Denník N

Mýty o EÚ: Únia chce zvrhnúť vládu v Bielorusku

Ilustrácia N - Ondrej Ivánek
Ilustrácia N – Ondrej Ivánek

V auguste 2020 státisíce ľudí začali protestovať proti diktátorskému režimu v Bielorusku. Ten na demonštrácie odpovedal tvrdými represiami, ale aj propagandou, v ktorej EÚ patrí medzi hlavné ciele, pretože sa vraj snaží zvrhnúť bieloruskú vládu.

Bielorusko od rozpadu Sovietskeho zväzu nemalo žiadneho iného prezidenta ako Alexandra Lukašenka. K moci sa dostal vo voľbách v roku 1994 a Európska únia si postupne zvykla na to, že vo svojom bezprostrednom susedstve má autoritárskeho lídra, ktorý sa bežne označuje za posledného európskeho diktátora.

Lukašenko roky vládol za pomoci toho, že úplne kontroloval štátne inštitúcie, tlmil opozičné hnutia a podľa analytikov aj preto, že falšoval voľby. Pred prezidentskými voľbami v lete minulého roka bol však najslabší od začiatku svojej politickej kariéry.

Dôvodov bolo niekoľko: pandémia covidu, ktorú ako prezident zľahčoval, ekonomická kríza aj nespokojnosť mladej generácie, ktorá žiadala zmenu. Lukašenko bol proti zmene a z boja o prezidentskú funkciu vyhadzoval svojich konkurentov.

Dospelo to až k tomu, že volebným výsledkom veril málokto ešte predtým, ako boli zverejnené. Keď sa to stalo, volebná komisia prezidentovi prisúdila 80 percent hlasov. Nasledovali obrovské protesty v uliciach, ktoré režim tvrdo potlačil, a medzinárodné výzvy, aby Lukašenko odišiel.

Európska únia ho po voľbách neuznala za prezidenta Bieloruska, podporila občiansku spoločnosť a žiadala slobodu pre politických väzňov. Výsledkom boli dezinformácie, že Únia chce prevrat v Bielorusku.

Šírila sa propaganda o ďalšej farebnej revolúcii pretláčanej Západom a o opozícii, ktorá je bábkou v rukách Bruselu a Spojených štátov.

Informačný chaos

Dezinformácie sa spolu s represiami stali hlavným nástrojom, ktorý Lukašenkov režim využíval na to, aby zdiskreditoval opozíciu. Každá šiesta dezinformácia, ktorú za rok od vypuknutia protestov zachytili analytici z EUvsDisinfo, sa týkala Bieloruska. Najčastejšie sa šírili v ruštine, no veľká časť dezinformácií bola aj v poľštine a angličtine.

Výnimkou nie je ani Slovensko. U nás sa šírili správy o tom, že sa z Bieloruska má stať kolónia Západu a že demonštranti sú platení zo zahraničia.

Ako píšu analytici z EUvsDisInfo, dezinformácia, že sa Západ snaží zorganizovať farebnú revolúciu v Bielorusku, sa pravidelne vracia. Podporujú to hoaxy ako ten, že bieloruská opozícia dostala zo zahraničia šesť miliárd dolárov v kryptomenách. Medzi ľuďmi, ktorí riadia protesty zo zahraničia, propaganda nedávno spomenula aj bývalého slovenského ministra zahraničia Pavla Demeša.

Analytička Alena Kudzko vraví, že naratív o opozícii a demonštrantoch zaplatených Západom bol v Bielorusku od začiatku protestov. Uchytil sa medzi podporovateľmi Lukašenka aj v bezpečnostných zložkách.

Protesty v Bielorusku. Foto – TASR/AP

Prečo by to robili za peniaze?

Platená zo zahraničia nemala byť len opozícia, ale aj ľudia, ktorí vyšli do ulíc, aby dali najavo svoj nesúhlas s režimom. Dezinformátori tak opakovali vzorce z minulosti. O ľuďoch, ktorí protestujú za peniaze, sa už hovorilo pri demonštráciách na Ukrajine, v Rumunsku aj na Slovensku.

Alena Kudzko to považuje za absurdné. „Ľudí mučili, bili ich, niektorí dokonca zomreli. Státisíce ľudí prišli o všetko. Je ťažké predstaviť si, že by to toľko ľudí robilo iba pre peniaze.“

„Prečo sa predpokladá, že ľudia na Západe, napríklad na Slovensku alebo v USA, môžu byť nespokojní s vládou, ale Bielorusi musia znášať všetko: zhoršujúce sa ekonomické podmienky, sfalšované voľby či dokonca bitku a bezprávie?“ dodáva Kudzko s tým, že ak by západné vlády mali platiť státisícom demonštrantov, tak by skrachovali.

Podľa EUvsDisInfo za dezinformačnú kampaň do veľkej miery zodpovedné prokremeľské médiá. Ich úloha v Bielorusku sa po protestoch zväčšila. Na protest proti policajnej brutalite a cenzúre odišli z verejnoprávnej televízie a rozhlasu desiatky ľudí. Režim ich nahradil „špecialistami“ z Ruska, napríklad z Russia Today, jednej z najznámejších dezinformačných platforiem ruského režimu. Okrem toho išiel veľmi tvrdo po nezávislých médiách.

„Väčšinu portálov, blogov alebo komunikačných kanálov, ktoré nešíria štátnu propagandu, režim označil za extrémistické,“ vysvetľuje analytička Globsecu Alena Kudzko. Bielorusko sa navyše podľa Reportérov bez hraníc pre novinárov stalo najnebezpečnejšou krajinou v Európe.

Stovky politických väzňov

Neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by podporoval tvrdenia, aké o úlohe EÚ pri dianí v Bielorusku šíria dezinformačné médiá. Únia od začiatku politickej krízy, ktorá v krajine vypukla, komunikovala veľmi opatrne.

Upozorňovala na to, že voľby nepovažuje za transparentné, a Lukašenka žiadala, aby sa skončili represie voči opozícii a občianskej spoločnosti, no riešenie malo podľa Bruselu vzísť z dialógu vo vnútri Bieloruska.

Únia žiadala slobodné voľby a dialóg medzi režimom, opozíciou a občianskou spoločnosťou. Lukašenko však odpovedal tak, že proti svojim oponentom postupoval ešte tvrdšie.

Bieloruská ľudskoprávna organizácia Vesna uvádza, že momentálne je za mrežami viac ako 800 ľudí, ktorých možno považovať za politických väzňov. Nie sú to len politici, ale aj ich poradcovia, novinári, biznismeni, aktivisti, študenti či ľudia, ktorí sa zúčastnili na pokojných protestoch.

Európska únia na situáciu v Bielorusku reagovala viacerými spôsobmi. Okrem verejnej kritiky Lukašenkovho režimu zaviedla sankcie, ktoré sú zamerané na konkrétnych predstaviteľov režimu. Vrátane Lukašenka a jeho syna.

Sankcie sa sprísnili niekoľkokrát, naposledy v júni tohto roka. EÚ nimi reagovala najmä na kauzu, ktorá sa týkala letu Ryanairu. Pod zámienkou, že na palube je bomba, bieloruské úrady prinútili civilné lietadlo, aby pristálo v Minsku. Išlo však o falošnú správu, ktorú režim využil na to, aby zadržal kritického novinára.

Čo naozaj urobila EÚ?

Jeden z problémov pri boji proti dezinformáciám je, že často pracujú s naratívom, ktorý čiastočne vychádza z pravdivej informácie. Tak je to aj pri niektorých klamlivých správach, ktoré sa šíria o zapojení Európskej únie do diania v Bielorusku.

Je pravda, že do Bieloruska z Bruselu smerujú financie, no nejde o žiadnu novinku, ktorá by súvisela so snahou o zvrhnutie Lukašenka. EÚ Bielorusko finančne podporuje roky, a to v rámci takzvaného Východného partnerstva (Minsk svoju účasť v ňom pozastavil v júni 2021).

Do tohto projektu patrí aj Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko, Arménsko a Azerbajdžan. Cieľom je podporiť ekonomický rozvoj, inštitúcie či vzájomné vzťahy.

Únia Bielorusko podporovala ešte predtým, ako v krajine vypukli masové protesty proti režimu. V rokoch 2014 až 2020, teda v čase, keď bol Lukašenko pevne pri moci, Bielorusko od Únie dostalo 170 miliónov eur. Ďalších 530 miliónov od roku 2016 Minsku na rôzne projekty sľúbila Európska investičná banka.

Po tom, ako Lukašenkov režim tvrdo zasiahol proti opozícii a demonštrantom, sa EÚ rozhodla financie presmerovať tak, aby z nich čo najviac profitovala občianska spoločnosť, nie Lukašenko. Únia vyčlenila 53 miliónov eur na pomoc v štyroch sektoroch: nezávislé médiá a občianska spoločnosť, mládež, malé a stredné podniky a zdravotníctvo.

Tento rok prišla ešte s väčšou iniciatívou. Európska komisia oznámila, že pre Bielorusko má prichystané až tri miliardy eur. Podmienkou je prechod k demokracii.

Politická opozícia aj aktivisti v uliciach od začiatku demonštrácií opakujú, že to je ich hlavný cieľ. Protesty vôbec nie sú o geopolitike, je to o zmene v miestnej politickej elite, ktorej majú ľudia plné zuby, vysvetľuje bieloruský mediálny analytik Laksiej Lavončyk.

„Tento protest nie je o tom, akým smerom sa krajina vyberie, je to o jednej jedinej osobe, ktorá kradne voľby od roku 1999,“ vraví Lavončyk.

S tým súhlasí aj Alena Kudzko. „Státisíce ľudí nešli do ulíc preto, aby žiadali vstup do EÚ alebo NATO. Išlo výlučne o domáce témy – lepšiu vládu a legitímne politické procesy.“

Kudzko si myslí, že Západ má na ľudí v Bielorusku vplyv, ale iný, ako naznačuje propaganda. „Ľudia vidia, že život môže byť lepší a že sa dá lepšie vládnuť, ak majú za hranicou EÚ. Samotná existencia Únie je dôkazom toho, že veci nemusia fungovať tak ako v Bielorusku,“ hovorí Kudzko o tom, aký vplyv má na ľudí v Bielorusku EÚ.

„Kým bude existovať a prosperovať, ľudia po celom svete budú ovplyvnení úspechom tohto modelu,“ dodáva.


Tento projekt bol spolufinancovaný EÚ v rámci grantového programu EP v oblasti komunikácie.
Európsky parlament sa nepodieľal na jeho príprave a za údaje, informácie alebo názory uvedené v rámci tohto projektu nie je žiadnym spôsobom zodpovedný ani nimi viazaný a nemôže taktiež niesť zodpovednosť za škody vyplývajúce z realizácie tohto projektu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Bielorusko a Lukašenko

Európska únia

Hoaxy a propaganda

Mýty o EÚ

Svet

Teraz najčítanejšie