Ponúkame spravodlivejšiu a jednoduchšiu alternatívu k “detskému dôchodku” ministra Krajniaka

Iveta Radičová je bývalá predsedníčka vlády a ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny
Ľubica Navrátilová je expertka na dôchodkové systémy

Myšlienka zohľadnenia výchovy detí v priebežne financovaných dôchodkových systémoch (PAYG) je v odborných kruhoch predmetom diskusie už od 80. rokov minulého storočia. Tieto úvahy sú teda v Európe „na stole“ už 40 rokov a súvisia so snahou zvýšiť pôrodnosť a zabezpečiť lepšie podmienky pre rodiny s deťmi, zároveň s cieľom zabezpečiť dlhodobú udržateľnosť priebežne financovaného dôchodkového systému.

Návrhy boli v zásade dva, koncept závislosti výšky poistného od počtu detí „CPAYG“ (children pay as you go) a koncept asignácie poistného v prospech rodičov.

Metódou dôchodkového zabezpečenia v starobe môže byť sociálne poistenie, sporenie či súkromné poistenie, prípadne aj štátne zaopatrenie. U nás je základné hmotné zabezpečenie na starobu v prevažujúcej miere uskutočnené prostredníctvom sociálneho poistenia. Nárok na starobné dôchodky je podmienený získaním najmenej 15 rokov dôchodkového poistenia a dovŕšením dôchodkového veku, suma dávky je závislá od úrovne vkladu poistenca do dôchodkového systému. Spôsob financovania je takzvané priebežné financovanie, t. j. poistné od povinne dôchodkovo poistených osôb, zamestnávateľov a štátu je používané v rámci finančných tokov na úhradu záväzkov poisťovacej inštitúcie voči dôchodcom.

To, že systém získava v danom okamihu „rýchle“ peniaze k úhrade zo svojich výdavkov na dôchodkové dávky ešte neznamená, že by platcovia poistného platili dôchodky konkrétnym seniorom.

Predpoklad, z ktorého koncept CPAYG vychádza, je, že náš systém PAYG nie je de facto poistením, ale iba prerozdelením existujúcich zdrojov a vychádza z tradičného chápania zabezpečenia v starobe rodinou, keď úroveň rodičov závisela od životnej úrovne detí. Princíp ekvivalencie je v tomto koncepte chápaný ako závislosť životnej úrovne detí v čase výchovy od životnej úrovne rodičov a v dôchodku potom vice versa. Takéto chápanie by bolo prípustné len v rámci rodiny, na celospoločenskej úrovni je však úplne neakceptovateľné.

V koncepte CPAYG neexistuje poistno-matematická ekvivalencia príjmov a výdavkov ako základného predpokladu dlhodobej udržateľnosti poisťovacej inštitúcie. Neexistuje ani primeranosť dôchodkovej dávky od vkladu poistenca do dôchodkového systému, ani žiadny iný priamy vzťah medzi výdavkami vynaloženými na výchovu dieťaťa a výškou budúcich dôchodkových nárokov.

Asignácia poistného je zase v zásadnom rozpore so snahou mať jednoduchý a administratívne nenáročný systém. Z pohľadu ekonomickej teórie je to nepredstaviteľný koncept, keď je časť poistného neurčitá a neistá a vyvedená mimo systému starobného zabezpečenia v prospech konkrétnych osôb. Navyše jej zavedenie spôsobuje výpadok príjmov poisťovacej inštitúcie, ako pronatalitné opatrenie je diskutabilné, pretože účinok opatrenia nastane dlho po období skutočnej výchovy, neexistuje žiadna jednota medzi pojmom vychované dieťa a platca poistného. Nie je možné usudzovať na zvyšovanie či udržanie dôchodkov jednotlivca na základe neistoty, akou je výška príspevku na dôchodkové poistenie od svojich detí a ich uplatnení sa na trhu práce.

Ak je celospoločenská zhoda na ďalšej podpore rodín s deťmi, tak by mala byť načasovaná na obdobie faktickej výchovy, keď je objektívne žiadúca.

Štyridsať rokov „vyťahujú“ politici riešenie, ktoré odborníci opakovane vyhodnocujú ako nesprávne a nevhodné.

Faktom je vážny a pretrvávajúci problém negatívneho vplyvu obdobia starostlivosti o dieťa na starobný dôchodok najmä žien.

Riešenie založené na lepšom zhodnotení obdobia starostlivosti o deti je alternatívou

Cieľovou skupinou, na ktorú majú byť opatrenia zamerané, sú