Denník N

Odborník: Obete sexuálneho zneužívania sa nemusia doprosovať o odškodnenie na súde. Môžu oň požiadať ministerstvo spravodlivosti

Róbert Braciník. Foto - archív R. B.
Róbert Braciník. Foto – archív R. B.

Psychológ Róbert Braciník so svojím tímom roky pomáha sexuálne zneužívaným a týraným deťom. V rámci občianskeho združenia Náruč prevádzkujú aj špeciálne výsluchové miestnosti, v ktorých môže polícia vypočúvať deti bez ich zbytočnej traumatizácie.

Dlhé roky sa zameriavate najmä na pomoc deťom, ktoré sú ohrozené násilím alebo sexuálnym zneužívaním. Je na Slovensku vybudovaná dostatočná sieť takejto pomoci?

Nie, táto sieť je dosť deravá. Pre detské obete sexuálneho zneužívania existujú na Slovensku len tri špecializované pracoviská – naše združenie Náruč, Centrum Slniečko v Nitre a štátom zriadené pobytové centrum v Sečovciach. Malo by ich byť viac. Nemusia byť v každom okrese, stačilo by v každom kraji.

O niečo lepšia situácia je pri pomoci dospelým obetiam, kde sa angažujú rôzne neziskové organizácie, tie však často zápasia s existenčnými problémami, keďže nikdy nevedia, či získajú peniaze aj na pokračovanie vo svojej činnosti.

Najmä staršie generácie boli bežne vychovávané formou fyzických trestov, mnohí ich uplatňujú aj dnes. Kedy už hovoríme o neprípustnom násilí na deťoch?

Neprípustné násilie je, keď ide o správanie, ktoré dieťa poškodzuje telesne alebo duševne, keď negatívne zasahuje do jeho vývoja, keď spôsobuje ujmy na zdraví. Hraničné prípady dokonca spôsobujú smrť.

Ide teda o nenáhodné správanie, vidieť v ňom úmysel, opakuje sa, dokonca sa v danej rodine berie ako štandard. Násilník si je obvykle vedomý, že sa dopúšťa násilia, ale z rôznych dôvodov ho pred sebou ospravedlňuje.

Niektorí násilníci sa tak správajú aj pre svoju psychiatrickú diagnózu alebo oslabenie svojich mentálnych schopností. Najväčšiu skupinu však tvoria násilníci, ktorí vo svojom konaní vidia legitímny prostriedok výchovy. Napríklad preto, že sami boli vychovávaní remeňmi, varechami a fackami.

Čo by pomohlo?

Zmena pohľadu na výchovu a na používanie výchovných prostriedkov. Nie v zmysle kriminalizovania násilných výchovných metód, kam patria fyzické tresty aj psychický útlak, ale v zmysle uvedomenia si, že čosi také sa nesmie používať ani ako prvá, ani ako druhá voľba. Pointa je v tom, že každé násilné správanie deti poškodzuje.

Jasné, človeku môžu prasknúť nervy a v niektorých chvíľach toho naňho môže byť príliš veľa, ale ak už zlyhá a siahne k fyzickému trestu, musí si uvedomiť aj to, že šlo o chybu a prešľap, ktorý sa nesmie opakovať. Ak mu výchova prerastá cez hlavu, ak ju nezvláda bez kriku a bitiek, mal by sám vyhľadať pomoc.

Rodičom to dlho nedochádza, ale po čase prichádza k zacykleniu násilia v rodine. Keď potom deti začnú dospievať, rodičia zistia, že násilím už nič nedosiahnu, lebo potomkovia začnú ešte viac revoltovať, prípadne utekať z domu. Neraz nám priamo učitelia zo školy hlásia, že v triede majú žiaka, ktorý sa odmieta vrátiť domov.

Čo ak rodičia dieťa nebijú, ale neustále ho ponižujú, že je hlúpe, neschopné, že z neho nikdy nič nebude?

Výskumy ukazujú, že hrubých fyzických trestov, teda impulzívnych úderov v dôsledku prvoplánovej agresie, sa dopúšťajú najmä ľudia s nižším IQ, ktorí nedokážu zvládať svoje emócie. Inteligentnejší ľudia vedia, že modriny a monokle sa pomerne ľahko dokazujú, a tak siahajú skôr po psychickom týraní, teda po ponižovaní, výsmechu, nálepkovaní, respektíve kladení nezmyselných nárokov na dieťa.

Ubližujú aj rodičia, ktorí premietajú svoje nenaplnené ambície do detí a nútia ich podávať excelentné výkony, hoci na ne objektívne nemajú. Každé pochybenie a zlyhanie je tam komentované znevažujúcim a pohŕdavým spôsobom. Takéto deti sa podobajú skôr dostihovým koňom ako deťom žijúcim v láskyplnom vzťahu.

Týraním teda môže byť aj prehnaný tlak na deti, napríklad ich zahlcovanie množstvom krúžkov?

Samozrejme. Túžba rodičov, aby ich deti boli excelentnými šampiónmi v nejakej oblasti už v nízkom veku, je chybná. Deti majú plné právo robiť chyby, zlyhávať a tráviť voľný čas aj menej štruktúrovane. Netreba im organizovať každú voľnú minútu.

Na druhej strane nie je v poriadku ani opačný extrém, keď deti všetok voľný čas trávia s mobilom v ruke na sociálnych sieťach. Ak rodičia nie sú v normálnom kontakte so svojimi deťmi, nemôžu sa čudovať, ak zistia, že ich povedzme 14-ročná dcéra má vážnu známosť s dospelým mužom, pričom mu posiela nevhodné fotografie.

Čo sa vtedy stane? Čo urobí rodič, ktorý zistí, že jeho dieťa predčasne začalo so sexuálnym životom? Zľakne sa a impulzívne zatiahne záchrannú brzdu, čiže dcére okamžite zakáže všetko možné. Lenže to dieťa na také obmedzenia nebolo zvyknuté, a tak sa vzbúri. Keď potom rozmotávame klbko vzťahov, zrazu zistíme, že na vine nie je dcéra, ale rodičia, ktorí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Odoberanie detí

Rodičovstvo

Rozhovory

Sexuálne zneužívanie

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie