Denník N

Veľká časť rodiny neprežila holokaust. Rodičom som vďačný, že hrôzy vojny neboli hlavnou témou v rodine, vraví Ivan Bergida

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

V čase, keď prišiel Ivan Bergida na svet, sa na Slovensku už rodilo veľmi málo židovských detí. Bolo to 22. februára 1943 v Humennom a jeho rodičia si boli vedomí, že to bude boj o prežitie.

Na jar 1944 boli na základe nariadenia vlády nútení s početným príbuzenstvom z otcovej strany opustiť východné Slovensko a usadili sa v Liptovskom Mikuláši. Po potlačení SNP sa rodina s jedenapolročným Ivanom počas tuhej zimy ukrývala pred Nemcami v horách.

Veľká časť príbuzenstva neprežila. Po oslobodení sa vrátili do Liptovského Mikuláša a v roku 1948 odišli do Košíc, kde s ďalšími preživšími obnovili život židovskej náboženskej obce.

Po augustovej invázii v roku 1968 sa s manželkou Mariannou okamžite rozhodli s dvojročným synom emigrovať do Nemecka. Košice opäť navštívil s obavami až v roku 1990 a dodnes má k Slovensku zmiešaný vzťah.

Otec ako krajčír dostal výnimku

Matkina rodina Federových pochádzala pôvodne z Tarnowa z vtedajšej Haliče (dnešné Poľsko). Jej otec bol učiteľom v chederi (židovská škola, kde sa deti učia hebrejčinu a základy judaizmu – pozn. autora) a rodina bola veľmi pobožná. Pravdepodobne bol povolaný do Sniny učiť. Mama mala siedmich súrodencov, ktorí všetci do jedného aj s ich matkou zahynuli počas holokaustu.

Otec David bol zo Sniny zo židovskej rodiny so šiestimi deťmi. Boli relatívne chudobní, jeden z otcových bratov preto odišiel už v roku 1926 do Ameriky.

Otec bol krajčír a prevádzkoval dielňu spoločne s ďalšími dvomi bratmi. Po vyhlásení Židovského kódexu v septembri roku 1941 získala firma výnimku a nebola arizovaná. Postaral sa o to policajný náčelník z Humenného, ktorý im zadával zákazky na šitie uniforiem pre miestnu políciu. Aby ich mohol lepšie chrániť pred prísnymi protižidovskými zákonmi a neskôr aj pred deportáciami, odporučil im presťahovať sa do Humenného. „Rodičia o ňom rozprávali dvojzmyselne – raz ho chválili, a raz ho nechválili.“

Matka a otec sa zosobášili ešte v Snine v roku 1941, zhoršujúca sa situácia pravdepodobne ich rozhodnutie urýchlila, aby sa vzácna výnimka vzťahovala aj na matku.

Najmladšia otcova sestra Fany bola v prvom transporte 999 mladých dievčat, ktorý vypravili z Popradu 25. marca 1942 do Auschwitzu – a bola jedna z mála, ktorá vyhladzovací tábor prežila.

V úkryte s rodičmi počas tuhej zimy 1944

Bergidovci spolu so starou mamou, s dvomi otcovými bratmi a so sestrou s rodinami žili až do jari 1944 v Humennom. Vtedy vydalo ministerstvo vnútra nariadenie, na základe ktorého sa museli všetci Židia bez ohľadu na ich dovtedajší status okamžite vysťahovať zo Šarišsko-zemplínskej župy smerom na západ.

Celé príbuzenstvo sa usadilo v oblasti Liptovského Mikuláša. O tomto období nevie Ivan vôbec nič, keďže neprežil nikto, kto by ich po vojne mohol navštíviť a s kým by rodičia mohli na tieto časy spomínať. Bol to totiž jediný zdroj jeho informácií.

Po potlačení SNP sa obnovili deportácie do koncentračných táborov pod nemeckou taktovkou, výnimky prestali platiť a jedinou možnosťou záchrany bol úkryt. Ivan nemal ešte ani dva roky, keď s ním rodičia počas vtedajšej krutej zimy odišli do hôr. Bola s nimi stará mama, dvaja strýkovia, jeden s manželkou. Ich dcéru poslali do Budapešti k príbuzným, ale po vojne sa nevrátila.

Ukrývali sa buď v zemliankach, alebo v jednoduchých stodolách a senníkoch v horách. „Keď sme išli do lesov, už som rozprával a chodil, a keď sme po oslobodení vyšli z lesov, tak som nevedel ani rozprávať, ani chodiť. Ale prežil som to. Nebolo čo jesť, mamka mi z kôry stromov robila čaj. Keď som plakal, musela ísť so mnou do lesa, aby neohrozila ostatných.“

Bitka o Liptovský Mikuláš bola po bitke o Dukliansky priesmyk druhou najkrvavejšou na našom území a trvala dva mesiace. Skupina asi osemdesiatich ľudí, ktorí sa schovávali v ich blízkosti, sa rozhodla prejsť ešte počas bojov na sovietsku stranu. Narazili však na nemeckých vojakov, ktorí ich do jedného postrieľali, medzi nimi boli aj dvaja otcovi bratia. Ivanovi rodičia sa k nim nepridali len preto, lebo stará mama už nemohla chodiť, preto sa ako jediní zachránili.

Rok 1943: Ivan so sesternicou, ktorá neprežila. Foto – archív I. B.

Po vojne odišla do Izraela otcova sestra Ida, ktorá sa s deťmi a s manželom zachránila vďaka falošným dokladom. Druhá sestra Fany, ktorá sa vrátila z Auschwitzu, sa neskôr s manželom vysťahovala do Austrálie. „My sme zase zostali so starou mamou, tak ako v lesoch, tak aj tentokrát všetci odišli.“

Mama dúfala, že sa z tábora vráti aspoň jedna sestra, ale, žiaľ, zostala úplne sama. Možno vedela, ako jej súrodenci zahynuli, ale Ivan sa to nikdy nedozvedel. „Keby som vedel, že to jedného dňa bude pre mňa dôležité, bol by som sa pýtal. Ale to vtedy nebolo,“ dodáva.

O prežitých hrôzach sa doma nerozprávalo a s deťmi už vôbec nie. Jedine ak prišiel na návštevu niekto s podobnou skúsenosťou, tak sa Ivan pokúšal zachytiť, o čom dospelí hovoria, a snažil sa skladať si jednotlivé informácie ako mozaiku. „Preto neviem o mamkinej rodine skoro nič.“

„Som však rodičom veľmi vďačný, že to nebol dominujúci pocit v rodine, mali sme doma peknú atmosféru, chodievalo k nám vždy veľa ľudí, mali sme otvorený dom. Bol to iste výkon po týchto zážitkoch to zvládnuť.“

Život v Košiciach v 50. rokoch

Po vojne žila rodina nejaký čas v Liptovskom Mikuláši, kde sa narodila Ivanova prvá sestra Agi, v roku 1949, keď sa narodila sestra Silvia, už žili v Košiciach. Bola tu obnovená židovská obec a sťahovali sa sem preživší z okolitých miest a dedín, keďže miestne komunity zanikli.

Aj po komunistickom prevrate v roku 1948 dodržiavala rodina všetky povinnosti židovského náboženského života, ako aj kóšer domácnosť.

„Bolo to veľmi komplikované, nebolo ľahké dostať kóšer mäso, ale robili to, mamka bola veľmi pobožná.“

Do Izraela sa vysťahoval aj rabín s rodinou a obec zostala bez rabína. „V meste sme boli známi Židia, otec bol v jeho posledných rokoch gabaj (správca synagógy, organizuje bohoslužbu a vyvoláva k tóre – pozn. autora).

Ivan už ako dieťa veľa čítal a premýšľal. „Materialistická teória vzniku sveta mi sedela viac ako tá o stvorení sveta za šesť dní, tak som pomaly od dodržovania náboženských príkazov odpadol,“ vysvetľuje.

Rodičia sa rozprávali medzi sebou a so starou mamou jidiš, ktorú od nich Ivan ako dieťa pochytil. Po maďarsky sa Ivan učil na ulici, na trhu, kam chodieval s mamou, a od učiteľa huslí, ktorý nevedel po slovensky. Správne ovládať jazyk bolo potrebné aj preto, aby ste sa mohli dostať aj k podpultovému tovaru.

Keď nastúpil do prvej triedy v roku 1949, deti sa ešte pred zahájením vyučovania modlili, Ivan stál sám v rohu. „Asi v druhom roku prišla učiteľka do triedy a povedala, že už nie je pani učiteľka, ale súdružka učiteľka a my sa nemodlíme, ale spievame internacionálu, a to bolo pre mňa skvelé – mohol som s ostatnými spievať,“ smeje sa.

Rodina Bergidovcov v Košiciach v roku 1949. Foto – archív I. B.

Jasne si spomína aj na obdobie procesov so sprisahaneckým centrom na čele s Rudolfom Slánským koncom roka 1952. Procesy vysielal naživo mestský rozhlas a otec mu hovoril, ako určite mučili obvinených, aby podpísali vynútené priznania. „My sme však neboli postihnutí, lebo my sme boli dobré kádre.“

Preto mohol po základnej škole bez problémov pokračovať na gymnáziu, kde študovala aj jeho budúca manželka Marianna. Poznali sa už ako deti z košickej židovskej obce.

Na gymnáziu sa stal predsedom triedneho výboru Československého zväzu mládeže, a keďže bol vynikajúci študent, neskôr aj predsedom celoškolskej organizácie. Z titulu svojej funkcie sa v poslednom ročníku zúčastnil konferencie, kde sa rozhodovalo o odporučeniach maturantov na vysokoškolské štúdium.

Mariannin otec, Dr. Alexander Friedrich, bol po vojne predsedom židovskej náboženskej obce v Košiciach a po komunistickom prevrate v roku 1948 bránil košické synagógy pred vyvlastnením. Začiatkom roka 1950 bol obvinený z velezrady na základe vykonštruovanej spolupráce s americkými sionistami a strávil päť rokov vo väzení. Marianna nedostala odporučenie na vysokoškolské štúdium. Ivan sa za ňu snažil prihovoriť, dokonca sa v jej prospech ozvala aj predsedníčka komunistickej strany, ale riaditeľ rozhodol, že študovať nemôže: „Pravdepodobne mal svoje príkazy.“

Uvoľnenie spoločenskej atmosféry zažíval v Prahe

Po maturite v roku 1961 sa Ivan rozhodol pre štúdium elektroniky na ČVUT v Prahe. Užíval si divadlá, koncerty a veľkomestský život a bol svedkom postupného uvoľňovania spoločenskej a politickej atmosféry. Počas celého štúdia si často s Mariannou písali.

Po štyroch rokoch sa 9. júna 1965 zosobášili na národnom výbore v Košiciach. Keďže práve vtedy začínala byť doba priaznivejšia aj pre Židov, ktorých dovtedy režim šikanovaním a sledovaním nútil vzdať sa verejného náboženského života, mali sobáš aj v synagóge. Bola to prvá židovská svadba od vojny v Košiciach. V príhovore ich označili za „zázračné deti“, lebo obidvaja ako malé deti prežili vojnu len zázrakom.

V roku 1964 bol rehabilitovaný Mariannin otec a namiesto finančnej náhrady opakovane žiadal o povolenie na vysťahovanie, ktoré mu však zamietli. Odporučili mu, aby so žiadosťami prestal, lebo jemu aj Marianne hrozia následky. Neodradilo ho to a zažiadal opäť – na prekvapenie všetkých mu v roku 1965 povolili vysťahovať sa. Usadil sa v Nemecku v Düsseldorfe.

Rok po svadbe sa Bergidovcom narodil prvý syn. Ivan sa po ukončení štúdia s červeným diplomom vrátil v decembri roku 1966 do Košíc a zamestnal sa v novovzniknutom Výskumnom ústave pre pozemné stavebníctvo.

„Nebol to žiadny výskumný ústav, bolo to socialistické hospodárstvo, je to sklamanie, keď chce človek po štúdiu niečo robiť a niet čo robiť. Vedúci bol komunista, ktorý nemal ani tušenie o tom, čo sa robí, len chodil po svete. Keď bolo pekné počasie, šéf povedal, že ideme plávať,“ vysvetľuje.

Foto – archív I. B.

Osudový rok 1968

Marianna so synom vycestovali za otcom na návštevu do Nemecka v roku 1967 a Ivan ho navštívil na jar 1968. Svokor mu sprostredkoval pohovor u IBM, firma mu prisľúbila, že do konca roka mu bude držať miesto. Práve v čase, keď sa Ivan s Mariannou rozhodli zažiadať o vysťahovanie, vstúpili 21. augusta do Československa vojská Varšavskej zmluvy. V ten deň vyberali manželke v nemocnici mandle a bola jedna z mála pacientov, ktorých nemohli okamžite prepustiť domov.

Ivan sa na úradoch dozvedel, že vybavovanie vysťahovania potrvá niekoľko mesiacov a nikto prirodzene nevedel, čo bude zajtra. Okamžite však a bez problémov mohli dostať povolenie na niekoľkodňovú cestu do Rakúska.

Akonáhle Mariannu po pár dňoch prepustili z nemocnice, zbalili dva kufre a 2. septembra sa vydali nočným vlakom s malým synom do Bratislavy.

„Jeden kufor bol plný plienok pre nášho syna a v druhom sme mali pár osobných vecí, inak nič. Moja sestra Silvia išla s nami, aby mohla informovať, že sme odišli.“

Bratislava sa hemžila stovkami ľudí, ktorí mali v pláne to isté, čo Bergidovci. Ivanovi sa podarilo za pár hodín dostať na rakúskom konzuláte víza a vymeniť v banke povolené devízy.

„Taxíkom som chodil od jedného miesta k druhému, všade stáli dlhé rady ľudí, ktorí čakali.“ Na poslednú chvíľu stihli pristúpiť do vlaku do Viedne v Petržalke, kde mal zastávku. „Vonku sa rodiny lúčili, ľudia plakali a objímali sa, každý vedel, že sa lúčia natrvalo.“

Vo Viedni sa o nich pár dní staral známy, pokým manželkin otec pre nich nevybavil povolenie cesty a víza do Nemecka.

V roku 1969, než sa na jeseň opäť na ďalších dvadsať rokov uzavreli hranice, ich v Nemecku stihla navštíviť Ivanova mama a na poslednú chvíľu emigrovala mladšia sestra Silvia.

Mama už dlhé roky bojovala s rakovinou a ako 54-ročná podľahla v roku 1970 leukémii, otec zomrel v roku 1973.

Bergidovcov po emigrácii odsúdili v neprítomnosti za ilegálne opustenie republiky, a Ivan tak nemohol prísť na pohreb ani jedného z rodičov.

Ani neskôr, keď to už bolo možné, si svoj pobyt nelegalizovali a nevykúpili sa z československého štátneho občianstva.

Marianna sa na základe skúseností s ŠtB, ktorá ju pravidelne predvolávala na výsluchy po vysťahovaní jej otca do Nemecka, bála do Československa prísť. „Do Košíc sme nešli 22 rokov, až po zmene systému.“

So staršou sestrou a jej rodinou, ktorí zostali v Košiciach, sa do roku 1990 stretli len jeden jediný raz v Juhoslávii.

V Nemecku sú šťastní

Spočiatku žili niekoľko týždňov u manželkinho otca v Düsseldorfe, firma IBM dodržala sľub a Ivanovi ponúkla zamestnanie, avšak vhodnejšie uplatnenie mali pre neho vo svojom najväčšom výskumnom a vývojovom stredisku mimo USA v Böblingene pri Stuttgarte.

Tu sa o nich hneď po príchode postarali – dostali zálohu na výplatu a zariadený byt. „Z druhého platu sme si kúpili ojazdené auto a začali ako blázniví cestovať, lebo to sme v Československu nemohli,“ spomína s úsmevom.

Po nemecky sa naučili rýchlo. Bola to doba, keď vývoj čipov a tranzistorov napredoval míľovými krokmi a práca bola napínavá. „Bol som pri tom,“ dodáva. Vo vývojovom centre pôsobil až do odchodu do penzie v roku 2003.

Židovská náboženská obec v Stuttgarte bola zdrojom spoločenských kontaktov, ako rodina sa pravidelne zúčastňovali rôznych aktivít aj bohoslužieb, aj keď nie sú nábožní.

Zmiešaný vzťah k Slovensku

Novembrovú nežnú revolúciu samozrejme privítali s veľkým nadšením, ale boli opatrní a čakali, ako sa situácia vyvinie.

V roku 1990 navštívili Košice a Prahu. „Košice boli úplne iné mesto, než aké sme opustili. Centrum je pekné, ale tie sídliská, ktoré okolo postavili, to je katastrofa. Až keď sme prišli do stredu mesta, to boli naše Košice.“

Dnes majú šesť vnukov, dcéra študovala v Bostone v USA, kde si urobila doktorát a je tam profesorkou na univerzite. Jej rodina žije ortodoxným životom a dodržiava kóšer zvyky.

Syn je lekárom v Mníchove. Ivan s manželkou sa sem pred jedenástimi rokmi presťahovali zo Stuttgartu a ako aktívni dôchodcovia si užívajú veľkomestský život, obidvaja študujú na univerzite tretieho veku. „Máme viac aktivít, ako je možné zvládnuť,“ smeje sa.

S manželkou Mariannou. Foto – archív I. B.

„Vzťah k Slovensku zostáva zmiešaný,“ hovorí Ivan Bergida. „V Košiciach odhalili Hlinkovi pamätník na Hlinkovej ulici. Viem, kto boli Hlinkove gardy, viem, že Hlinka zomrel v 1938, predtým, než sa stali tie dramatické veci, ale gardy boli nazvané po ňom, lebo to malo spojenie. A ľudácku stranu založil Hlinka. Považujem za katastrofu ho dnes rehabilitovať a oslavovať. Na Slovensku sa však robia aj dobré veci. Aj moji rodičia mohli prežiť len preto, lebo im niekto doniesol jedlo, a tým sa vystavili nebezpečenstvu, to je tiež pravda.“

V posledných desaťročiach žijeme podľa neho šťastné roky. „Európa nezažila žiadne veľké konflikty. Mám obavy, že teraz prichádzajú k moci sily, ktoré nevedia, aké strašné to môže byť, keď vládne nenávisť a zloba. Mladí ľudia by si mali uvedomiť, že to nebezpečenstvo existuje.“

Záleží vám na tom, aby sa dejiny Slovenska neprepisovali? Aby mladí ľudia poznali našu históriu? Venujte nám 2 % zo svojich daní. Ďakujeme.

Informácie o tom, ako podporu použijeme, a návod na venovanie 2 % nájdete tu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie