Nový mediálny zákon môže regulovať aj kanály na YouTube, vraví Ľuboš Kukliš z licenčnej rady

Ministerstvo kultúry sa rozhodlo kompletne prekopať legislatívu týkajúcu sa fungovania médií. Dnešné zákony chce zrušiť a nahradiť novými.

Jedným dôvodom je potreba implementovať európsku smernicu o audiovizuálnych mediálnych službách. Zároveň však ministerstvo tvrdí, že naše mediálne zákony sú už v dnešnej dobe nedostatočné.

Nový zákon má zmeniť aj to, ako by fungovala Rada pre vysielanie a retransmisiu, teda orgán, ktorý dohliada na televízie a rádiá. Po novom by mohla dozerať aj na kanály na YouTube.

Riaditeľ kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu Ľuboš Kukliš v rozhovore vysvetľuje, čo nová legislatíva mení a ako to ovplyvní jeho prácu.

Ministerstvo kultúry predstavilo tento mesiac návrh novej mediálnej legislatívy. Najväčší rozruch vyvolala diskusia o kvótach pre slovenskú hudbu v rádiách, ktoré sa mali pôvodne zmeniť. Je to podľa vás kľúčová časť reformy?

Nemyslím si to. Rozumiem, že pre autorov to môže byť veľmi dôležitá téma. Z nášho pohľadu sa k tomu staviame neutrálne. Pokiaľ treba mať kvóty, tak my ako regulátor to budeme aplikovať. Len chceme, aby tá úprava bola efektívna a aby dosahovala svoj cieľ. Zároveň by bolo fajn, keby následne existovala spätná väzba, aký to má reálny vplyv na trh. Tieto veci nám trochu chýbajú.

Nová legislatíva môže zmeniť aj vašu prácu. Budú to vítané zmeny, na ktoré sa tešíte?

Sú potrebné. Neviem si predstaviť, ako by sa dala robiť efektívna mediálna regulácia bez týchto zmien. Berieme to ako súčasť vývoja. Ak by sme teraz tieto zmeny neurobili, tak nebudeme mať taký dosah na mediálne prostredie, ako by sme mali mať. S ministerstvom kultúry sme o týchto témach dlho debatovali a veľa z toho, čo je dnes v návrhu zákona, vyplynulo z týchto debát.

Ministerstvo kultúry tvrdí, že zákon o vysielaní a retransmisii je v dnešnej dobe nedostatočný. V čom?

Nemenil sa – až na nejaké drobné zmeny – od roku 2000, čo je dlhý čas. V oblastiach, ktoré mal zámer regulovať, bol až doteraz pomerne dobrý. Problém nastáva v tom, že trh je ovplyvnený službami, ktoré neboli v jeho rámci. To je oblasť, do ktorej musíme ísť.

Európska smernica o audiovizuálnych mediálnych službách predpokladá, že sa budú regulovať aj platformy na zdieľanie videí. Popritom treba pracovať aj v celom digitálnom prostredí. Aj preto sú tam navrhované ustanovenia, ktoré vytvárajú možnosti robiť výskum pre digitálnu oblasť od nenávistných prejavov po kyberšikanu. A je tam navrhované aj konanie o nelegálnom obsahu, ktorý sa môže týkať platforiem všeobecne, nielen platforiem na zdieľanie videí.

Poďme si to rozobrať. Čo si majú ľudia predstaviť pod platformami na zdieľanie videí?

Najlepším príkladom je YouTube, ale takýchto služieb je, samozrejme, viac. Ide o služby, kde videá nezverejňuje priamo ich prevádzkovateľ, ale väčšinou sú to samotní používatelia. Preto aj zodpovednosť a jednotlivé práva, ktoré do toho vstupujú, musia byť distribuované medzi prevádzkovateľa a používateľa. V tom je práve ten iný prístup k regulácii. Doteraz bol za všetko zodpovedný poskytovateľ služby, napríklad vysielateľ. Tu sa situácia mení.

Takže platforma bude mať zodpovednosť až vtedy, keď ju niekto na problematický obsah upozorní?

Väčšinou áno, ale musia mať aj vlastné systémy, ktoré budú problematický obsah odchytávať. Keďže na takéto služby sa uploaduje enormné množstvo videí, tak sa do veľkej miery počíta aj s tým, že samotní používatelia budú mať možnosť označovať problematické videá. A musia fungovať aj efektívne procesy, aby prevádzkovateľ vedel tieto nahlásenia spracovať.

Zákon však hovorí o platformách sídliacich na Slovensku. YouTube teba bude naďalej regulovať írsky regulátor, keďže tam má svoje európske sídlo. Máte predstavu, ktoré sú veľké slovenské platformy na zdieľanie videí?

Momentálne takýto prehľad nemáme. V každom prípade, zákon pre tieto platformy upravuje povinnosť registrácie u regulátora. Predpokladáme, že podobne, ako to bolo pri službách na vyžiadanie, bude nejaké obdobie, keď si budeme aktívne robiť prehľad. Zároveň dáme možnosť ľuďom, ktorí pôsobia v tomto segmente, aby nás oslovili a aby sme si prebrali, aký charakter ich služby majú a či by mali spadať pod tento zákon.

Druhou stránkou je medzinárodný charakter práce regulátora. Platforma YouTube síce bude regulovaná v Írsku, no jej negatívne prejavy sa môžu ukázať aj u nás. Preto musí byť spolupráca medzi slovenským a írskym regulátorom intenzívna. Írsky regulátor bude napríklad pripravovať kódexy správania pre platformy a bude dôležité, aby sme do týchto procesov vstupovali a prinášali vlastné návrhy. Zároveň keď nastane nejaký negatívny jav, my naň vieme írskeho regulátora upozorniť. Tieto procesy musia byť nastavené v rámci ERGA, teda v združení európskych mediálnych regulátorov.

A ešte jedna dôležitá vec: na YouTube existujú jednotlivé kanály a tie môžu teoreticky spadať pod slovenský zákon ako takzvané služby na vyžiadanie. To znamená, že nemusíte spolupracovať len s írskym regulátorom, ale aj priamo s tou službou, s YouTubom.

Takže médiá, ktoré majú svoj kanál na YouTube, či influenceri, ktorí by šírili napríklad nenávistný obsah alebo videá, ktoré by mohli byť škodlivé pre maloletých, môžu skončiť na vašom stole?

Áno, presne tak.

Aké kroky môžete voči nim podniknúť?

Ide napríklad o ochranu maloletých, o základné povinnosti v súvislosti s reklamou a o povinnosti týkajúce sa nenávistných prejavov. Bude potrebné urobiť aj kampaň zameranú na ľudí, ktorí poskytujú takéto kanály, aby si uvedomili, že môže existovať nejaký zodpovednostný vzťah. Nejde to do takej hĺbky ako v prípade vysielateľov, ktorí majú najprísnejšie pravidlá, ale nejaké pravidlá tu budú.

Hovoríme o platformách na zdieľanie videí, no čo s platformami na zdieľaní audia? Dobrým príkladom môžu byť podcastové platformy. Tie sa budú nejako regulovať?

Podcasty by pod tento zákon nemali spadať, pretože ani európska smernica sa zvukovými médiami vôbec nezaoberala, zaoberá sa len audiovizuálnymi. My v rámci nášho právneho systému regulujeme rozhlasy, podchytené je aj internetové vysielanie, ale podcasty by do tohto zákona spadať nemali.

Čo sa zmení v prípade streamovacích platforiem, ako napríklad Netflix, HBO Go či Voyo?

Malo by to vyzerať podobne ako doteraz. Pokiaľ budú mať ľudia pocit, že je na týchto platformách nejaký problém, môžu nám poslať sťažnosť. To sa dá urobiť aj cez formulár na našej stránke, takže je to jednoduchý proces. Pokiaľ ide o Voyo, to je registrované na Slovensku, tak sa ním môžeme zaoberať. V prípade HBO Go by sme sťažnosť preposlali do Prahy, pretože tam sú registrovaní. Netflix by sa preposielal do Amsterdamu. Dôležitá je preto efektívna spolupráca regulátorov.

No tento typ služieb väčšinou nie je problematický, pretože oni redakčne zodpovedajú za všetko, čo majú na službe. Väčšie problémy sa dajú predpokladať pri službách, kde videá uploadujú samotní používatelia.

Zmení sa s prijatím nového zákona aj názov Rady pre vysielanie a retransmisiu?

V zákone je spomenutý nový názov, no je pomerne komplikovaný a my ho navrhujeme zmeniť. Volať by sa mala Regulačná autorita pre mediálne obsahy a služby, skratka RAMOS. My navrhujeme, aby to bola Rada pre mediálne služby.

Značná časť rozhodnutí dnešnej Rady pre vysielanie a retransmisiu sa týka nesprávneho označovania programov nevhodných pre maloletých divákov. Táto agenda má prejsť na novú Komisiu na ochranu maloletých. Čo to v praxi znamená?

Dlho sme diskutovali o tom, ako vytvoriť najefektívnejší systém. Hovorilo sa o možnosti vytvoriť koregulačný mechanizmus, teda že by vznikla kombinácia rôznych aktérov a štátna strana by bola len jednou z častí tohto systému. Inšpiráciou bol napríklad holandský systém Kijkwijzer. Komisia na ochranu maloletých je pokusom ísť týmto smerom.

Komisia bude vytvárať dokument o ochrane maloletých a regulátor do toho vstupuje tak, že nominuje dvoch členov. Má to aj organizačne zastrešovať.

Predpokladá sa, že nový systém by mohol prevziať ten holandský alebo sa ním minimálne inšpirovať. Kijkwijzer využíva takzvaný algoritmický systém, v ktorom sa určia pravidlá, podľa ktorých sa má obsah označovať. Samotné označenie už vyplynie z týchto pravidiel. Vysielateľ či poskytovateľ mediálnej služby už nezodpovedá za samotné označenie, ale za dodržanie pravidiel. Toto je niečo, čo by podľa mňa privítali aj slovenskí mediálni poskytovatelia. Úlohou komisie by bolo teda zabezpečiť, aby bol takýto systém funkčný.

Ako bude algoritmický systém fungovať? Komisia na ochranu maloletých nastaví nejaké pravidlá a potom vznikne aj nejaký IT systém, ktorý bude audiovizuálny obsah analyzovať a označovať?

Tá algoritmickosť nemusí automaticky znamenať, že to bude robiť AI (umelá inteligencia – pozn. red.), aj keď ideálne aj áno. No algoritmický charakter spočíva v tom, že máte opísané jednotlivé kroky, a pokiaľ ich nasledujete, tak nezodpovedáte za to, čo vám to vyhodilo, ale za to, že ste tie kroky absolvovali spôsobom, ktorý bol požadovaný.

Takže pôjde de facto o nejaký dotazník a vysielateľ bude musieť krok po kroku vyplniť, či sa napríklad vo filme objavujú drogy, nahota a podobne. Na konci systém poskytne piktogramy, ktorými sa má film označiť?

Áno. Ale už aj to samotné vypĺňanie je expertná práca. Robiť ju môžu ľudia, ktorí na to majú školenia a vedomosti. Samozrejme, čím viac sa to bude dať automatizovať, tým lepšie. Vo Švédsku napríklad testujú označovanie obsahu aj pomocou umelej inteligencie.

Ministerstvo kultúry navrhuje, aby boli rokovania Komisie na ochranu maloletých neverejné. Existuje na to dôvod?

Nepoznám dôvod, takže by sme sa o tom s ministerstvom ešte radi rozprávali. Trend je, aby bolo všetko čo najviac verejné.

Po novom by mala Rada pre vysielanie a retransmisiu vydávať aj všeobecne záväzné právne predpisy. Čo to v praxi znamená a čoho sa môžu tieto právne predpisy týkať?

Je to napríklad pri hlasitosti reklám. Doteraz vyhlášku upravovalo ministerstvo kultúry, po novom by to prešlo na regulátora. Ďalej sa to týka multimodálneho prístupu, čo je napríklad titulkovanie pre nepočujúcich. Predpokladá sa, že regulátor by to vedel robiť efektívnejšie, keďže s tým aj priamo pracuje. Je to trend, ktorý je v Európe bežný, a my sa tomu nebránime. Ostatní aktéri si teda zmenu možno ani nevšimnú. Ide len o to, ktorý orgán predpis vydá.

Ako ste už spomenuli, nová legislatíva navrhuje, aby Rada pre vysielanie a retransmisiu robila aj výskumnú a analytickú činnosť v oblasti nenávistných prejavov či dezinformácií. Čiastočne to robí už dnes, ale zrejme toho bude viac. Bude sa aj meniť počet či expertíza zamestnancov kancelárie rady po prijatí zákona, aby ste takýto výskum mohli robiť?

Keď sme rokovali s ministerstvom, aké funkcie by mala rada mať, tak sme aj vypočítali, aký by to malo dosah na rozpočet. Rokovali sme o tom aj s ministerstvom financií. Počíta sa s navýšením počtu ľudí. Tí musia byť zaplatení, keďže ide o expertízu, ktorá nie je najdostupnejšia. Reštrukturalizácia musí nastať a máme predstavu, ako to spraviť.

Samozrejme, všetok výskum nebude robiť priamo regulátor, ale je dôležité mať ľudí, ktorí rozumejú tomu, ako ten výskum prebieha, aby sa vedeli napojiť na iné organizácie a inštitúcie, ktoré ho robia. Cieľom je mať lepšiu predstavu o tom, čo sa v digitálnom prostredí deje. Lebo toho výskumu sa robí dosť aj na Slovensku, ale štátne orgány do toho nevstupujú.

Rada by mohla mať lepší prehľad o tom, čo sa tu deje, umožní jej to upozorňovať ministerstvá a iné orgány na teoretické riziká a umožní nám to aj lepšie sa rozhodnúť, či sa má zmeniť legislatíva a ďalšie opatrenia.

O koľko by sa mal zvýšiť počet zamestnancov rady?

Počítame s navýšením o 17 ľudí. Dnes máme 32 ľudí.

Nová legislatíva vytvára aj väčší priestor na samoreguláciu. Čo to bude znamenať?

Je to súčasť modernizácie všetkých procesov. Samoregulácia znamená, že za mnohé procesy budú zodpovední samotní aktéri mediálneho prostredia. Budú si vytvárať vlastné orgány a budú do nich dávať expertov, ktorí budú rozhodovať.

Do veľkej miery súhlasíme s tým, ako je to upravené v návrhu zákona, len treba upraviť zodpovednosť, keby samoregulácia zlyhala. Stať sa to totiž môže. Máme skúsenosti z iných krajín v Európe, že samoregulácia niekedy zlyhá – buď je nedostatočná a nedostatočne kontroluje dodržiavanie pravidiel, alebo je, naopak, príliš prísna. Obe situácie treba vedieť riešiť. Preto navrhujeme ministerstvu vložiť do zákona zopár mechanizmov, ktoré regulátorovi umožnia sledovať, ako samoregulačné mechanizmy fungujú. V prípade zlyhaní by mohol regulátor zasiahnuť.

V súčasnosti návrh zákona napríklad uvádza, že ak o nejakej veci samoregulačný orgán rozhodne, vy už konať nemôžete. To by sa malo zmeniť?

Navrhujeme to doplniť o výnimku, keď samoregulačný orgán rozhodne v zjavnom rozpore s vlastným kódexom. Má to byť len krajné riešenie v prípade, keď samoregulátor zlyháva. A je to aj z dôvodu, že ak nebudú nastavené zodpovednostné procesy, môže sa stať, že regulovaný subjekt vám úplne ujde spod regulácie. Môže napríklad v priebehu správneho konania vyhlásiť, že chce spadať pod nejakú samoreguláciu, a keď samoregulátor nerozhodne adekvátne, tak neexistuje možnosť, ako vymáhať zodpovednosť.

Ale v princípe samoregulačné mechanizmy podporujeme a veríme, že môžu fungovať efektívnejšie. Len treba myslieť aj na to, že to môže zlyhať, a treba mať takúto situáciu podchytenú.

Máte už informácie o tom, aké samoregulačné orgány by mohli na Slovensku vzniknúť?

Funguje u nás Rada pre reklamu, ktorá už aj upravila svoje stanovy takým spôsobom, aby sa mohla zapojiť. Už aj vysielatelia sa teda môžu stať súčasťou ich mechanizmu. Predpokladám teda, že tam niečo také vznikne.

Samozrejme, pre každú oblasť, ktorá je upravená v zákone, môže vzniknúť nejaká samoregulácia. Môže to byť určené druhom samoregulácie, takže môže byť samoregulácia na reklamu, samoregulácia na objektivitu a podobne. Alebo to môže byť samoregulácia pre nejaký druh poskytovateľov obsahových služieb. Sami sme zvedaví, čo sa stane.

Podarí sa podľa vás novú mediálnu legislatívu prijať do konca tohto roka, ako sa to plánuje?

Taký je plán – a aj preto sa ministerstvo kultúry ponáhľalo. Dúfam, že to prejde, lebo nový zákon potrebujeme. Nielen preto, že nám hrozí infringement zo strany Európskej komisie, ale aj preto, že modernizáciu potrebujeme.

Myslím si, že aj napriek tomu, že v tej poslednej fáze to bolo dosť uponáhľané, veľa častí zákona je kvalitných. Po prijatí drobných zmien by nemusel byť problém.

Niektorých možno prekvapilo, že sa len nenovelizovali súčasné zákony, ale že ministerstvo chce súčasnú mediálnu legislatívu úplne zrušiť a nahradiť ju novou. Nebola by novela jednoduchšia ako snaha narýchlo prijať kompletne nové zákony?

Ak by cieľom bolo len implementovať európsku smernicu, tak by bolo jednoduchšie novelizovať zákon o vysielaní a retransmisii a zákon o digitálnom vysielaní. Ale rozhodnutie urobiť veľkú zmenu padlo už dávno, hovorilo sa o tom už počas minulej vlády.

Máme tu zákon z roku 2000, ktorý reguluje veľmi dynamickú oblasť. Veľa z tých vecí si už zaslúžilo vylepšenie. Preto bolo dobré využiť príležitosť implementácie európskej smernice na to, aby sa inovovali aj iné časti a mohli na seba nadväzovať.

V prostredí európskych regulátorov sa hovorí o využívaní umelej inteligencie pri práci regulačných orgánov. V čom presne by sa takáto technológia mohla využiť v najbližších rokoch?

Umelú inteligenciu už využívajú digitálne platformy pri kontrole enormného množstva obsahu, ktorý je na ne uploadovaný. Ten istý princíp by mal raz fungovať aj pre samotných regulátorov. Problémom pri AI je, že je pomerne dobrá pri odchytávaní niektorých obsahov, napríklad násilia či nahoty. Horšie je to napríklad pri nenávistných prejavoch, ktoré sú kontextuálne, to zatiaľ dosť dobre robiť nevie. Preto treba dobre zvážiť, v ktorých oblastiach vieme AI využiť.

Kolegovia z Nemecka už začínajú používať AI napríklad pre nenávistné prejavy či teroristický obsah. Vo Švédsku existuje AI, ktorá slúži na označovanie obsahu pre maloletých. My tieto iniciatívy pozorne sledujeme, a ak bude možnosť preniesť ich na Slovensko, budeme sa o to snažiť.