Denník N

O pomalosti

Bratislava. Foto N - Tomáš Benedikovič
Bratislava. Foto N – Tomáš Benedikovič

Veľkú väčšinu dňa snívam o tom, ako z vlastného harmonogramu nenápadne uniknúť.

Už pár rokov sa moje ranné rituály vyvíjajú približne rovnako. Vstanem z postele, a hoci by som sa do nej po prvej káve najradšej okamžite vrátil, prejdem obdivuhodnou transformáciou. Z mátožného leňochoda sa zmením na funesoidného policajta, ktorého úlohou je dostať školopovinného syna v optimálnom časovom limite z postele do školy. S krátkymi etapovými prémiami v kuchyni, kúpeľni, obývačke a na záchode. V ideálnom prípade bez zastávok na naháňanie kocúra, občerstvenie, klebetenie, obdivovanie smetiarov, pomaly padajúcich listov či áut prechádzajúcich na červenú.

Je mi jasné, že keby to mal absolvovať tradičným tempom, v škole by ho videli najskôr okolo obeda. Pozerá sa na mňa s výrazom nepochopenia a mierneho znechutenia. Prečo ho ten väčšinou komótne pomalý otec nabáda na väčšiu rýchlosť, máva hodinkami a ukazuje, ako málo času mu ešte zostáva do začiatku prvej vyučovacej hodiny?

Časový harmonogram. Treba ho dodržať. Inak človek nič nestihne. Veď hej… hoci veľkú väčšinu dňa snívam o tom, ako z vlastného harmonogramu nenápadne uniknúť. Aspoň pár sekúnd sa dívať na vtáky v parku. Po návrate do reality však zistím, že prešla minimálne polhodina. Bola by to ideálna téma na pracovnom pohovore. Pán Nagy, a aké máte záľuby? „No, neskutočne rád z gauča pozorujem pracujúcich ľudí. A predstavujem si, ako kričím na sluhu: Zachááár, dones mi ešte čaj! A tie malé koláčiky.“ To je fantastické, pán Nagy. Človeka ako vy sme už dlho hľadali. Kedy by ste mohli nastúpiť?

Pred ôsmou ráno odovzdám syna inštitúcii a teoreticky by som si mohol užiť malý záškolácky výlet. Stačilo by zmiznúť z ulice plnej trúbiacich áut a vystresovaných ľudí niekam bokom. Napríklad ísť k Dunaju zbierať pekné kusy naplaveného dreva alebo nastúpiť na autobus do Čunova ako kedysi na základnej škole, keď sme so spolužiakom podnikali expedície do Devínskej Novej Vsi. Autobusom MHD na konečnú do tehelne a späť. Nešlo ani tak o samotnú tehelňu, skôr o šoférov. Sadli sme si rovno za nich a čakali, čo sa bude diať. Najväčším úlovkom bol zavalitý „pánvodič“ s maličkou červenou hlavičkou a ulízanými vlasmi. Ten si mrmlal nadávky hádam aj v spánku. Výlety mimo tradičnej trajektórie – zo školy rovno domov – samozrejme, nezostali dlhodobo nepovšimnuté.

Väčšinou si však po splnení rannej školskej misie predstavím, čo všetko ma cez týždeň čaká, komu by som mal zavolať, napísať, čo prečítať, objednať, kam ísť … a rozhodnem sa pre kompromis. Odbočím do bočných uličiek smerom na Kalváriu, poklebetím so svižnými dôchodcami, nechám sa pozvať na príšerne sladký čierny čaj a vrátim sa domov. Možno to znie relatívne lákavo, no klasická dovolenka je pre človeka „na voľnej nohe“ tak trocha pojmom zo slovníka cudzích slov.

Len čo sa okolo desiatej púšťam do práce, je o pár sekúnd večer. Preopakujeme si vybrané slová po S (syn, syr, sýty, sypať, syseľ …), panovanie Márie Terézie a na záver dňa aspoň jeden diel seriálu Jack Whitehall: S otcom na cestách. Je to vtipný road trip tridsiatnika Jacka s jeho osemdesiatročným, extrémne konzervatívnym a úzkoprsým otcom, ktorý cestovanie a všetko, čo s ním súvisí, z celej duše nenávidí. Neviem, čo na tom deväťročného syna tak baví.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie