Denník N

Psychiatrička: Deti dnes vyrastajú pod obrovským tlakom. Keď sa im niečo hneď nepodarí, je to pre ne katastrofa

Andrea Platznerová. Foto N - Vladimír Šimíček
Andrea Platznerová. Foto N – Vladimír Šimíček

Obdobie pandémie prinieslo aj nárast sebapoškodzovania u detí a tínedžerov. „Ventil v podobe fyzickej bolesti im slúži na to, aby vydržali žiť svoj každodenný život, ktorý im pripadá neznesiteľný, ťažký, smutný, nudný, zúzkostňujúci, nezmyselný,“ vysvetľuje psychiatrička a psychoterapeutka Andrea Platznerová.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • prečo dnešná doba praje nárastu sebapoškodzovania,
  • ako rodičia najčastejšie zistia, že si ich dieťa fyzicky ubližuje,
  • či sa za sebapoškodzovaním môže skrývať snaha o manipuláciu,
  • prečo by sme nemali utekať pred úzkosťou a depresiou,
  • čo robiť, aby sme nestratili blízkosť so svojimi deťmi.

Deti, ktoré si zámerne ubližujú, to niekedy robia mesiace, možno aj roky. Rodičom, čo sa s tým u svojich detí našťastie nestretli, môže napadnúť otázka: „Ako si môže rodič nevšimnúť, že sa jeho dieťa reže?“

Je to zložitá otázka, v ktorej je skrytá určitá ambivalencia. Nie je vôbec výnimočné, že si rodič poškodzovanie sa u svojho potomka nevšimne. Má si to vyčítať? V prvom rade – pocity viny nepomôžu dieťaťu ani rodičovi. A po druhé, deti, ktoré sa poškodzujú, často bývajú natoľko šikovné v maskovaní následkov, že je naozaj veľmi ťažké všimnúť si, že si ubližujú. Nosia dlhé rukávy, náramky okolo zápästí, dlhé nohavice aj v lete, nič z toho nemusí byť nápadné, lebo je to vysvetliteľné svojským štýlom alebo prináležaním ku skupine vrstovníkov s určitou sebaprezentáciou.

Na druhej strane skrývanie následkov fyzického sebapoškodzovania býva u týchto detí len súčasťou uzavretosti v širšom zmysle, na psychickej úrovni, uzavretosti v rámci rodiny a ďalších vzťahov, s izoláciou v súkromí svojej izby a izoláciou vo svojom vnútornom svete. A takúto uzavretosť by si rodič všimnúť mal. To, že si nevšimne, vypovedá veľa o fungovaní vzťahov v rodine. Dieťa, ktoré tají, že sa poškodzuje, toho obyčajne tají oveľa viac, porezaná alebo popálená koža sú len vrcholom ľadovca. Ak rodič s prekvapením zistí, že sa jeho dieťa dlhodobejšie poškodzuje, potom je takmer isté, že toho o ňom nevie oveľa viac. Je to teda širšia téma než len fyzické poškodzovanie.

Počas pandémie prípadov sebapoškodzovania u detí a tínedžerov pribúda. Hoci mnohé rodiny trávili viac času spolu, byť fyzicky spolu ešte nemusí znamenať skutočnú blízkosť a niektoré deti sa mohli aj napriek tomu cítiť osamelo.

Ba čo viac, v situácii, keď musíme byť spolu v jednom priestore, môžeme o to viac chcieť byť sami. Ak vzťahy medzi rodičmi a deťmi nie sú harmonické, nútená prítomnosť môže skôr prispievať k vedomej či nevedomej potrebe byť sám. Existuje množstvo rôznych faktorov, prečo nám spolu nie je dobre a prečo nevítame to, že môžeme tráviť viac času s rodinou. V takej situácii môže mať dieťa či mladý človek ešte väčšiu túžbu odpojiť sa a uniknúť do svojho vlastného vnútorného priestoru. Práve preto, že na fyzickej úrovni sa to veľmi nedá. Pripadá mi teda skôr logické, že prípadov sebapoškodzovania u detí za takých podmienok pribúda. Deti sa uzavrú do svojho sveta, lebo inam odísť nemôžu.

Na nárast sebapoškodzovania u detí však upozorňovali odborníci už aj pred pandémiou. Ako si vysvetľujete tento vzostup, ktorý je typický pre posledné roky?

Myslím si, že to súvisí s mnohými vecami a dá sa na to pozerať na rôznych úrovniach. Žijeme v narcistickej dobe, sme zvyknutí byť úžasní, sme tlačení do výkonu a prezentácie vlastnej skvelosti. Prestávame vnímať ako normálne a prijateľné, že môžeme byť niekedy aj slabí, úzkostní alebo depresívni. To, čo vnímame ako slabosť, sme sa naučili neukazovať svetu. Výsledkom je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie