Denník N

Psychológ Boris Štepanovič: Hrdinstvom môže byť aj to, keď dokážeme hovoriť o svojej slabosti

Boris Štepanovič. Foto - archív B. Š.
Boris Štepanovič. Foto – archív B. Š.

Dnes sa všetci snažíme byť perfektní – aj všetko zvládať, aj byť citliví, byť individuálni a zároveň sociálni, spoznať sa z každej strany, no pritom neukazovať svoju zraniteľnosť, hovorí psychológ Boris Štepanovič.

Cestou k spokojnosti je podľa neho nepodľahnúť tlaku okolia a akceptovať sám seba aj so svojimi limitmi. „Dobre, možno budem muž, ktorý sa bude hanbiť plakať, ale to ešte neznamená, že som pre túto spoločnosť nedokonalý alebo že je to jediné, na čom by som mal pracovať. Každý to môže mať inak, dôležité je spoznať seba, obhájiť si svoju jedinečnosť,“ vysvetľuje v rozhovore.

Rozhovor bol v skrátenej podobe publikovaný v septembrovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Naše kultúrne normy často vedú mužov k tomu, aby skrývali svoje emócie. Môže za to podľa vás aj náš spôsob výchovy, ktorý ešte stále stojí na frázach ako „nebuď padavka“, „chlapi neplačú“ alebo „správaš sa ako baba“?

Dotýkame sa tu kultúrneho rámca, toho, ako celkovo vnímame mužské a ženské roly. Vo výchove sa to potom prejavuje. Keď hovoríme dieťaťu „nebuď padavka“, ide o odraz toho, ako sa u nás prezentujú mužské a ženské vzory a ako sa správať tak, aby sme tieto vzory spĺňali.

Niektoré z tých fráz, ktoré ste spomínali, sa vlastne ani nemenia, napríklad „Chlapi neplačú“. Ale „Správaš sa ako baba“ už možno dnes nie je také aktuálne, keďže sa hovorí o tom, že aj muži by mali prejaviť emócie.

Na jednej strane tak chceme, aby chlapci neplakali, ale zároveň požadujeme, aby prejavili svoje emócie, nemali by veľa rozprávať a zároveň by sa mali vedieť prejaviť. Vzniká z toho zmätok, ktorý sa odzrkadľuje napríklad aj v očakávaniach, ktoré máme od svojho partnera/partnerky vo vzťahu.

Aký vplyv však môže mať skrývanie emócií na duševné zdravie človeka a na to, ako tvorí vzťahy?

V prvom rade treba povedať, že skrývanie emócií sa netýka len mužov, ale aj žien. Odkrývať svoje emócie nám môže pripadať nebezpečné, pretože máme pocit, že to niekto môže využiť proti nám, lebo sa dostávame do citlivej, zraniteľnej polohy. Samozrejme, záleží na tom, pred kým svoje emócie odhaľujeme – či je to pre nás blízky človek alebo cudzí ľudia –, no v každom prípade tento proces nemusí byť pre človeka jednoduchý. Hovoriť o tom, ako sa mám, ako sa cítim, čo mi vyhovuje, čo nie, môže byť zložité už len preto, lebo nie je ľahké ani uchopiť to v sebe a porozumieť tomu, čo prežívame.

Myslím si, že práve tomuto sa u nás pri výchove nevenuje dostatočná pozornosť – porozumeniu vlastným emóciám.

Ako sa muži vnútorne vyrovnávajú so svojimi emóciami, ak o nich nehovoria alebo sa ich snažia neprejavovať navonok? Ako riešia svoje obavy a trápenia?

Myslím si, že ste na to čiastočne odpovedali už vo svojej otázke, keď ste použili slovo „vnútorne“. Nie je to teda prejavenie emócií navonok, ale „schovanie sa do jaskyne“, kde sa nad tým, čo nás trápi, dá premýšľať, prevárať to, zmierovať sa s tým atď.

Všeobecne chodia muži na psychoterapiu menej ako ženy. Prečo je to podľa vás tak?

Po prvé, žien je štatisticky viac ako mužov, takže prvý dôvod je zrejmý. Môže za to aj výchova, ktorú sme už spomínali. Dievčatám odmalička hovoríme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie