Denník N

Literatúra obrusuje ego, ukáže vám, že život nemusí vyzerať tak malomeštiacky, hovorí spisovateľka Radka Denemarková

Spisovateľka Radka Denemarková. Foto – Soňa Pokorná
Spisovateľka Radka Denemarková. Foto – Soňa Pokorná

Je to európska literatúra, tvrdí o finalistoch Anasoft litera oceňovaná česká autorka.

Českú cenu Magnesia litera získala hneď štyrikrát – za prózu, publicistiku, prekladovú knihu a tiež hlavné ocenenie Kniha roku za román Hodiny z olova. Od roku 2004 pôsobí ako autorka na voľnej nohe, jej knihy sa presadili aj v zahraničí, preložené boli do vyše dvadsiatich jazykov.

Spoznali sme sa pri spoločnom porotovaní v tohtoročnom ocenení Anasoft litera. Radka Denemarková od začiatku nezakrývala, že slovenskú literatúru podrobne nepozná a do veľkej miery ju nanovo objavuje. To jej zároveň umožnilo ničím nezaťažené čítanie.

V rozhovore hovorí o tom, ako ju tunajšia knižná produkcia oslovila, či existuje objektívne hodnotenie literatúry, prečo ju vytáča označenie „ženská literatúra“, či nás knihy zachránia pred klimatickou krízou, či by išla do politiky a čo znamená byť autorkou v slobodnom povolaní.

V porote ceny Anasoft litera vám prešlo rukami množstvo slovenskej literatúry. Aký ste mali z toho pocit?

Predovšetkým sa mi potvrdila jedna vec. Dostávala som totiž ponuky byť v porote českých cien – ako Magnesia Litera a ďalších – a vždy som ich odmietala. Je to pre mňa stret záujmov. Som autorka českej literatúry, čiže sa poznáme, a či chcete alebo nie, ten psychologický moment tam hrá rolu. Viete aj informácie, ktoré nechcete vedieť, vidíte do vydavateľstiev a zákulisných hier. Osvedčilo sa mi teda, že reagujem len na zahraničné ponuky.

Pri Anasoft litere to bol pre mňa návrat k slovenčine, k mladosti, k jazyku, s ktorým som vyrastala. Zároveň som brala na zreteľ len texty. Autorov nepoznám, nemám prehľad o vydavateľstvách, takže rozhodovali výlučne texty. To, čo vyzeralo ako najnáročnejšie, bolo pre mňa najdôležitejšie – a síce, že som si načítala knihy, ktoré vyšli v danom roku. Čiže aj množstvo tej „hlušiny“, ktorá nemá s literatúrou nič spoločné. Je to produkt, ktorý sa možno predáva, ale za pár rokov o ňom už nevieme.

Keď sa človek prehrýzol týmto, o to viac vyrástli skutočne kvalitné diela. A je obrovská radosť, že sa takéto knihy stále vydávajú. Texty, ktoré riskujú a ktoré bola radosť čítať. Považujem za veľmi dôležité, že sa hodnotí všetko, čo za rok vyjde. Šancu majú všetci autori a vydavateľstvá. Pre porotu je to náročné, ale je to prejav spravodlivosti v prístupe k literatúre.

Sústreďme sa na užší okruh kníh, o ktorých porota rozhodovala. Dozvedeli ste sa z nich niečo o slovenskej literatúre?

Vo východnej Európe existuje tendencia podporovať literatúru, ktorá je zameraná národne, je takzvane vlastenecká alebo spracováva témy v tradícii danej literatúry. Tu tiež boli takéto knihy, ale napodiv neboli najkvalitnejšie. Reagovali na politickú situáciu alebo ju spracovávali do trilerov. To je trend, ktorý priniesla severská literatúra a kriminálne romány. Ide o detektívku, ale zároveň sa riešia problémy spoločnosti, politiky, korupcie. Ukázalo sa, že keď sa odkopíruje nejaký postup alebo téma, tak to nemusí fungovať.

U mňa bodovala práca s jazykom a nemyslím tým nejaké experimenty. Je to napríklad jasný, rovný, kryštalický jazyk Jany Juráňovej, ktorý bol v kontraste s tým, o čom píše. Boli to poviedky Barbory Hrínovej a Richarda Pupalu, ktoré otvárajú témy, ale vidieť, že je to ich trápenie. Nesadli si k stolu s tým, že o tomto teraz svet premýšľa a toto sa predáva. Išli na to inak a vznikla výrazná slovenská literatúra, ktorá je vlastne európska.

Boli tam aj dojemné momenty, napríklad kniha Alty Vášovej, za ktorou je pozícia človeka, ktorý sa ocitá v cieľovej rovinke a nezakrýva to. Alebo Veronika Šikulová – to je literatúra v tradícii najväčších mien. Literatúra, ktorá vie, že nemusí mať jasný príbeh, čiže to najdráždivejšie pre každého čitateľa. Je to o ponore do spôsobu rozprávania a vlastne úplne neviete, čo sa s vami deje. Núti vás to premýšľať, po prečítaní knihy sa vynoríte a niečo je inak. A to je to umenie literatúry.

Laureáti Anasoft litery sa ešte nikdy nezhodovali s hlasovaním publika v Cene verejnosti. Aj všeobecne to môže pôsobiť tak, že porota rozhoduje v slonovinovej veži a vyberá čosi, s čím to čitatelia nebudú mať ľahké a nemusí sa im to páčiť. Ako to vnímate?

Podstatné je, že pri hlasovaní publika v Anasoft litere si čitatelia vyberajú už z desiatich kvalitných kníh. A je jedno, akú si vyberú. Keby mali úplnú voľnosť, tak by sme sa možno čudovali. Samozrejme, že existujú ľudia, ktorí vnímajú čítanie ako formu oddychu. Chcú, aby text nimi prekĺzol ako piesok medzi prstami, ale zajtra naň zabudnú.

Je tu, dúfam, skupina čitateľov, ktorí siahajú po náročnejších knihách a takých, ktorými sa treba prehrýzť. Potom sú ale odmenení. Mení ich to, núti premýšľať, polemizovať, otvára im to nové svety, sú senzitívnejší a vedia, že existujú vnútorné životy, ktoré sú iné. Človek zisťuje, že život nie je len jeden a nemusí vyzerať tak malomeštiacky. Zároveň si nemyslím, že s knihami, ktoré sme vybrali, treba bojovať. A neznamená to, že rezignujú na kvalitu. Každú z kníh finálovej desiatky môžem s pokojným srdcom odporučiť každému.

Ako čitateľka zo zahraničia ste nemuseli riešiť lokálne detaily, ktoré v knihách zaznievajú. To môže byť plus, pretože vnímate samotný text. V porote sa tiež diskutovalo o nadčasovosti a o tom, ako by tieto knihy boli čítané o dvadsať rokov. Ako vnímate literatúru v tomto kontexte?

Pre mňa je úplne jedno, aká je téma. Vždy ide o to, ako je to spracované. Môžem si zobrať Máriu Stuartovú a napísať knihu o súčasnosti alebo si, naopak, zobrať súčasnosť a môžem sa nakoniec mýliť. Dôležité je spracovanie a jazyk. Keď vidím, že autor nepracuje s jazykom, neverím mu ani to, čo hovorí. Nechcem to ani čítať. Preto mi prekážali povrchné knihy a detektívky, ktorých bolo tak veľa. V nich boli aj tie aktuálne témy, čo ma vôbec nezaujímalo.

Bolo zaujímavé, keď sme sa o tom bavili pri knihe Jany Juráňovej. Ja som odkazy na slovenské reálie nevnímala, a preto ma to nerušilo. Nevieme, ktoré knihy sa budú čítať aj o dvadsať rokov, ale pri Juráňovej by som si tipla, že áno. Z istej skúsenosti urobila modelovú situáciu, ktorú si môžu v každej krajine preniesť na svoje problémy a ktorá ich zasiahne. To je literatúra – keď vznikne niečo zovšeobecniteľné, hlboké, intímne. A je to, samozrejme, veľmi ťažké.

Mne pomohlo aj to, a robím to veľmi rada, že si na obálke prelepím životopis či anotáciu. Potom je jedno, či to napísal muž alebo žena, neviete, koľko má rokov. Je to len text. A to je tiež kritérium, ktoré môže hovoriť o nadčasovosti. Keď sa ukáže talent, keď autor skúša niečo nové a riskuje. Potom je jedno, či si zoberie súčasnú politickú situáciu alebo píše o nefunkčných rodinách.

Od verdiktu poroty sa očakáva objektívne hodnotenie. Zároveň každá kniha nejako pôsobí, každý skúma, či jej uveril alebo či ho zasiahla. To sú veľmi subjektívne kategórie. Ako sa v rámci toho pohybujete?

Pri hodnotení sa to nedá rozdeľovať. Empatiu a napätie nemožno vypnúť. Terminológiu máme na to, aby sme rozobrali, aký má kniha jazyk, kompozíciu, ako pracuje s dialógom a ako buduje text. Ale to nestačí. Toto mi vždy na literárnej vede prekážalo. V umení totiž vždy príde bod, pre ktorý už pojmy nie sú. Hovorím tomu energia. Kniha má energiu, ktorá vás zachytí a niečo s vami urobí. Dotkne sa neuralgického bodu v podvedomí alebo témy, o ktorej ani neviete.

Ja som tiež čitateľka, tiež chcem, aby kniha so mnou niečo urobila, a nemusím ju hneď analyzovať. Sú knihy, ktoré sa objavia, a my pre ne ešte terminológiu nemáme. Veda si tiež ide vychodenými cestami. Literatúra prichádza stále s niečím novým a my sme tu nato, aby sme tomu dali šancu. Nejde o to, ako „sa má písať“.

Preto som sa nakoniec rozhodla pre poviedky Barbory Hrínovej, pretože ona naozaj nasáva dobu v ktorej žije, ale robí to akoby mimochodom. Nehovorí si, že teraz vám to ukážem. A spolu s Pupalom je to naozaj na vysokej úrovni. Ide to podobným smerom ako texty Alice Munroovej, Doris Lessingovej alebo Judith Hermannovej. Nerada porovnávam, len chcem poukázať na to, aby ste si nehovorili, že „my tu na Slovensku nič nemáme“.

Víťazná zbierka Barbory Hrínovej má názov Jednorožce a vystupujú v nej postavy, ktoré sú sexuálnou orientáciou, telesným hendikepom alebo inak „iné“. Zohrávala pre vás osobne táto inakosť nejakú rolu pri rozhodovaní?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Anasoft litera

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie