Zabijaci z 50 rokov starej genocídy sa dnes smejú a USA svoju rolu stále nepriznali

„Pamätá si, že deda odviedli, keď mala sedem rokov. Vtrhli nám do domu, mieriac na ňu zbraňou, jej vojaci povedali, že už ho neuvidí,“ opisuje Nela maminu spomienku z detstva. Nikdy na ňu nezabudne. „Odniesli nábytok, vlastnícke listy k pôde, všetok majetok. Dokonca zišli do studne, pretože si mysleli, že tam starý otec ukrýval knihy o komunizme,“ rozpráva nám.

Napokon ho nezabili, ale strávil celé roky vo väzení.

Omylom uväznená, v žalári znásilnená

S traumou si do ďalšieho života poniesol aj stigmu politického väzňa. A s ním aj celá jeho rodina. „Chcel svoje deti poslať do školy, ale nedovolili mu to. Navyše majú v občianskych preukazoch písmenká ET – ex tapol – bývalý politický väzeň. Mamu postupne vyhodili z troch zamestnaní, keď zistili, akú má minulosť,“ opisuje Indonézanka život svojej rodiny.

Nelinu susedu uväznili, keď mala dvanásť rokov, pretože mala rovnaké meno ako iná osoba na zozname. Vo väzení ju počas štrnástich rokov opakovane znásilnili a týrali, dokonca s jedným z násilníkov otehotnela.

Rahardjo tiež strávil celé roky v celkom troch väzniciach, netušiac prečo. „Každú noc ma volali na vypočúvanie a snažili sa ma týraním donútiť k tomu, aby som priznal, že som bol členom mládežníckej únie, ktorá mala byť spriatelenou organizáciou Komunistickej strany Indonézie,“ spomína Indonézan.

Masové zabíjanie

Príbehy bývalých politických väzňov sa nepočúvajú ľahko. Rovnako smutné sú tie, ktoré rozprávajú pozostalí asi milióna obetí vraždenia z prelomu rokov 1965 a 66. Armáda za spolupráce civilistov zabíjala všetkých členov Komunistickej strany Indonézie (PKI) aj odborárov, členov združení žien a mládežníckych organizácií, etnických Číňanov, ktorí boli podozriví z napojenia na stranu.

Na čele najpočetnejšej moslimskej krajiny sveta bol prezident Sukarno, ktorý zastával ľavicovú politiku a stále viac sa prikláňal na stranu PKI. Prvého októbra 1965 sa odohral pokus o prevrat, pri ktorom bolo zabitých šesť armádnych generálov.

Armáda obvinila komunistov a rozbehla kampaň za ich ,vyčistenie‘, aby sa nedostali k moci. Počas niekoľkých mesiacov skončili v indonézskych riekach státisíce tiel. Presné čísla nemá nikto. Členovia rodín sa nikdy nedozvedeli, čo sa ich príbuzným stalo. Zato vedia, kto vraždil. Mnohí žijú spolu s nimi v dedinách.

Presvedčiť civilistov o tom, že komunisti sú nebezpeční, bolo jednoduché. Najsilnejším argumentom, ktorým propagandisti operovali, bolo, že komunisti nemajú vieru.

Čo tam po genocíde, keď je tu chudoba

Aj po skončení masakry sa táto myšlienka šírila krajinou najmä vďaka rétorike prezidenta Suharta počas takzvanej Novej éry. Trvala od roku 1967 celkom 32 rokov a New York Times ju označil za jednu z najkrutejších a najskorumpovanejších diktatúr 20. storočia.

„V škole sme vždy v poslednom septembrovom týždni sledovali film Gerakan 30. September 1965 o tom, ako komunisti zabíjali a unášali ľudí,“ spomína dnes 40-ročný Tarsis. Dokument vysielali po celé roky aj všetky miestne televízne kanály. Nebolo v ňom nič o tom, ako sa vláda zbavila „nebezpečných komunistov“.

„Viem, je škoda, že sa ľudia o túto tému nezaujímajú. Na druhej strane je to prirodzené, pretože veľká časť populácie každý deň bojuje o prežitie. Alebo sme chudobní aj preto, aby sme sa zaoberali prázdnym žalúdkom, a nie prázdnymi mozgami?“ kriticky nahliada do vlastných radov riaditeľ miestnej neziskovej organizácie Tarsis.

Ekonomické živorenie môže byť jednou zo stratégií súčasnej vlády, ako ľudí umlčať. Ďalšou môže byť nízka kvalita školstva, v rámci ktorého okrem pravdivých učebníc často chýbajú aj kvalifikovaní učitelia. Dôležitým aktérom je však strach.  

Strach

Adi je Indonézan, ktorému armáda zavraždila brata Ramliho dva roky pred tým, ako sa Adi narodil. Ramliho vražda bola jednou z mála, ktoré mali svedkov. Adi poznal veľmi skrátenú verziu toho, čo sa jeho bratovi stalo. Netušil, že podobný príbeh majú všetky rodiny v jeho dedine. Rozhodol sa, že on sa nebude báť, že chce stretnúť zabijakov, pozrieť sa im do očí.

Adi je hlavnou postavou dokumentu Podoba ticha režiséra Joshua Oppenheimera z konca minulého roka. Film je o strachu z minulosti aj z toho, že sa môže zopakovať. Boli by Indonézania schopní opäť vyvraždiť státisíce obyvateľov prakticky bez dôvodu alebo sa poučili? Kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený si ju zopakovať.

Mnohí Indonézania pravdu o minulosti nepoznajú – o indonézskej genocíde sa mlčí.

S Nelou sme si vymenili pár e-mailov, v ktorých opisuje príbehy príbuzných aj svoje rozhorčenie nad neschopnosťou národa vyrovnať sa s minulosťou. Potom sa týždeň neozvala.

„Mrzí ma to, ale po debate s manželom ti už nemôžem s článkom pomôcť,“ odpísala na môj posledný mail. „Blíži sa päťdesiate výročie, bojíme sa, že nás to môže ohroziť. Okolo Yogjakarty stúpa napätie, začala sa bannerová vojna. Na hlavnej križovatke jeden bilbord volá po spravodlivosti, druhý varuje pred návratom komunistov. Prosím, zmeň v texte všetky mená. Veľa šťastia,“ ukončila e-mail.

Mená bývalých politických väzňov som preto zmenila.

Aj Západ v tom má prsty

Indonézska masakra nebola len vnútorným bojom národa proti komunistickej ideológii. Bol to tiež boj o politickú moc, v ktorom hrali významnú úlohu západné mocnosti.

Spojené štáty mali počas studenej vojny záujem o to, aby sa komunizmus neusídlil vo štvrtej najľudnatejšej krajine sveta. Dianie podporovali dodávkami zbraní aj zoznamov tých, ktorí mali byť odstránení. Podľa Brada Simpsona z Princetonskej univerzity Američania napríklad dodali armáde zvukové zariadenia, aby mohla centrála v Jakarte komunikovať s tímami na Sumatre, Sulawesi a v ďalších častiach Jávy.   

Americké médiá vtedy masové zabíjanie oslavovali ako najlepšiu správu pre Západ v posledných rokoch. Podobná nálada sa v súvislosti s vraždami šírila aj v ďalších západných krajinách, ryžu pre indonézsku armádu dodávalo Thajsko, zbrane aj Sovietsky zväz, dúfajúc v elimináciu vplyvu Číny v Indonézii.

„Pre zmenu v Indonézii je veľmi dôležité, aby USA priznali svoju rolu v tom, čo sa stalo. Ak by sme za týchto okolností volali po pravde a uzmierení v Indonézii, boli by sme pokrytci,“ myslí si režisér Joshua Oppenheimer. „V podobných situáciách sme sa angažovali po celom svete a indonézska genocída je iba vrchol ľadovca,“ podotýka.

Na schválenie v americkom senáte dnes čaká rezolúcia senátora Toma Udalla, v ktorej žiada, aby Spojené štáty priznali svoju rolu, prevzali zodpovednosť a odhalili dokumenty CIA z rokov 1964 – 1965. Paradoxne, práve americká tajná služba označila indonézske udalosti v druhej polovici 60. rokov za jednu z najväčších masových čistiek modernej histórie.

Film roka

V Indonézii označili dokument Podoba ticha za film minulého roka.

Distribuuje ho Národná komisia pre ľudské práva. Historici sa už v roku 2000 pustili do prepisovania učebníc národného dejepisu. Prezident Jokowi sa krátko pred 50. výročím odmietol komunistom ospravedlniť tak, ako to sľuboval. Zahraniční aj miestni ľudskoprávni aktivisti upozorňujú, že ani to by nestačilo.

Je nutné zbaviť vrahov beztrestnosti. Medzinárodný ľudový tribunál pre indonézske zločiny proti ľudskosti z roku 1965 zasadne po prvý raz v Haagu v novembri tohto roka.

A Adi? Propaguje film a ťažkú minulosť svojej rodiny i krajiny po Indonézii aj vo svete. Musel sa však presťahovať z rodnej dediny na severe Sumatry. Joshua mi nechcel prezradiť, kde žije. „Nevieme, čo mu hrozí, ale vieme, že v krajine nie je mechanizmus, ktorý by ho ochránil,“ vraví režisér.  

Pred kým? Pred páchateľmi z roku 1965, z ktorých mnohí sú aj po päťdesiatich rokoch pri moci.