Denník N

Psychiatrička: Prichádzajú aj kňazi. Trápi ich sexualita, zaľúbenosť, úzkosti aj závislosť od alkoholu a liekov

Bohdana Bírešová. Foto - archív B. B.
Bohdana Bírešová. Foto – archív B. B.

Psychiatrička Bohdana Bírešová hovorí, ako nepríjemne sa pacienti a ich rodiny dokážu správať k lekárom, prečo majú kňazi strach odísť do civilného života, ako sa oznamujú smutné udalosti pozostalým a ako vyzerá služba na oddelení, keď sa koná festival Pohoda.

Poznám lekárov a lekárky, ktorí mi vraveli, že už viackrát vyhoreli. Vnímate to okolo seba?

Jasné, akurát v poslednom období už vyhorenia nevnímam len u lekárov, ale aj u množstva iných profesií. Napríklad u policajtov, hasičov, bankárov, manažérov či učiteľov. Zrejme to súvisí aj s pandémiou. S vyhorením sa mi niekto zdôverí aj štyrikrát za týždeň.

Vyhorenosti lekárov sa nečudujem. Do svojej práce sa musia veľmi vkladať. Pracujú s pacientmi, teda s ľuďmi, ktorí majú poškodené zdravie, neraz im ide o život. Lekári sa preto musia doslova odosobniť od vlastných problémov, úzkostí, smútkov, trápení či bolestí. Sú tak pod tlakom a vypätí.

Pacienta si má kto vypočuť, ale kto si vypočuje lekára? Pacienta nezaujíma, že aj lekár môže mať problémy v rodine či sám so sebou. Ak lekár robí svoju prácu poctivo, jeho osobnostný a emocionálny vklad do nej je obrovský. Vo výsledku sa potom môže cítiť prázdny, priam vydrancovaný, vnútorne vyrabovaný. Nehovorím, že sa to stáva na začiatku kariéry, ale po rokoch praxe je to pomerne bežné.

Súvisí s tým aj nedocenenie spoločnosťou?

Nepochybne. Dnes lekárom do práce fušuje kdejaký laik, poučuje ich, vyskakuje do nich, nadáva im. To potom vplýva aj na ich odliv do zahraničia. Jednak tam viac zarobia, jednak si ich tam ľudia viac vážia. Verejná mienka výrazne prispieva k frustrácii lekárov všeobecne.

Občas mám pocit, že sme sa stali súčasťou šialenej mašinérie. Lekári musia čeliť verbálnym aj fyzickým útokom, vyhrážkam, ústnym aj písomným, neustále sa musia obhajovať. Keď musíte stále niekomu vysvetľovať, že ste liečili správne, že ste nepochybili, je to náročné na psychiku, najmä ak sa konfrontujete s laikmi, ktorí odborné argumenty ignorujú.

Najhoršie je, že ľudia sú dnes presýtení informáciami. Ktokoľvek si môže otvoriť internetový vyhľadávač, kliknúť na neoverené zdroje, na hoaxy, a potom poúčať lekára, čo a ako mal urobiť. Predstavte si, že pacient za vami príde s tým, že si sám stanovil diagnózu, aj s poučením, ako ho máte správne liečiť. Ak mu objektívne určíte inú diagnózu, zrazu ste jeho nepriateľom.

Psychiatri mi spomínali, že práca s rodinnými príslušníkmi pacientov býva často náročnejšia ako práca so samotnými pacientmi.

To je pravda. Mnohí členovia rodín si prečítajú veci na internete a potom je náročné vysvetliť im, že veci sa majú inak. Niekedy sú priam odtrhnutí z reťaze. Sociálne siete a konšpirátorské weby produkujú absolventov „vysokej školy života“, ktorí si myslia, že všetkému rozumejú.

Sú najmúdrejší a od lekárov žiadajú, aby postupovali podľa ich pokynov. Nechcem generalizovať, nie všetci sú takí. Aj tí zvyšní však stačia na to, aby lekárov oberali o čas tým, že im treba stále dokola vysvetľovať, v čom sa mýlia. Na druhej strane, ľudsky sa dá rozumieť, že chorí ľudia sú v strese a reagujú nervózne.

Počkajte – čiže sa reálne stáva, že niekomu určíte diagnózu, ale jeho príbuzný trvá na tom, že všetko je inak?

Samozrejme. Napríklad niekomu diagnostikujeme demenciu, príbuzní to však odmietajú uznať a žiadajú množstvo ďalších zbytočných vyšetrení. Pýtajú sa, prečo sme neurobili aj toto a tamto, prečo tvrdíme, že ide o demenciu, keď podľa nich ide o jasné následky po dávnom úraze, po prekonanej viróze, alebo pacientovi chýba nejaký minerál, respektíve môže mať v tele parazity a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie