Denník N

Prokurátorka Klimentová: Problémom sú ľudia, ktorí rozhodujú, nie paragrafy

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Od prvej porady bolo jasné, že Žilinka a Lipšic nebudú tandem, hovorí v rozhovore bývalá prvá námestníčka generálnej prokuratúry Vladimíra Klimentová.

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Vladimíra Klimentová pracuje na prokuratúre od roku 1993 a krátko bola aj prvou námestníčkou generálnej prokuratúry. V rozhovore vysvetľuje, za akých okolností vo funkcii skončila, ale aj to:

  • Aké to bolo vyrastať v rodine hokejového brankára Vladimíra Dzurillu,
  • Ako sa postupne menil vo funkcii generálneho prokurátora Dobroslav Trnka, ako je to s alkoholom na prokuratúre a čo znamenal príchod Jaromíra Čižnára,
  • Ako sa za Klimentovou vlani zastavil Maroš Žilinka a pol roka pred voľbou generálneho prokurátora v parlamente jej oznámil, že sa ním stane on,
  • Ako vníma Maroša Žilinku vo funkcii a ako vidí jeho vzťah so špeciálnym prokurátorom Danielom Lipšicom.

Ste dcéra Vladimíra Dzurillu, legendárneho hokejového brankára. Čo to znamenalo pre váš život?

 Možno vás to prekvapí, ale nikdy sme nevnímali – ja alebo naša rodina – otca ako hokejového brankára. V prvom rade to bol pre nás náš milujúci otec. A až keď som dospievala, som si začala uvedomovať otcovu hokejovú kariéru a najmä jeho osobnosť, aký bol človek. Doteraz zostal pre mňa najúžasnejším človekom, akého som kedy poznala.

 Mal na vás otec čas?

Áno, určite. Nie možno z pohľadu takej tradičnej rodiny, kde sa doma rodičia stretnú o štvrtej, o piatej po práci, ale skôr bola dôležitá intenzita prežívania spoločného času. Všetok voľný čas, ktorý otec mal, venoval rodine. Nikdy som nemala pocit, že by na nás zabúdal a myslím, že sme boli v jeho živote aj najdôležitejší.

Ale asi veľa cestoval.

Áno a režim rodiny sa prispôsoboval hokeju – kedy boli tréningy, zápasy, sústredenie, zahraničné výjazdy. Podľa toho sme fungovali. Keď aktívne hrával v Nemecku v Garmisch – Partenkirchene a neboli sme tam s ním, tak v sobotu v noci po odohratom zápase sadol do auta a išiel 600 kilometrov domov, aj keď len na pár hodín alebo jeden deň.

Váš otec bol v tom čase v podstate najlepší hokejový brankár na svete. Mali ste všade otvorené dvere?

Takto by som to asi nepovedala. Kto poznal môjho otca, vie, že si na také veci nikdy nepotrpel. Bol veľmi jednoduchý, príjemný, áno, ľudia ho zastavovali na ulici, s každým sa porozprával, aj keď nevedel, kto to je. Ľudia ho spontánne oslovovali „ahoj, Vlado“. Ako deti sme sa tomu veľmi smiali, lebo vždy sme sa pýtali, kto to bol. „Neviem, ale určite nejaký dobrý človek.“ Možno bolo zaujímavé to, že sme s otcom aj my veľa cestovali. Pätnásť rokov sme žili striedavo na Slovensku a v západnom Nemecku. Až tak veľmi som sa preto socializmom nezaoberala.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Daniel Lipšic

Maroš Žilinka

Slovensko

Teraz najčítanejšie