť je taká, že som pred rokmi tú slečnu zaregistroval na besede s gymnazistami v Spišskej Novej Vsi. Nevedel som, o koho ide, no prihlásila sa do diskusie a hneď v prvej vete sa ma spýtala, koľkých ľudí som udal. Nebol to veľmi priateľský úvod. V následnej debate hovorila, že ľudia ako Mazurek či bývalý okresný predseda ĽSNS Michal Buchta, ktorý teraz uzatvoril dohodu o vine a treste za šírenie extrémistických materiálov, sú veľmi inteligentní a slušní ľudia. Ja som o nej nepísal, bral som to tak, že dobre, prihlásila sa do diskusie. Nikde som o nej nepísal, ani v statuse, tobôž v blogu.

Tak ako tento príbeh vznikol?

Neskôr Lívia natočila pamätné video, v ktorom sa vyjadrovala ku kampani na vodku Absolut. Nevyjadroval som sa k nemu, ale Jakub Goda (ktorý dnes pracuje na komunikačnom oddelení v prezidentskej kancelárii, spolupracuje aj s ministerstvom zdravotníctva, pozn. red.) na svojom súkromnom profile napísal status o tomto videu a ja som potom v komentároch napísal dve-tri vety. Práve to, že som ju stretol na diskusii v Spišskej Novej Vsi a napísal jej meno. Nič viac, nenapísal som ani jej adresu, ani na ktorú školu chodí, to som ani nevedel. No vzápätí niekto napísal: „aha, už ju vypátral udavač Benčík.“ To „udanie“ malo spočívať v jednom komentári pri statuse na súkromnom profile Jakuba Godu, pri ktorom som si ani nevšimol, že ho má nastavený ako „verejný“. No už sa to po všetkých weboch šírilo. Nevylučujem, že Lívia schytala nejaký hejt, nie sú všetci svätí ani ľudia z našej názorovej skupiny, ale neskutočný hejt po tomto čakal na mňa. Nielen vo forme komentárov, kde sa spomínala rodina či zabitie, viacerí vtedy aj zverejnili moju adresu a telefónne číslo. Nasledovalo množstvo telefonátov k nám domov, aj uprostred noci.

Vyhrážky a urážky ste museli vstrebať už pred rokmi, mimo pandemickej situácie. Dnes, v čase ostro polarizovanej spoločnosti, zažívajú podobné situácie nielen mnohí politici, ale aj vedci či lekári. Čo by ste im poradili – ako to psychicky zvládať?

Neviem, či im dokážem poradiť. Takáto skúsenosť je neprenosná. Človek sa časom obrní, stane sa ľahostajnejším, ale napriek tomu sa to každého vždy dotkne. Najmä ak sú súčasťou útoky na rodičov. Človeka raní, ak mu niekto napíše, aká matka či otec mohli priviesť na svet niekoho takého. Mňa osobne sa vyhrážky až tak osobne nedotkli, neobávam sa o seba. Chodím po meste, do prírody, cestujem vlakom aj autobusom či mestskou hromadnou dopravou. Za celé tie roky som sa stretol asi dvakrát-trikrát s verbálnym osobným útokom. S fyzickým ani raz.

Takže rada je, že sa treba cez to preniesť?

Aj, ale myslím si, že treba reagovať aj tak, ako reaguje v týchto dňoch lekár, pán Sabaka, ktorý podal aj žaloby na Uhríka či Mazureka. Títo politici by si nemali zvykať, že môžu povedať čokoľvek a všetko im to prejde.

No následná reakcia nemáva takú odozvu ako prvotné klamstvá. Nedávno kotlebovci napríklad prezentovali výskumný projekt košickej technickej univerzity, takzvaný MOVIR (mobilný monitorovací systém pre ochranu izolovaných a rizikových skupín), ako vládny plán na koncentráky pre zaočkovaných. Vy ste to na branno-bezpečnostnom výbore aj odsúdili uznesením, vysvetľoval to aj minister obrany Naď. No dá sa konkurovať mediálnemu obrazu, ktorý sa podaril klamlivým tvrdením docieliť im?

Nie, žiaľ, spoločnosť je už v takom stave, že racionálne a vedecké vysvetlenie – nech už ide o akúkoľvek tému – sa od tejto bubliny odrážajú ako loptička od steny. Ľudia nie sú prístupní rozumnej argumentácii. No napriek tomu rezignovať nemôžeme. Musíme sa nielen snažiť dávať veci na pravú mieru, ale aj vyvodzovať zodpovednosť voči politikom, ktorí takéto škodlivé veci šíria.

S kotlebovcami a odídencami z ĽSNS sa stretávate aj na rokovaniach výborov, konkrétne s Kotlebom na branno-bezpečnostnom. Po smrti bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského a neskoršej vojne v polícii sa na tieto rokovania zamerala aj pozornosť médií, niektoré – ako napríklad rokovanie výboru na kontrolu NBÚ – prebiehajú v utajenom režime. Ako kotlebovci narábajú s informáciami, ktoré sa tam dozvedia?

Ak ide konkrétne o záležitosť pána Lučanského, takto sa nesprávali len kotlebovci. Situáciu sa snažili politicky využiť a prekrútiť aj politici zo strán Smer a Hlas, a práve to je pre mňa ešte viac zarážajúce. Ich obvinenia na adresu pracovníkov justičnej stráže boli absurdné, a diali sa napriek tomu, že riaditeľ zboru aj riaditeľ konkrétneho ústavu boli nominanti bývalej vlády. Napriek tomu na ich adresu padali obvinenia, ako keby pomaly oni osobne – alebo teda pracovníci justičnej stráže – bývalého policajného prezidenta zavraždili.

Zostávajú informácie prednesené na výboroch v utajenom režime naďalej utajené alebo sa vynášajú?

Ak to preženiem, niekedy sa na následných tlačových konferenciách dozviem pomaly viac, ako bolo povedané na výbore. A niekedy nejde, bohužiaľ, len o tlačové konferencie opozičných politikov, ale bohužiaľ aj niektorých koaličných.

Peter Pellegrini nedávno nazval Smer Roberta Fica hnedou sociálnou demokraciou. Povedzte ako človek, ktorý sa krajnej pravici venuje roky – je to férové pomenovanie?

Na základe ich skutočného konania, aj vzťahov v parlamente, si myslím, že Peter Pellegrini má, bohužiaľ, v tejto veci pravdu. Ak boli pochybnosti, či Smer je autentická ľavica a sociálna demokracia, tak teraz sa už potvrdili. Bratanie sa s kotlebovcami je príliš očividné. Pamätám si na rok 2016, keď sa kotlebovci po prvý raz dostali do parlamentu. Pani Irena Bihariová, dnes predsedníčka Progresívneho Slovenska, ktorá vtedy ešte nebola v politike a angažovala sa v organizácii Ľudia proti rasizmu, vtedy na základe nemeckej skúsenosti prišla s iniciatívou „S fašistami sa nehovorí“. Dala výzvu poslancom parlamentu, aby sa pripojili podpisom. Jedným z prvých, ktorí sa pridali, bol poslanec Ľuboš Blaha, ktorý sa voči kotlebovcom ostro vyhraňoval. Nakoniec skončil tak, že keď kotlebovci v lete organizovali pred parlamentom demonštráciu, ktorá sa skončila až priamo pred dverami, vznikla fotografia, na ktorej je pán Blaha s Kotlebom takmer v objatí.

Vidno aj v parlamente zbližovanie Smeru napríklad s poslancami Republiky, alebo je Ficovou maximálnou hranicou spolupráca s takzvanými kuffovcami, teda stranou Život Tomáša Tarabu, kde je aj bývalý poslanec Smeru Ján Podmanický?

Obávam sa, že okolnosti, ktoré vedú pána Fica k čoraz tvrdšej a agresívnejšej politike, ho môžu priviesť aj k tomu, že preňho nebude červenou čiarou ani spolupráca s týmito ľuďmi.

Do parlamentu ste sa dostali na kandidátke strane Za ľudí, pred pár týždňami ste spolu s väčšinou klubu a ministerkou Máriou Kolíkovou prešli do klubu SaS. Ako sa tam cítite?

Celkom dobre. Fyzicky sa pre mňa nič nezmenilo. Pôvodne som po voľbách krátko sedel na inom mieste, o dve lavice vyššie, no na tomto mieste tesne za mnou sedel pán poslanec Blaha. Jeho vystúpenia – ani nie na moju adresu, ale všeobecne – mi išli natoľko na nervy, že som využil ponuku ľudí zo SaS-ky, aby som si sadol na voľné miesto, ktoré bolo pri pánovi poslancovi Baránikovi. Tam som zostal aj teraz, takže som sa vôbec nemusel presúvať. Aj názorovo mám blízko k ľuďom SaS, nakoniec, jediní ľudia, ktorých som pred vstupom do parlamentu dlhšie poznal, boli politici z klubu SaS, Ondrej Dostal, Rado Kazda a Peter Osuský.

Ako sa spätne pozeráte na rozkol v Za ľudí, výroky oboch krídel či predsedníčky Remišovej? Čo je vaším ponaučením z tohto stretu?

Nestavať vlastné ambície nad ambície strany a prospech celého Slovenska. Hoci musím dodať, že mňa osobne tento stret až tak nezasiahol, keďže som členom strany Za ľudí nebol. Mimochodom, je mýtus, že sa strana Za ľudí rozpadla na nejakých hodnotových otázkach a preferenciách. Rozpadla sa na osobných preferenciách a na tom, že pani predsedníčka a časť jej podporovateľov mali bližšie k bývalému premiérovi a štýlu jeho politiky.