Záhradný architekt Leffler: Oveľa horšie ako záhrady s trpaslíkmi sú tie, do ktorých ľudia nikdy nevkročili

Bezúdržbové záhrady podľa záhradného architekta Ferdinanda Lefflera neexistujú. „Je to podobné, ako keby ste chceli bezúdržbového psa. Takisto je to nezmysel. Aj tomu psovi musíte dať občas nažrať, občas ho vyčesať alebo s ním zájsť k veterinárovi,“ vysvetľuje Leffler, ktorý sa dlhodobo venuje osvete v oblasti záhradnej architektúry. V rozhovore hovorí, ako si záhradu založiť či zrekonštruovať tak, aby vyžadovala menej starostlivosti.

Okrem iného sa dozviete:

• čo by nemalo chýbať v súčasnej záhrade;
• akým chybám sa vyhnúť pri rekonštrukcii záhrady;
• čo je typické pre české a slovenské záhrady;
• prečo uprednostniť lokálne materiály a vyhnúť sa umelým.

Máme za sebou viac ako rok a pol s pandémiou, ľudia trávili viac času doma. Bol to aj dôvod, prečo sa púšťali do rekonštrukcií záhrad?

Pandémia bola pre oblasť bytovej aj záhradnej architektúry dosť veľkým prevratom. Ľudia sa vrátili do svojich domovov a trávili tam veľa času. Pozerali sa cez okno a mnohí si hovorili, že by bolo skvelé, ak by so svojou záhradou konečne niečo urobili.

Asi viac než kedykoľvek predtým sa na nás obracali ľudia, ktorí si konečne uvedomili, že záhrada nie je iba na pozeranie a chceli by v nej tráviť čas. Myslím si, že práve vďaka pandémii si veľa ľudí uvedomilo, že záhrada je skvelý priestor, ktorý je pre nich bezpečný a rozširuje im možnosti bývania.

Aké ďalšie motívy vedú ľudí k rekonštrukcii záhrady?

Prvý motív je určite ten, že si kúpia dom so záhradou, ktorá vyzerá inak, ako si želajú. Častým motívom je, že chcú do záhrady vložiť nový veľký prvok ako bazén alebo saunu, ktorý zásadným spôsobom definuje, ako bude záhrada vyzerať. V poslednom čase je jedným z motívov aj príklon krajinnej a záhradnej architektúry k ekológii. Veľa záhrad sa pretvára, lebo ľudia ich chcú mať ekologickejšie, nechcú plytvať vodou a chémiou, chcú záhradu, ktorá bude ohľaduplnejšia k životnému prostrediu.

Častým dôvodom na rekonštrukciu záhrady je aj zmena v blízkom okolí, napríklad keď na susednej parcele niečo vyrastie a vy odrazu stratíte súkromie. Preto je potrebné záhradu pretvoriť tak, aby ste sa tam zase cítili dobre. Motívom na zmenu môže byť aj to, že človeku záhrada takpovediac prerastie cez hlavu, lebo zle vyberal rastliny, a všetko okolo neho vyrástlo viac, ako čakal. V záhrade tak začne strácať prehľad a prestáva mu v nej byť dobre.

A v neposlednom rade sú to zmeny v živote rodiny, napríklad keď vám začnú odrastať deti. Už sa viac nehrajú na pieskovisku, prichádzajú do puberty, v záhrade vyhľadávajú inú zábavu a vy im v nej chcete vytvoriť nový priestor.

Vedie ľudí k rekonštrukcii záhrady aj to, že začne vyzerať ošumelo, ako sa to stáva v prípade interiérov? 

Určite sa to stáva, no ak je záhrada založená dobre, tak postupne dozrieva a nestane sa vám, že po čase začne pôsobiť ošumelo ako pri interiérovom dizajne. Človek skôr po čase začne premýšľať, čo by sa s tou záhradou dalo urobiť. Možno ste si ju na začiatku založili len tak, aby sa nepovedalo, aby sa zazelenala, ale postupne si poviete, že by vám toho mohla prinášať oveľa viac. Mohla by sa z nej naozaj stať rozšírená obývačka a to vás vedie k potrebe prerobiť ju. Ide teda skôr o nový názor na záhradnú architektúru.

O záhrade sa často hovorí ako o vonkajšej obývačke, vy tento koncept posúvate ešte ďalej a hovoríte, že ju tvoria jednotlivé zelené izby. Čo si pod tým máme predstaviť? 

Začal som si uvedomovať, že jedna vec je samotná funkcia, napríklad zeleninový záhon, a druhá vec súvisí s tým, že zeleninový záhon so sebou prináša ďalšie prvky a proporcie. Nikdy nevytvárate len zeleninový záhon, ale aj prostredie okolo neho. To isté sa dá povedať aj o bazéne, saune či ohnisku.

Nejde teda len o samotný prvok, akým je ohnisko, ale o celú tú „izbu“, priestor, ktorý musíte vytvoriť, aby ohnisko bolo pohodlné, prívetivé a útulné. Postupne z toho vznikol názov zelené izby. Nechcel som, aby ľudia premýšľali len o konkrétnom prvku či materiáli, ale o tom, že v rámci veľkého priestoru záhrady vytvárajú menšie priestory, izby, ktoré musia byť veľmi dobre zvládnuté, aby sa do nich človeku chcelo.

Čo by podľa vás nemalo chýbať v žiadnej súčasnej záhrade? Veľakrát ľudia majú pocit, že niečo nie je dobre a niečo im v nej chýba, no nevedia čo. 

Presne týmto som sa pomerne veľa zaoberal a uvedomil som si, že sa už nechcem sústreďovať len na záhrady pre ľudí, ktorí si objednajú služby záhradného architekta a následne kompletnú realizáciu. Som presvedčený, že ak si záhradu ľudia navrhnú a realizujú sami, prináša to do nej nový, osobnejší rozmer. Preto som o tom napísal knižky a snažím sa ľudí vzdelávať aj v rámci seminárov a prednášok.

Vysvetľujem, že je dobré záhradu urobiť tak, aby bola pre človeka super príjemná. V záhrade by preto určite nemala chýbať veľká terasa. V českých a slovenských záhradách sa však terasy robia veľmi malé, čo je veľká škoda. Terasa je totiž miesto, kde v rámci záhrady žijete a trávite tam 90 percent svojho času. Preto odporúčam nešetriť na nej a urobiť ju veľkú.

Ďalšia vec, ktorá často v záhradách chýba, sú stromy. Nimi sa v našich podmienkach nezmyselne šetrí. Keď si ľudia kúpia pozemok s vyrastenými stromami, sú nadšení, sami ich však nesadia. V záhrade by podľa mňa nemali chýbať lavice, ďalšie miesta na sedenie, ktoré sú pre mňa symbolom obývateľnosti. Už keď máte relatívne banálnu záhradu, do ktorej ste zatiaľ neinvestovali veľa invencie, ale rozhodíte pár lavíc na miesta, kde pekne svieti slnko a sú pekné výhľady, začne sa pozemok meniť na záhradu.

Súkromie, terasa, stromy a lavice sú veci, ktoré za mňa na záhrade nemôžu chýbať.

V prípade bytov sa často stretávame s pojmom čiastočná rekonštrukcia. Vymenia sa napríklad okná, podlahy, možno nejaký nábytok, ale neupraví sa dispozícia, kuchyňa a kúpeľňa zostanú pôvodné. Priestor síce nefunguje výrazne lepšie, ale vďaka úpravám ho možno predať drahšie. Stretávate sa aj v záhradách s čímsi podobným?

Jedna vec je, ak by to človek „česal“ len preto, aby potom dom so záhradou lepšie predal, ide teda o nejaký facelift s cieľom, aby sa záhrada zapáčila susedovi. Ak si záhradu robíte pre seba, je to nezmysel.

To však neznamená, že čiastočná rekonštrukcia v prípade, že na úplnú nemáte dosť peňazí, nedáva zmysel. Určite dáva, akurát je dobré mať predtým premyslený celkový koncept. Keď sa rozhodnete, že idete robiť nejakú prestavbu, mali by ste vedieť, kde čo vznikne, s akými materiálmi chcete pracovať a aký pocit chcete v záhrade docieliť. Potom pokojne môžete ísť kúsok po kúsku a každý rok rok urobiť niečo: jeden rok plot, ďalší rok „zašiváreň“ pre deti, ďalší rok terasu. Čiastočná rekonštrukcia pri premyslenom koncepte je určite v poriadku, ale rekonštrukcia len naoko je nanič.

Ako postupnú rekonštrukciu rozfázovať? Čo je dobré urobiť najskôr a čo si odložiť na neskôr?

Má to dve roviny. Jedna rovina je technologická. Pri tej je potrebné vnímať, aby človek pri jednej práci neničil to, čo spravil predtým, napríklad aby vnímal, kde má vstupy na pozemok, aby si bazén neumiestnil niekde do stredu záhrady tak, že by sa potom nevedel dostať ďalej.

Druhá rovina je finančná, teda že máte nejaký rozpočet, ktorý chcete do záhrady púšťať. Vždy odporúčam nečakať s prvkami, ktoré vám vedia urobiť okamžitú radosť, napríklad s terasou alebo s lavicami. Nie je nutné čakať, kým si človek našetrí na celú záhradu.

Je dôležité, aby záhrada robila človeku radosť, no pre každého to môže byť niečo iné. Niekto sa teší na sud so studenou vodou, kde sa bude otužovať počas zimy, niekto zase na saunu. Viem si predstaviť, že nadšenec saunovania si urobí saunu skôr ako terasu, lebo sauna je tá vec, čo ho do záhrady vytiahne. Je dobré uvedomiť si, čo vás a vašu rodinu vytiahne do záhrady a to urobiť ako prvé.

Aké sú najčastejšie chyby pri rekonštrukciách?

Väčšinou je to práve nedostatok konceptu. Ľudia postupne dopĺňajú nové časti, ale nemajú víziu. Vždy hovorím, aby sa pozreli na pôdorys svojej záhrady zhora, vďaka čomu začnú lepšie vnímať súvislosti. Ak nepoznáte súvislosti, dopadne to tak, že si urobíte predzáhradku, potom terasu a následne zistíte, že to spolu nefunguje. To je to najhoršie.

Ak má záhrada od začiatku koncept a všetko sa dobuduje, potom bude fungovať – bude poskytovať tie zážitky, ktoré ste si na začiatku spísali.

Časté chyby súvisia aj s kombinovaním rastlín. Záhradní architekti na to majú školy, no vymyslieť kombinácie rastlín, ktoré vytvoria celoročný efekt, nie je úplne jednoduché. V hobby marketoch a záhradníctvach sa stretnete s opačným prístupom. Ukazujú vám, čo všetko práve kvitne a aké je to nádherné, vy si nakúpite plné auto, lebo ste sa nechali okúzliť, a keď prídete domov, ani neviete, kam to všetko vysadíte. Často až doma zistíte, že pre dané rastliny ani nemáte vhodné podmienky. Je to absolútne nekoncepčný prístup, podobný tomu, ako keď idete na nákup potravín hladný a nemáte plán, čo budete variť.

Jednou z chýb, ktorú vídať v záhradách, je absencia trvalkového, respektíve bylinného pásma. Ľudia vysadia stromy, kry a trávnik, ale podcenia kvitnúce trvalky či okrasné trávy.  

Trvalky sú v záhrade dôležité, pretože práve ony vnášajú do priestoru život. Kry alebo stromy taký efekt nemajú. Dobre urobený trvalkový záhon má celoročný efekt, prináša kvet, pohyb, štruktúru. Aj keď sa pozriete na prirodzený les alebo okolie jazera, vždy tam hrá prím bylina. Stromy a kry sú, samozrejme, dôležité, tvoria kostru priestoru, no vždy sú tam aj tie byliny. České a slovenské záhrady sa rady prezentujú tým, že majú super trávniky, stromy a kry, ale kde sú kvety?

Ako by malo vyzerať dobre založené trvalkové pásmo?

Tak, že ak sa niečo nepodarí a niektorá trvalka z pásma vypadne, takmer si to nevšimnete. S trvalkovým pásmom je to trochu ako s rybičkami v akváriu. Nie každej rybičke sa v ňom musí páčiť, občas niektorá „odíde“, lebo jej to tam skrátka nevyhovuje. Stáva sa to aj s trvalkami.

Trvalkové pásma majú v istej miere slobodu, chceme od nich, aby sa počas roka zľahka menili. Som zástancom toho, aby sa v nich nebili farby, preferujem záhony tón v tóne alebo, naopak, komplementárne farby, záhon by mal podľa mňa vyvolávať harmóniu. Na druhej strane niekto môže milovať červenú farbu vedľa žltej. K záhrade treba pristupovať individuálne, hovorím to stále a myslím si, že je potrebné neustále to pripomínať.

Trvalky a trávy vysádzate aj v tesnej blízkosti bazéna, kde sme zvyknutí skôr na spevnené plochy a trávnik. Prečo ste si obľúbili toto riešenie a „obaľujete“ ho do zelene? 

Inšpiráciu vždy hľadám v prírode, nie je to reklamný trik, je to naozaj tak. Keď idem do lesa na prechádzku so svojimi deťmi alebo so psami, vždy sa pozerám, čo mi tam robí tak dobre. Niekedy je to svetlo, ktoré presakuje pomedzi stromy, inokedy zase trvalkové pásmo s peknými proporciami. To sa potom snažím preniesť aj do záhrad.

Rovnako je to aj s vodnými plochami. Keď v prírode vidíte nejakú vodnú plochu, rybník alebo jazero, nikdy nie je osamotená. Vždy je obklopená nejakou vertikálnou zeleňou – tŕstím, trávami alebo bylinami a vy viete, že to k vode jednoducho patrí. Keď to potom prenesiete do záhrady a spojíte prvky a štruktúry, ktoré k sebe v prírode patria, neurobíte chybu. Preto k vode veľmi rád dávam vysoké trvalkové pásmo.

Veľkou záhradnou témou sa stal rešpekt k okoliu. Ako vyzerá záhrada, ktorá okolie rešpektuje?

Závisí od toho, či má človek na čo nadväzovať alebo nie. Ak máte záhradu v strede satelitnej zástavby a vedľa vás je jedna väčšia hrôza ako druhá, nemáte na čo nadväzovať a chcete sa od svojho okolia skôr odstrihnúť. V tej chvíli odporúčam zamyslieť sa nad tým, ako vyzerá príroda, ktorá je k vám najbližšie a máte k nej vzťah, a vniesť si do záhrady niečo z nej. Alebo sa zamyslite nad tým, aká je architektúra vášho domu či jeho interiér, a skúste nadviazať na to.

Ak máte šťastie a máte záhradu, v ktorej je na čo nadväzovať, bol by hriech nevyužiť to. Nemusí vždy ísť len o pekné výhľady na krajinu, záhrada môže komunikovať aj s horizontom.

Veľa ľudí túži v prípade záhrad najmä po tom, aby boli bezúdržbové. Čo im hovoríte pri tejto požiadavke?

Je to klišé, pri ktorom sa každý architekt pousmeje. Je to podobné, ako keby ste chceli bezúdržbového psa. Takisto je to nezmysel. Aj tomu psovi musíte dať občas nažrať, občas ho vyčesať alebo s ním zájsť k veterinárovi. Záhradu si treba predstaviť ako súhrn živých jedincov, dnešná doba nám však ukazuje nové princípy, ako s ňou pracovať. Napríklad, ak si v záhrade dobre založíte trvalkové záhony, po dvoch rokoch starostlivosti máte postarané a v ďalších rokoch už do nich stačí vstupovať len minimálne.

Ak však chcete mať pekný trávnik, musíte sa mu brutálne venovať. Rovnako tak aj skalkám. Môj kamarát, trvalkár Honza Nussbauer, hovorí, že skalka je malé súkromné peklo. Starostlivosťou o skalku s plochou 2 m² môžete stráviť aj celý víkend, ak ju chcete mať ozaj peknú, stále tam bude čo vytrhávať.

Ak chcete, aby záhrada vyžadovala menej starostlivosti, vysaďte si stromy, trvalkové záhony a menšiu plochu trávnika. Ak sa zmierite s tým, že v trávniku bude občas nejaká sedmokráska, je to presne ten moment, vďaka ktorému nebudete mať so záhradou toľko práce. Alebo ak dovolíte drevu na terase starnúť, necháte ho zosivieť a nebudete tam stále chodiť so štetcom, aby pôsobilo ako mladé a nové. To sú spôsoby, ako na záhrade nemať toľko práce.

Moderovali ste dve série televíznej relácie Ferdinandove záhrady, celá druhá séria sa venovala rekonštrukciám. Prekvapilo ma, že veľa záhrad vyžaduje rekonštrukciu už pár rokov po založení, lebo skrátka nefungujú, aj keď ich navrhol odborník. Ako teda postupovať pri výbere záhradného architekta? 

Aj v záhradnej architektúre, ako v každom inom odbore, je veľa šlendriánstva. Architekt, ktorý za sebou nechá záhradu, do ktorej ľudia nechodia a v ktorej nežijú, podľa mňa odviedol zlú prácu. Stretávam sa s tým denne. Ak sa rozhodnete pre záhradného architekta, je veľmi dôležité, aby ste sa na stretnutie s ním veľmi dobre pripravili. Aby ste vedeli, čo v záhrade máte – hovorím o svetle, tieni či vlhku. Potom sa vám nestane, že keď na záhradu príde architekt, nevšimne si to a nezohľadní pri návrhu. Dôvody môžu byť rôzne, od toho, že sa zle vyspal či pohádal so ženou, až po to, že to naozaj nevie. Aj tieto dôvody môžu potom prispieť k tomu, že záhrada nebude dobrá.

Nie je dobré spoliehať sa len na odborníkov. Veľká časť zodpovednosti je na vás, mali by ste si dať pozor na to, aby ste architektovi povedali všetko dôležité. A keď máte pocit, že nekráčate spolu po ceste, ktorá vás dovedie k vysnívanej záhrade, tak spoluprácu zastavte, upozornite na to, čo si architekt nevšimol. Najlepším sitom pri výbere je určite odporúčanie, nebojte sa opýtať klientov na skúsenosti. Dnes má skvelú prezentáciu na webe takmer každý a vôbec nič to neznamená.

Ešte donedávna sme mohli v záhradách vídať exotické dreviny či kameň, vy však v rámci realizácií pracujete primárne s drevom a s kameňom z okolia. Prečo? Pôsobí takáto záhrada uveriteľnejšie?

Keď som si ujasnil, že chcem pracovať s lokálnymi materiálmi, veľmi sa mi uľavilo. Začalo mi to dávať zmysel nielen z hľadiska ekológie, ale aj uveriteľnosti a dizajnu.

Vždy som obdivoval kanadské a dánske záhrady, ktoré vyzerajú tak, ako by tam nikdy žiaden záhradný architekt nebol a človek nevie, či je ešte v záhrade alebo už prešiel do okolitej prírody. Je tam kamenná cestička, okolo ktorej sú vysadené staré jablone, a vy sa po nej dostanete k ošumelej lavici, ktorá je umiestnená na absolútne správnom mieste, priedomie je rovnako z kameňa, ktorý sa tam prirodzene vyskytuje. Vládne tam harmónia a všetko je presne tak, ako má byť. Ľudia sa potrebovali dostať suchou nohou z domu, aby sa nebrodili blatom alebo snehom, potrebovali si sadnúť niekam na slnko, nazbierať si jablká, aby mali čo jesť a záhrada im to všetko ponúkla.

Ak takto budete postupovať aj pri svojej záhrade a neurobíte to len preto, že ste to tak videli v časopise, nespravíte chybu. S lokálnymi materiálmi je to rovnako. A vy odrazu zistíte: „Aha, tak preto sa mi asi nepáčili tie travertínové dlažby okolo našich záhrad, lebo tam nemajú čo robiť.“ Máme krásne vápence a žuly. Prečo by sme mali voziť cez polovicu planéty sivý indický pieskovec alebo travertín? Nedáva to zmysel.

Veľká pozornosť sa venuje aj použitiu umelých materiálov. Architekti ich vidia neradi, ale pre množstvo ľudí sú prvou voľbou. Je to hlavne o cene?

Je to z veľkej časti o marketingu, ktorý je v tomto segmente veľmi silný. Už ste niekedy videli, že by si svoj marketing robil nejaký kameňolom a hovoril by o tom, že má krásny lokálny kameň?

No ak niekto vyrába umelohmotný materiál, ktorý sa tvári ako drevo, musí to nejako dostať do hláv ľudí. Tí potom počúvajú, aký je úžasný a že dokonca vonia ako drevo. Je to strašný omyl a hlúpa lacná hra človeka so sebou samým.

Nikto predsa nechce vyjsť na terasu a myslieť si, že je pod ním drevo, hoci je to plast. Čo to robíme za zmätky? Nemá to predsa byť o tom, aby si susedia či návštevy mysleli, že je z dreva. Takéto plastové terasy pritom nie sú lepšou a často ani lacnejšou voľbou ako drevo, nie sú UV stále, blednú, majú nepekné detaily a po piatich rokoch vyzerajú ako všetko iné, len nie drevo. To isté platí aj o rôznych betónových a sadrových odliatkoch, ktoré sa tvária ako kameň.

Úplne tragické je použitie umelých rastlín v záhrade, napríklad umelých brečtanov na plotoch, s čím som sa stretol tiež. Prečo si tam človek nevysadí normálny brečtan?

V návrhoch pracujete aj so sochami od lokálnych umelcov. V bežnej záhrade často vídať keramické zvieratká a trpaslíkov. Aký majú ľudia vzťah k umeniu v záhrade?

Som presvedčený, že umelci sú tu na to, aby pozdvihli nášho ducha a ukazovali, že všetko nemusí byť len konzum. Že kus bronzu tu nemusí byť len na to, aby sa z neho urobila nejaká zbraň, ale môže z neho vzniknúť nejaké krásno, ktoré nám pri pohľade naň urobí dobre.

Myslím si, že umelcov je dobré podporovať, preto som rád, keď dochádza k takémuto prepojeniu. Nie je to len o tom, že umelec má na chlieb, verím, že ak sa to majiteľovi dobre vysvetlí, má z toho radosť. Ak navyše sochu dobre vyberiete, väčšinou to záhrade veľmi pomôže a ožije.

Neodsudzujem však ani trpaslíkov, je to podobná symbolika ako tuje. Každý si ich berie do úst a povie, že je to strašné, ale ak sú práve trpaslíci tou vecou, ktorá ľudí vytiahne do záhrady, nech si ich tam dajú. Oveľa horšie ako záhrady s trpaslíkmi sú tie záhrady, do ktorých ľudia nikdy nevkročili, a tých je veľa.

Venujete sa realizáciám záhrad vo svete, v Českej republike aj na Slovensku. Sú medzi zákazníkmi v Česku a u nás rozdiely?

Ja sa cítim ako Čechoslovák. Keď idem na Moravu, do Bratislavy alebo na východné Slovensko, už viem, čo ma tam asi čaká. Niekde prevláda poľnohospodárstvo, inde je viac mesta. Vždy ma niečo prekvapí, ale dôležitá je pre mňa osobná skúsenosť daného človeka. Záhrady v Česku a na Slovensku sú na tom veľmi podobne, osveta v Českej republike je však o malý krôčik napred. Šlendriánov však vidíte v Česku aj na Slovensku.

Myslím si, že české aj slovenské záhrady idú veľmi dobrým smerom, a keď ich porovnám s Rakúskom a Nemeckom, sme na tom veľmi dobre. Tam je veľa zažitých omylov – záhrady s kamienkami, s lampášikmi či s japonskými prvkami, ktoré podľa môjho názoru do nášho európskeho prostredia nepatria.

Spomenuli ste osvetu, ktorej sa dnes venuje viacero záhradných architektov, vy okrem iného organizujete prednášky, máte online kurz aj kanál na YouTube. Pomerne veľa sa stretávate s ľuďmi. Čo ich pri riešení záhrad trápi najviac?

Veľmi často hovoríme o veciach, pri ktorých môžete mať pocit, že už boli tisíckrát povedané, napríklad ako a kedy mulčovať záhony.

Mulč má dôležitú technologickú úlohu, drží vlhkosť a prispieva k tomu, aby ste nemuseli toľko zalievať či plieť, u nás sa však skôr využíva ako estetická vec. Ľudia záhony mulčom len tak poprášia a majú pocit, že majú hotovo, ale on má tým rastlinám naozaj pomôcť. Mnohí sa čudujú, keď sa dozvedia, že toho štrku sa na záhony dáva až 8 cm. Aj tu v Bratislave som videl výsadby s popraškom štrku, to je úplne nanič.