Denník N

Zápas tety Anky s našou emocionálnou mysľou

S akou korupciou vlastne majú naši politici bojovať, keď je tá najrozšírenejšia veľkou časťou spoločnosti tolerovaná?

Autor je publicista a konzultant

Tvárou slovenskej parlamentnej kampane by mala byť teta Anka a nie imigrant, myslí si na stránkach Denníka N politológ Radoslav Štefančík. Ťažko s ním nesúhlasiť, lenže on aj my všetci máme smolu.

O tom, čo bude témou tejto kampane – a bolo témou viacerých predchádzajúcich – rozhodujú rôzne faktory, ktorých úspech môžeme pripísať tomu, čo psychológovia nazývajú „emocionálna myseľ“.

Tá, pochopiteľne, môže fungovať aj pri téme korupcie, ale skôr vo forme závisti voči tým, čo na korupcii zbohatli, než na racionálnej úrovni debaty o tom, ako vyciciava vzácne verejné zdroje a smeruje ich do súkromných vrecák bez primeranej protihodnoty pre verejnosť. Na to, aby to bola hlavná téma verejnej debaty a volebného rozhodovania, je to však málo.

Aká korupcia nám prekáža?

S korupciou ako hlavnou mobilizačnou témou sú spojené aj ďalšie problémy. Niektoré sú na strane politických elít. Napríklad, že po všetkých doterajších skúsenostiach už asi takmer nikto neverí ani jednoduchým sľubom o nekradnutí. Reči o potrestaní odhalenej korupcie vyvolávajú už len úsmev. Nehovoriac o stále nenaplnených očakávaniach sofistikovanejšieho publika, ktoré je zvedavé aj na realistické nástroje, ktorými by boj s korupciou mal prebiehať.

Ale ešte zásadnejšie sa javia problémy s mobilizáciou verejnosti na strane verejnosti samej. Korupcia nám všeobecne prekáža, ale vybavenie výhody za vecný dar, protislužbu alebo peniaze veľká časť verejnosti za neprijateľné nepovažuje. Prieskum verejnej mienky Eurobarometer v roku 2013 ukázal, že ak by ste chceli niečo od verejnej správy alebo úradu, je prijateľné urobiť láskavosť pre 68 percent opýtaných občanov Slovenska, dať dar pre 50 percent opýtaných, a ešte aj natvrdo sformulovaná možnosť „dať peniaze“ bola prijateľná pre 29 percent opýtaných (priemer v EÚ27 pri tejto odpovedi bolo 16 percent).

Ešte pozoruhodnejšie sú zistenia prieskumu, ktorý pre TIS vo februári 2015 urobila agentúra Focus: Keby od respondentov niekto pýtal úplatok alebo by vedeli o niekom, kto berie úplatky, určite by to oznámilo päť percent a asi by to oznámilo 15 percent opýtaných.

Prudký výkyv na počkanie

Aká korupcia nám teda prekáža? Proti akej korupcii by mali politici bojovať, keď tá najrozšírenejšia je v zásade akceptovaná? Na rozdiel od imigrantov, ktorí na Slovensku síce takmer nie sú, ale v priebehu dvoch letných mesiacov sa stali druhým najväčším problémom krajiny.

Podľa júlového výskumu Polisu sú „problémy s imigrantmi“ (nech už to znamená čokoľvek) najväčším problémom, ktorému dnes čelí Slovensko, až pre 39,7 percenta opýtaných. Ešte v máji boli imigranti podľa Eurobarometra najväčším problémom Slovenska pre štyri percentá opýtaných.

Tento prudký výkyv verejnej mienky potvrdzuje, že emocionálna myseľ je mocnejšia než akýkoľvek argument či realita. Stačí trochu postrašiť, a ono to funguje. Opakovane. Pamätáte si, na čom mobilizoval voličov Ivan Gašparovič pred druhým kolom svojej poslednej kampane?

Povlak civilizovanosti, o ktorom sme v dobrých časoch vždy presvedčení, že je pevný a vystihuje našu kolektívnu podstatu, je veľmi tenký. Na jeho prasknutie, ako opakovane ukazujú moderné dejiny, stačí veľmi málo. Najprv rečí – šírenie strachu, odporu, nenávisti. Potom činy – najprv odstrkovanie, potom bitky, a nakoniec dobytčáky. To je realita, ktorej čelíme.

Témami pred voľbami by, samozrejme, mali byť tie skutočne najdôležitejšie otázky, ktoré dnes Slovensko trápia. Všadeprítomná korupcia a plytvanie. Čoraz drzejšie koristenie krajiny oligarchiou. Bujnejúca byrokracia v kombinácii s nefungujúcim štátom a jeho až príliš často zlyhávajúcimi inštitúciami. Ignorované školstvo, životné prostredie, kvalita verejného priestoru…
Lenže tieto veci témou kampane nebudú, pretože verejnú diskusiu obsadilo slovo imigrant. Špinavý a chorý, ale zároveň mladý a po boji túžiaci, pracovné miesta kradnúci, ale zároveň lenivý a parazitujúci imigrant. Svoje si nedáme.

Kedy sa spoločnosť zvlčí

Asi to nie je príliš upokojujúce, ale vyzerá to tak, že ak by sme nečelili téme „imigranti“, je takmer isté, že nacionálno-populistický motor našej politickej scény by využil inú tému s podobnou prieraznosťou. Homosexuáli, juvenilná justícia, Maďari, Američania, diktátorský Brusel – to všetko je dostatočne abstraktné, aby sme na to mohli zviezť zodpovednosť za (ako hovorieva Fedor Gál) „svoje posraté životy“.

Znamená to, že máme rezignovať na snahu o racionálnu debatu o skutočných problémoch krajiny a skutočných riešeniach? Vôbec nie. Spoločnosť sa definitívne zvlčí až vtedy, keď vlne kolektívnej nenávisti, predsudkov a netolerantnosti nestojí v ceste žiadna hrádza. Musíme ju budovať a brániť.

Len by sme si pri tom mali byť vedomí, že zápasíme so zneužívaním emocionálnej mysle, ktorá je preferovaným modelom myslenia veľkej väčšiny ľudí. Takže takto: „teta Anka“ bude hlavnou témou volebnej kampane vtedy, keď sa politikom a občianskej spoločnosti podarí urobiť z nej atraktívnejšiu potravu pre naše emocionálne mysle, než sú imigranti (Maďari, Američania, … doplňte si podľa potreby).

Zatiaľ tomu, žiaľ, nič nenasvedčuje.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie