Denník N

Porazenecká stratégia opozície

Keby bola opozícia v roku 1998 taká porazenecká ako dnešná, Mečiar by neprehral a my by sme možno nebolo v Únii ani v NATO.

Autor je členom Demokratickej skupiny DS-SDKÚ

Je smutné, ako sa opozičné strany – samozrejme, bez toho, aby to priznali – odovzdane a dokonca aj programovo pripravujú na to, že po budúcoročných parlamentných voľbách budú zas sedieť len v opozičných laviciach. Tvrdia síce niečo iné, ale ich preferenčný výtlak je, žiaľbohu, taký, že ak zásadne nezmenia postup vo svojej predvolebnej stratégii, nič iné ako opozičná pozícia ich nečaká.

Inými slovami povedané, stredopravé politické sily sa chystajú na zotrvanie v súčasnej bezmocnosti a zdá sa, že ich to ani veľmi netrápi. Znamená to, že ich volebné programy, hoc aj budú programovo „premakané“, zostanú len slohovými prácami a nenaplní sa z nich nič. Hlavným plánom časti opozičných strán sa stalo dostať sa do parlamentu. Preliezť päť percent a byť tam s pár poslancami. To však na zmenu, o ktorej tak radi hovoríme a ktorú Slovensko potrebuje, nestačí. Opozícii chýba vôľa po víťazstve, po vládnutí, po skutočnej zmene, chýba reálny plán na to, ako získať vládu a zobrať ju z rúk Ficovho Smeru.

Sledujeme rezignáciu v otázke snahy o veľkú vládnu zmenu a kalkuláciu u tých o niečo silnejších s koalíciou so Smerom, ak si ich ten láskavo vyberie. To však neznamená zmenu vlády po voľbách, ale kontinuitu súčasnej vlády, za pomoci časti dnešnej opozície.

Zmieriť sa vopred s opozičnou úlohou, akceptovať túto pozíciu ešte pred voľbami, znamená, že opozičné strany, ktoré takto uvažujú, ani neplánujú urobiť niečo pre svojho voliča. Veď nebudú môcť. Ako opozícia nedosiahnu nič. Ako sa vraví, psy budú štekať, ale karavána (vedená Smerom) pôjde ďalej. Ich poslanci budú akurát tak poberať plat, ale programy budú úplne nanič.

Je jasné, že v demokracii je vždy niekto v opozičnej pozícii. Je to trest za to, že sa mu nepodarilo zvíťaziť a vládnuť. Ale opozícia následne robí všetko pre to, aby sa z tej pozície do ďalších volieb vymanila. Nejde do volieb s cieľom preliezť do parlamentu a byť opäť v opozícii s pár straníckymi kolegami. Snaží sa získať podporu verejnosti na to, aby mohla byť vo vláde, lebo len tak sa dá realizovať program, o ktorom tá či oná strana rozpráva. Inak sú to len prázdne a zbytočné reči.

Nie vždy sa stranám darí získať takú silnú podporu, aby samy dokázali urobiť zmenu. Zvlášť v situácii, keď rozdrobenosť pravice na „straničky“ je nadmieru vysoká. V takom prípade pri napĺňaní cieľa vyhrať voľby treba hľadať ďalšie alternatívne cesty. A tými sú spájanie síl, spolupráca, predvolebné koalície. To je obvyklý postup v demokraciách.

Na súčasnom Slovensku však nie. Napriek tomu, že žiadna z opozičných strán nemôže pre malú podporu u verejnosti pomýšľať na víťazstvo. Spojená opozícia, alebo jej významná časť, by to dosiahla. Napriek tomu je ochota na vytváranie koalícii pred voľbami mizivá. Čo už vopred odsudzuje opozičnú pravicu len na opozičnú úlohu aj po voľbách. S výnimkou tých, čo majú záložný (ale čoraz reálnejší) plán v podobe spojenia sa s vládnucim Smerom.

Ak by uvažovali v rokoch 1997 – 1998 pravicové strany tak, ako sa správajú tie súčasné dnes, Mečiar by asi vládol dodnes a bez problémov by vyhral voľby v roku 1998. A s úsmevom, ktorý má za neho dnes Fico. Ak by sa vtedajšia pravica vyhraňovala proti sebe, hľadala a zvýrazňovala rozpory, nestavala na tom, čo ju spája, nevznikla by žiadna SDK. A mečiarizmus by nebol porazený. Pravdepodobne by sme neboli ani v Európskej únii, ani v NATO, a zrejme by sme sa veľmi podobali na Bielorusko. O reformách, ktoré zo Slovenska spravili svojho času tigra Európy, by sme ani nesnívali. A to pred vznikom SDK mali niektoré vtedajšie opozičné strany väčšiu podporu ako ktorákoľvek dnes: KDH napríklad stabilne 12 –14 percent, DÚ vyše desať percent a DS okolo päť percent. Napriek tomu tieto strany nesólovali, ale spojili sa a pribrali ďalších.Tak, aby neprepadol ani jeden opozičný hlas! (Prieskumy ukazovali, že môže prepadnúť 3 – 10 percent hlasov.)

Ak by to neurobili, vyhral by Mečiar. Tak to naznačovali všetky prieskumy. Spojenie síl a vznik SDK umožnili zvíťaziť opozícii a zachrániť Slovensko. Vďaka predvolebnej, nie povolebnej koalícii (tá bola len logickým následkom tej predvolebnej). Bez predvolebnej koalície by vládu opäť zostavoval Mečiar a jeho HZDS.

Predvolebná koalícia bola cestou k víťazstvu a vytiahnutiu Slovenska z čiernej diery. Nebola to ľahká cesta. Bola plná pokory, kompromisov, ale aj chýb. Bez toho sa však ísť dopredu nedá. Je preto smutné, že na to mnohí súčasní politici zabudli a iní sa nechcú poučiť zo svojich nedávnych chýb a opakujú ich, len v novej situácii. A idú si po porážku, akoby bez boja a bez reálnej alternatívy. Platiť za tieto chyby však budú predovšetkým ich voliči.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie