Denník N

Historik István Kollai: Maďarov a Slovákov spája hlavne hľadanie spoločného vonkajšieho nepriateľa

István Kollai. Foto - archív I. K.
István Kollai. Foto – archív I. K.

Nie je reálne, že v dohľadnom čase vznikne komplexná spoločná slovensko-maďarská učebnica dejepisu, hovorí maďarský historik István Kollai.

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Historik István Kollai bol v rokoch 2010 až 2015 riaditeľom Maďarského kultúrneho inštitútu v Bratislave, dnes sa venuje hlavne stredoeurópskym dejinám. Vo svojej novej knihe Slovensko si volí kráľa skúma slovenské učebnice dejepisu po roku 1918 a rozdiel medzi slovenským a maďarským vnímaním spoločných dejín dvoch národov.

V rozhovore, ktorý vznikol v rámci projektu Denníka N Pozsonyi podcast, sa dozviete:

  • ako vnímajú v Maďarsku slovenské snahy o uznanie spoločnej histórie,
  • ako sa mení pohľad slovenských učebníc dejepisu na obdobie maďarizácie,
  • či sú slovenské učebnice tolerantnejšie pri pohľade na Benešove dekréty,
  • čo bráni vzniku spoločnej slovensko-maďarskej učebnice dejepisu.

Prečo ste sa rozhodli skúmať pohľad Slovákov na spoločné slovensko-maďarské dejiny práve prostredníctvom učebníc dejepisu?

Učebnice dejepisu sa mi zdali byť zdrojom, ktorý je dostatočne oficiálny na to, aby odzrkadľoval ciele v politike pamäti. Obsah učebníc dejepisu sa totiž od začiatku moderných dejín určuje na úrovni ministerstiev. Tieto knihy sú pritom aj dosť podrobné na to, aby sme z nich videli, ako politika vníma konkrétne historické udalosti. Sochy, názvy ulíc a národné sviatky sú tiež aktmi politiky pamäti, nie sú však dostatočne podrobné na to, aby sme si podľa nich spravili obraz o historických udalostiach posledného tisícročia.

Podľa vašej knihy sa na Slovensku vyskytujú dva hlavné pohľady: podľa prvého boli Slováci obeťami tisícročného spolužitia a podľa druhého boli budovatelia spoločného štátu. Ktorý z týchto pohľadov dnes dominuje?

Tieto dva postoje sa môžu miešať aj v rámci jedného diela alebo aj u jednotlivých ľudí. Maďarská paralela, ktorú v tejto súvislosti zvyknem spomínať, je náš vzťah k Habsburgovcom. Habsburskú ríšu vnímame raz ako miesto, kde sme boli utláčaní, a inokedy ako miesto, kde nám bolo dobre. Čo sa týka tendencií v slovenských učebniciach, teória o tisícročnom útlaku zoslabla. Čo však už nie je také jednoznačné, je to, čo ju nahrádza. Je tu určitá otvorenosť k interpretácii dejín Uhorska ako nášho spoločného priestoru, na druhej strane sú tu aj pokusy o nacionalizáciu, o prisvojovanie si historických osobností. Ako to povedal jeden môj kolega, sú to pokusy o privatizáciu životopisov.

Môžete povedať aktuálny príklad?

Napríklad Móric Beňovský (v maďarčine Benyovszky Móric), o ktorom sa aj slovenské ministerstvo zahraničných vecí nedávno vyjadrilo, že bol Slovákom, čo nie je v súlade s prevládajúcim názorom v Maďarsku. Zdravé je však to, že teóriu tisícročného útlaku nahradila polyfónnosť. Po vzniku demokracií zoslabli hlasy vyžadujúce výlučný pohľad na dejiny, zosilnel prístup rozprávaných dejín, teda public history, v ktorom tvoria dejiny bežní ľudia. Public history má aj svoje nevýhody, pretože sa v ňom môžu vyskytnúť aj zmätočné príbehy a teórie, ale výhodné je, že sa objavuje veľa individuálnych pohľadov na dejiny.

V knihe preberáte spoločné slovensko-maďarské dejiny chronologicky. V súvislosti s príchodom starých Maďarov píšete, že slovenské učebnice zdôrazňujú určitú slovanskú kultúrnu prevahu, ktorú dokazujú množstvom slovanských výrazov v maďarčine, najmä z oblasti poľnohospodárstva či štátnej správy. Maďarčina naozaj prevzala množstvo takýchto slovanských výrazov, takže táto teória môže byť opodstatnená, nie?

V zásade je pravda, že Maďari prevzali od Slovanov veľa vedomostí, celý obraz je však oveľa diferencovanejší. Napríklad preto, lebo Maďari prevzali veľa vedomostí aj od iných. Najdôležitejšie však je, že Maďari boli v kontakte hlavne s panónskymi Slovanmi, ktorí žili na území dnešného Zadunajska, ale v priebehu ďalších storočí sa úplne asimilovali podobne ako Slovania v Sedmohradsku. Diskusia prebieha o tom, či Slováci žijúci v severných Karpatoch boli priamymi potomkami populácie Veľkomoravskej ríše – toto je slovenská predstava. Maďarskí historici to spochybňujú a argumentujú tým, že severné oblasti boli v dokumentoch označované ako desertum, teda neobývané územia, kde sa zriaďovali takzvané lesné župy. Tieto spory sú však často vykonštruované, lebo máme tak málo zdrojov, že to otvára cestu rôznym logickým konštrukciám. Rozvojom historickej vedy môže otáznikov ešte aj pribúdať. Lingvistika vytvára napríklad nové teórie o pôvode mien a teraz je v móde aj archeogenetika, teda zisťovanie pôvodu ľudí na základe kostí. Často to ukazuje obrovské miešanie sa ľudí a mnohokrát sú nové zistenia v rozpore s kronikami.

V súvislosti s týmto obdobím sú kontroverzné tendencie aj v Maďarsku. Minulý rok vyvolal veľký ohlas animovaný film o bitke pri Bratislave v roku 907, ktorý dal vyrobiť štátny Ústav pre výskum maďarskosti. Tento film je súčasťou snahy, ktorá by chcela tento výrazný slovanský vplyv vymazať z pamäti. Film zobrazuje starých Maďarov tak, že sem prišli už s veľmi vysoko vyvinutou kultúrou a tu žijúce národy sa tešili, že ich Maďari prišli podmaniť. Ako vnímate tieto snahy?

Áno, tento film vyvolal veľkú búrku a maďarskí historici ho skoro konsenzuálne odmietli. Odborná verejnosť odsúdila takýto extrémny a radikálny pohľad na toto historické obdobie. Tieto pohľady sú však prítomné v rôznych subkultúrach, ktoré často útočia na odborný mainstream. Môžu tak urobiť preto, lebo zdrojov o tomto období je málo, a preto musia všetci vytvárať aj logické konštrukcie, no nie je jedno, v akom pomere. Považujem za veľmi nebezpečné, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Pozsonyi podcast

Rozhovory

Veda

Teraz najčítanejšie